NAOZAJ DOKÁŽEM ODPUSTIŤ?

NAOZAJ DOKÁŽEM ODPUSTIŤ?

"...ako aj my odpúšťame vinníkom svojim." Z našich úst táto prosba Modlitby Pánovej vyznievame dosť presvedčivo! Tak ozajstne! So všetkou vážnosťou!


Avšak, kladiem si otázku, či je tomu naozaj tak. Či naozaj vieme tomu druhému odpustiť jeho vinu, jeho hriech či poklesok, spreneverenie voči nám, zneváženie alebo opakované či cielené a vedomé ublíženie. 

Keď máme otvorené oči, iste nám neunikne tá skutočnosť, že viacerí sa držia pravidla "trikrát a dosť!" 

Občas mi napadne, či by piata prosba Modlitby Pánovej nemala znieť skôr takto: "A odpusť nám viny naše, AKO AJ MY TÚŽIME ODPÚŠŤAŤ vinníkom svojim." "Lebo Ty vieš, Bože, že to nedokážem, že to neviem, že to nechcem, že pocit zlosti a neodpustenia je hlboko vo mne."

Spomeňme si na učeníka Petra, ktorý Ježišovi kladie otázku: "Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy"? (Mt 18, 21) Akoby tým chcel Peter naznačiť, že aj odpustenie by malo byť akosi limitované, ohraničené. Že by malo mať nejaké pravidlá - tie "ľudské". A Ježiš reaguje a celý tento problém dáva na správnu mieru: "Nehovorím ti, že aj do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy!" (v. 22) Odpúšťať máme neustále! Vždy, keď je to potrebné! 

Pri odpustení nemá ísť o to, či ešte dokážeme alebo už nedokážeme odpustiť. Pri odpustení ide o vážne zamyslenie sas a uvedomenie toho, čo hovorí Pavol: "...odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi." (Ef 4, 32)

Boh nám odpustil v Kristovi. Jeho kríž je znakom Božej lásky k človeku. K človeku, ktorý opakovane zlyháva, prehráva, Boha zarmucuje a zrádza Ho. Tomuto človeku Boh odpustil! A stále odpúšťa!

Sme pozvaní k rozhodnutiu - odpúšťať! Nie z vlastnej sily, lebo to nedokážeme. Nie sme takí superhrdinovia! Občas máme tendenciu tomu druhému sprítomniť jeho poklesok či hriech. Vracať sa do minulosti! Prehlbovať "staré" veci! Vŕtať sa v nich!

Boh prostredníctvom Jeremiáša zasľubuje: "...lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem." (Jer 31, 34). Áno, Boh pri odpustení zabúda. A toto je výzva aj pre nás, aby sme dokázali odpustiť a zabudnúť. Nie: "odpustené, ale nie zabudnuté!" 

Lebo odpustiť znamená prežívať skutočný pokoj. A takisto mať účasť na radosti, ktorá dáva príležitosť vidieť Boha. Ježiš hovorí: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia." (Mt 5, 8) Šťastní sú tí, v ktorých srdci prebýva radosť, láska a pokoj. Oni môžu vnímať Boha, ktorý sám je Radosť, Láska a Pokoj.

Prajem nám všetkým múdrosť, silu a odvahu zhora od Toho, ktorý nás pozýva žiť životom pokoja, zmierenia a lásky. Staňme sa ľuďmi, v ktorých srdciach prebýva živý Boh a ktorý svojou mocou, láskou a odpustením premieňa naše JA.