Spomíname na vzácnych evanjelikov: Helena Turcerová - Devečková

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Helena Turcerová - Devečková

Pred 135 rokmi sa narodila LITERÁRNA HISTORIČKA, SPISOVATEĽKA, UČITEĽKA a PREKLADATEĽKA Helena Turcerová - Devečková.  Narodila sa 18.2.1886 v obci Slovany a zomrela 4. novembra 1964 v Bratislave.
Otec bol najskôr mlynárom v rodinnom (tzv. znievskom) mlyne, neskôr sa stal podomovým obchodníkom. V chudobných pomeroch sa mu však na Slovensku nedarilo uživiť rodinu, preto sa rozhodol v roku 1889, podobne ako mnoho ďalších turčianskych olejkárov a obchodníkov, odísť do Ruska. Usadil sa v Menzelinsku na Urale. Tam malá Helena prežila detstvo a navštevovala základnú školu. V rokoch 1893 - 1904 študovala na francúzskom dievčenskom gymnáziu v Moskve. Potom žila rok u príbuzných vo Varšave, kde sa zdokonaľovala v poľštine a zúčastňovala sa aktívne na kultúrnom živote tamojších Slovákov. Pretože dobre ovládala francúzštinu, rozhodla sa pre ďalšie štúdium v Paríži, kde spočiatku študovala francúzsku literatúru na Sorbonne, na Collége de France a v Ústave orientálnych jazykov. V Paríži žila v tom období početná skupina francúzskych slavistov, ako aj emigrantov zo slovenských krajín, ktorá ju značne ovplyvnila, preto sa popri filológii (francúzsky a grécky jazyk) a histórii neskôr zamerala na štúdium slovanských literatúr. Známy francúzsky slavista G. Haumant jej odporúčal, aby po úspešnom skončení štúdia napísala dizertačnú prácu, na základe ktorej by získala doktorský titul PhDr. Pokladal ju spočiatku za Rusku a vybral pre ňu tému o vplyve G. Sandovej na Turgeneva. Keď sa objasnilo, že je Slovenka, navrhol jej konzultovať námet dizertácie s profesorom E. Denisom, ktorý sa zaoberal dejinami východnej Európy. Na jeho odporúčanie, aby sa venovala dejinám svojho národa či osobnostiam z národných dejín, začala v roku 1910 spracovávať tému o Ľ. Štúrovi a o myšlienke slovenskej nezávislosti. Uvedomila si, že je to vhodná téma, ktorou môže zviditeľniť slovenský národ a priblížiť ho západoeurópskej spoločnosti. Prof. Denis jej pomohol nadviazať kontakty s ďalšími odborníkmi na slovenské dejiny i pri získavaní archívnych materiálov na Slovensku a v Čechách. Dva roky (1910 - 1911) zbierala dokumenty, písomnosti a spomienky, ktoré sa týkali Štúrovho života a práce. Nadviazala aj kontakty s jeho najbližšími príbuznými (s Antonom a Dionýzom Štúrom). S. H. Vajanský jej poskytol svoj rodinný archív, v ktorom našla niekoľko Štúrových listov. Množstvo nespracovaných rukopisov, listov a publikácií našla v zbierkach Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine, potom bádala v Lyceálnom archíve v Bratislave, v archíve Národného múzea v Prahe, ako aj v mieste Štúrovho pôsobenia v Modre. Po študijnej ceste sa v roku 1912 vrátila do Paríža a začala koncipovať dizertačnú prácu, ktorú odovzdala v apríli 1913 pod názvom Louis Stúr et l' idée de l' indépendance Slovaque (1815 - 1856). Práca bola veľmi pozitívne hodnotená, a tak bola Helena Turcerová v roku 1913 ako prvá Slovenka v dejinách slávnostne promovaná za doktorku filozofie na slávnej francúzskej univerzite. Obhájením dizertácie sa stala jednou z najuznávanejších autorít na štúrovskú problematiku. Dizerácia vyšla v tom istom roku vo francúzštine a mala značný ohlas v časopisoch Národnie noviny, Národný hlásnik a iných. Až v roku 1956 vydala Slovenská akadémia vied v Bratislave jej slovenský preklad ako rozmnoženinu. Z vďačnosti k svojmu bývalému profesorovi E. Denisovi preložila do slovenčiny jeho knihu Otázka Rakúska. Slováci, ktorá vyšla v roku 1922.
Helena Turcerová sa v roku 1913 vrátila do Ruska, kde začala učiť francúzsky jazyk na dievčenskom gymnáziu v Menzelisku. V roku 1914 uskutočnila cestu do Talianska a na spiatočnej ceste sa zastavila na Slovensku, kde nadviazala a udržiavala osobné kontakty s poprednými slovenskými rodinami a literátmi (Pietrovci, Halašovci, E. M. Šoltésová, S. H. Vajanský a iní). V Martine ju zastihol začiatok prvej svetovej vojny, preto sa nemohla vrátiť do Ruska a už natrvalo ostala na Slovensku. Priatelila sa aj s rodinou J. Gregora Tajovského . V ich rodine na Bystričke sa konalo jej zasnúbenie s jasovským farárom Ondrejom Devečkom. Od roku 1915 po vydaji žila s manželom v Jasenovej a jej sen, ktorý snívala ešte v Paríži, že založí dievčenské lýceum, zostal zatiaľ naďalej len snom. Nové možnosti na rozvinutie činnosti sa pre ňu naskytli po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku Československej republiky. Začala sa venovať politickému dianiu a rozširovaniu československo-francúzskej spolupráce. V roku 1919 bola členkou československej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži. Po návrate začala v roku 1920 učiť slovenský, francúzsky a nemecký jazyk na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, od roku 1923 v Kežmarku, kde pôsobila dve desaťročia aj ako inšpektorka cudzích jazykov a na obchodných učilištiach a na školách pre ženské povolania. V roku 1948 sa s manželom presťahovali do Bratislavy, kde sa venovala najmä prekladateľskej práci. Udržiavala písomné kontakty s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, Anglicka, Ruska, Poľska, Česka a Srbska.
Publikačná činnosť H. Turcerovej-Devečkovej je pomerne rozsiahla. Okrem dizertácie uverejnila ešte v roku 1913 v časopise Prúdy štúdiu Styky slavianofilov so Slovákmi a ich vplyv na odtrhnutie sa Slovákov od Čechov. Napísala rozsiahlu stať o láskach Ľ. Štúra a memoárový príspevok o J. Gregorovi-Tajovskom. Počas pedagogickej práce sa ako spoluautorka posieľala na tvorbe dvoch učebníc nemeckého jazyka pre obchodné školy. V poslednom tvorivom období sa prekladmi z ruštiny a francúzštiny zaradila medzi prvé slovenské prekladateľky. Do slovenčiny preložila viaceré zo základných diel francúzskej a ruskej literatúry (Otec Goriot od H. de Balzaca, Stendhalov Kartuziánsky kláštor v Parme, 4-zväzkový román Ján Krištof od R. Rollanda, Traja mušketieri od A. Dumasa, Ruské bájky pre malé deti, Ostrovského Sviatočný sen, Gercenove Pamäti a dumy a mnohé iné diela). Z poľštiny preložila Kraszewského Starú báj. Za zásluhy v oblasti vedeckého bádania sa v roku 1929 stala členkou Učenej spoločnosti Šafárikovej, po roku 1945 členkou Umeleckej a vedeckej rady a Zväzu slovenských spisovateľov.


Zomrela 4. novembra 1964 v Bratislave vo veku 78 rokov.


Pripravila: ĽUDMILA ĎURANOVÁ

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.