Janko.

Janko.

     Trvalo to dlhé roky, už ani neviem odkedy a dali sa podľa toho natáčať hodinky. Každý pondelok o ôsmej ráno mi zazvonil telefón. Na druhej strane bol o päť rokov starší farár, ale už od začiatku osemdesiatych rokov priateľ a verný druh – Janko Bakalár z Prešova. Po úvodnom pozdrave vždy prišlo to, na čo „očakávala moja duša“: četba úryvku Božieho Slova aj s malým výkladom, alebo četba dôležitého úryvku z nejakej práve rozčítanej kresťanskej knihy, alebo líčenie toho, čo sa udialo v službe cez sobotu a nedeľu. Potom prišla láskavá otázka na môj stav a kondíciu. Napokon záverečné posolstvo s povzbudením. Niekedy sa to všetko vtesnalo do natlačenej a natrasenej, sýtej a výdatnej dvojminúty. Niekedy telefonát trval dlhšie, ale nikdy to nebolo iba také plané „zakecanie sa“. Niektoré povedané veci bolo hodno zapísať, uchovať ich pre pamäť. Boli nesmierne múdre a vzácne.

     Viem, že som nebol sám, komu sa Janko takto ozýval. Viem tiež napríklad, ako v časových okienkach medzi jednotlivými vyučovanými hodinami náboženstva prišiel na Biskupský úrad Východného dištriktu, aby pozdravil pracovníkov, pomodlil sa, povedal povzbudzujúce slovo.

     V jeden večer, pol roka pred jeho smrťou sme dostali správu, že Jankovi sa priťažilo a musel do nemocnice. Ráno sme okamžite vycestovali do Prešova. Cestou sme si predstavovali temné scenáre, kde asi a v akom stave ho nájdeme. Keď sme parkovali auto pri farskom úrade a chceli sme sa opýtať kam za Jankom máme ísť, sestra z farskej kancelárie nám povedala, že „Pán farár sa už vrátil. Bol nás tu pozdraviť a potešiť“. Typické.

     Ani v rokoch, keď Janko ochorel, sa na dramaturgii a intenzite telefonátov nič nezmenilo. Niekedy, keď som zložil, zostal som ešte dlho sedieť s údivom nad tým ako je to možné, že ťažký onkologický pacient, ktorý mi volá z lôžka a spod hadičiek, potešuje a povzbudzuje mňa, zdravého, ktorý si bez obmedzení plánujem svoj život v kalendári.

     Keď Janko zomrel, intuitívne som ešte niekoľko pondelkov čakal na telefonát. Veľmi mi chýbali. Janko zohral v mojom živote, i v živote obrovského množstva iných ľudí úlohu potešovateľa a povzbudzovateľa, ktorého limity akoby neboli ničím obmedzené. Je to stále predmetom môjho údivu a zároveň niečím, čím sa človek hlboko zapíše do povedomia iných: s akou obrovskou dávkou nehranej lásky a s akou neutíchajúcou energiou sa o nás zaujímal!

     Je vzácne takéhoto človeka v živote mať. Niekedy ho stratíme, ale Boh nám dá namiesto neho niekoho iného. Niekedy zostane strata bez náhrady a v živote zavládne citeľné prázdno. Niekedy takého človeka za celý dlhý život nenájdeme a z hľadiska nášho duchovného formovania a rastu je to veľká škoda.

     Sestry a bratia, máte takéhoto človeka – potešovateľa a povzbudzovateľa vo svojom živote? Ak áno, buďte zaňho Bohu vďační. Ján Bakalár, 16.9.1959 – 22.7.2020.

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.