V sobotu 28. januára 2012 sa v Evanjelickom a. v. kostole Svätej Trojice v Bratislave-Petržalke konala pohrebná rozlúčka so sestrou farárkou Mgr. Emíliou Kiššovou, ktorá túto časnosťou opustila 13. januára 2012 vo veku vyše 79 rokov.

Životopis sestry farárky a odobierku prečítal senior Bratislavského seniorátu Boris Mišina, ktorý zvlášť zdôraznil tri charizmy sestry farárky: nádherný hlas, dar pre pastoračnú starostlivoť o starých a chorých ľudí a obetavú pomoc manželovi.

Na pohrebnej rozlúčke spieval zborový spevokol Laudate z CZ ECAV Bratislava-Petržalka spolu s bratislavským cirkevným spevokolom. So svojou pani farárkou sa rozlúčil spevokol zo Bziniec pod Javorinou aj krojovaný spevokol z rodných Dohnian.
Mgr. Emília Kiššová, rod. Šulavíková, sa narodila v Dohňanoch (CZ Púchov) vo veľmi chudobnej, ale zbožnej rodine. Nadaná dievčina, mimoriadna znalkyňa ľudových piesní púchovskej doliny, vyrastala spolu s dvoma sestrami v drevenom domčeku. Na gymnázium chodila najprv do Trenčína, potom študovala na novozaloženom gymnáziu v Púchove. Vynikala krásnym hlasom, takže na súťažiach v ľudových piesňach v okrese Trenčín získala dve prvé miesta.
Pôvodne chcela byť diakonisou, ale po zrušení diakonie sa rozhodla pre štúdium na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Modre; ordinovaná bola v Modre-Kráľovej v roku 1955 ako jedna z prvých ordinovaných žien v našej cirkvi. Rok pôsobila ako kaplánka v Myjave a dva roky ako kaplánka v Starej Turej. Po preložení manžela za farára do Bziniec pod Javorinou pôsobila temer 25 rokov ako neplatená kaplánka v Považskom senioráte, kantorka i dirigentka cirkevného spevokolu v Bzinciach pod Javorinou.
Po prechode manžela ThDr. Igora Kišša na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave bola od roku 1983 tajomníčkou hospodárskeho oddelenia na Generálnom biskupskom úrade v Bratislave. Zároveň v rokoch 1983 – 1987 nezištne vypomáhala manželovi aj v cirkevnom zbore v Petržalke, kde bol v tom čase zborovým farárom. V roku 1987 krátko pôsobila ako farárka v Hlbokom pri Senici v niekdajšom Hurbanovom zbore.
Keď jej manžel musel opustiť fakultu a stal sa farárom v Šahách, nastúpila na miesto farárky v Lišove, kde pôsobila skoro desať rokov; pritom asi tri roky administrovala i zbory v Šahách a Sazdiciach. Zároveň pomáhala manželovi pri zakladaní niekoľkých evanjelických gymnázií. Po ochorení na srdce odišla v roku 1997 do dôchodku. Svoju starostlivosťou o rodinu umožňovala manželovi naplno sa venovať teologickému štúdiu a práci dekana či prodekana bohosloveckej fakulty v rokoch 1997 – 2006.
V zboroch, kde pôsobila, bola obľúbená pre svoj dar pastorácie medzi starcami a chorými. Mala zvláštnu charizmu a vedela sa im milo prihovoriť. Často sprevádzala svojho manžela na teologických konferenciách doma i v zahraničí. V šťastnom manželstve žili temer 56 rokov a vychovali dve deti – dcéru Annu a syna Igora.
Pán Boh ju náhlou smrťou vyslobodil z ťažkostí tejto časnosti, keď si ju povolal k sebe v roku, keď by sa bola dožila osemdesiatich rokov života.
Nech jej Pán Boh dá tiché odpočinutie vo svojej nebeskej sláve a nech poteší pozostalú rodinu nádejou večného života.