Hoci vo štvrtok, 9. augusta 1526, presne pred 500 rokmi, sa pravdepodobne na dôležitom sneme v Speyeri nerokovalo, ale všetko sa chystalo v zákulisí. Predsa len to boli dôležité dni. Hnutie reformácie pokračovalo a my si stále máme čo pripomínať...
Míľniky reformácie – snem v Speyeri
Rok 1526 nebol nijakým pokojným rokom pre reformáciu. Všetko veľmi rýchlo napredovalo, teologické otázky, politické dôsledky a aj zmeny vo svete, reforma bohoslužieb, osobný život.
Cisár Karol V. bol v ťažkej situácii. Turecké vpády viac a viac odkrajovali z Európy, sultán Sulejman I. len pred piatimi rokmi dobyl Belehrad a nebezpečne sa plížil na sever, za chvíľu, len o dva mesiace porazí Uhorsko, o tri roky sa pokúsi obsadiť Viedeň...
Cisára však ťažia aj vnútorné problémy, len nedávno, pred rokom krvavo potlačená sedliacka vojna a ponad to všetko čím ďalej, tým silnejšie náboženské hnutie sústredené okolo priaznivcov Martina Luthera vo Wittenbergu. Luther bol po Wormskom edikte (1521) stále v kliatbe, reformácia bola preto de facto nelegálna, no čím ďalej tým viac ľudí sa pridávalo na stranu tohto odvážneho teológa.
Preto cisár zvolal snem, ktorý sa zišiel v júni 1526 v meste Speyer. Zvolanie bolo veľmi akútne, pretože cisár si uvedomoval, ako veľmi potrebuje vo svojej krajine čo najväčší pokoj, nie náboženské rozbroje a navyše bez podpory evanjelických kniežat je v boji proti Turkom príliš slabý.
Evanjelické kniežatá, najmä tie najdôležitejšie - saský kurfirst Ján Vytrvalý a hessenský landgróf Filip Hesenský išli na snem na prvý pohľad s malou dušičkou. Obávali sa, že cisár ako verný zástanca Ríma udrie proti reformácii s plnou silou a začne reformáciu silou likvidovať ako sa to stalo s podobnými náboženskými hnutiami už toľkokrát v minulosti. Lenže cisár mal tentoraz problémy väčšie ako reformácia v jeho krajine – boli to predovšetkým už spomínaní rozpínaví Turci a potom aj nemilý konflikt s pápežom Klementom VII., ktorý sa proti nemu spojil s Francúzmi, až napokon skončil vojenským vyplienením Ríma ani nie o rok. Cisár tak veľmi nutne potreboval osobnú a najmä finančnú podporu svojich kniežat, vrátane tých na strane reformácie. Preto sa snem nemal zmeniť na súd proti svojim vlastným ľuďom kvôli ich náboženskému presvedčeniu. Táto svetová politická situácia reformácii veľmi pomohla.
Na druhej strane evanjelické kniežatá boli na sneme už zjednotené. Cisár vydal vyhlásenie o sneme 1. februára, kniežatá v marci spečatili tzv. Torgavský spolok, do ktorého sa pridávali ďalšie a ďalšie kniežatá. Takto dokázali na sneme držať spolu, dokonca aj bez fyzickej prítomnosti Martina Luthera, ktorý tam kvôli kliatbe stále nemohol osobne dostaviť. Neváhali prinášať ani teologické témy – autorita Písma nad ľudské tradície a príkazy, či otázky kresťanskej slobody – kedy má kresťan právo odmietnuť aj príkazy vlády (dnes by sme to nazvali výhrada svedomia).
Snem trval celkom dva mesiace, viedol k vysloveniu túžby po zvolaní nového celocirkevného všeobecného koncilu, kde by sa riešili náboženské otázky zodpovedne, nie iba mocibažným presadzovaním jednej strany. Kým tento cirkevný koncil nebude zvolaný, snem rozhodol, že každý sa má nateraz držať svojho svedomia. Týmto bola vlastne v Európe zrodená aspoň čiastočne, pod slovíčkom „nateraz“ náboženská sloboda.
Evanjelické kniežatá výmenou za toto prisľúbili svoju vojenskú pomoc cisárovi, pripravili materiálnu podporu pre 24.000 vojakov. Snem skončil 27. augusta, lenže – bolo to už neskoro. Len o dva dni na to sa udiala tragická bitka pri Moháči, pri ktorej bolo Uhorsko porazené a Európa otvorená Turkovi.
Rím sa nijako s výsledkami snemu neuspokojil, len o tri roky sa, opäť v Speyeri, bude konať ďalší snem, kde bude náboženská sloboda napadnutá, evanjelické kniežatá budú proti tomu protestovať (vtedy vznikne názov „protestanti“) ...
Míľniky reformácie – snem v Speyeri
Rok 1526 nebol nijakým pokojným rokom pre reformáciu. Všetko veľmi rýchlo napredovalo, teologické otázky, politické dôsledky a aj zmeny vo svete, reforma bohoslužieb, osobný život.
Cisár Karol V. bol v ťažkej situácii. Turecké vpády viac a viac odkrajovali z Európy, sultán Sulejman I. len pred piatimi rokmi dobyl Belehrad a nebezpečne sa plížil na sever, za chvíľu, len o dva mesiace porazí Uhorsko, o tri roky sa pokúsi obsadiť Viedeň...
Cisára však ťažia aj vnútorné problémy, len nedávno, pred rokom krvavo potlačená sedliacka vojna a ponad to všetko čím ďalej, tým silnejšie náboženské hnutie sústredené okolo priaznivcov Martina Luthera vo Wittenbergu. Luther bol po Wormskom edikte (1521) stále v kliatbe, reformácia bola preto de facto nelegálna, no čím ďalej tým viac ľudí sa pridávalo na stranu tohto odvážneho teológa.
Preto cisár zvolal snem, ktorý sa zišiel v júni 1526 v meste Speyer. Zvolanie bolo veľmi akútne, pretože cisár si uvedomoval, ako veľmi potrebuje vo svojej krajine čo najväčší pokoj, nie náboženské rozbroje a navyše bez podpory evanjelických kniežat je v boji proti Turkom príliš slabý.
Evanjelické kniežatá, najmä tie najdôležitejšie - saský kurfirst Ján Vytrvalý a hessenský landgróf Filip Hesenský išli na snem na prvý pohľad s malou dušičkou. Obávali sa, že cisár ako verný zástanca Ríma udrie proti reformácii s plnou silou a začne reformáciu silou likvidovať ako sa to stalo s podobnými náboženskými hnutiami už toľkokrát v minulosti. Lenže cisár mal tentoraz problémy väčšie ako reformácia v jeho krajine – boli to predovšetkým už spomínaní rozpínaví Turci a potom aj nemilý konflikt s pápežom Klementom VII., ktorý sa proti nemu spojil s Francúzmi, až napokon skončil vojenským vyplienením Ríma ani nie o rok. Cisár tak veľmi nutne potreboval osobnú a najmä finančnú podporu svojich kniežat, vrátane tých na strane reformácie. Preto sa snem nemal zmeniť na súd proti svojim vlastným ľuďom kvôli ich náboženskému presvedčeniu. Táto svetová politická situácia reformácii veľmi pomohla.
Na druhej strane evanjelické kniežatá boli na sneme už zjednotené. Cisár vydal vyhlásenie o sneme 1. februára, kniežatá v marci spečatili tzv. Torgavský spolok, do ktorého sa pridávali ďalšie a ďalšie kniežatá. Takto dokázali na sneme držať spolu, dokonca aj bez fyzickej prítomnosti Martina Luthera, ktorý tam kvôli kliatbe stále nemohol osobne dostaviť. Neváhali prinášať ani teologické témy – autorita Písma nad ľudské tradície a príkazy, či otázky kresťanskej slobody – kedy má kresťan právo odmietnuť aj príkazy vlády (dnes by sme to nazvali výhrada svedomia).
Snem trval celkom dva mesiace, viedol k vysloveniu túžby po zvolaní nového celocirkevného všeobecného koncilu, kde by sa riešili náboženské otázky zodpovedne, nie iba mocibažným presadzovaním jednej strany. Kým tento cirkevný koncil nebude zvolaný, snem rozhodol, že každý sa má nateraz držať svojho svedomia. Týmto bola vlastne v Európe zrodená aspoň čiastočne, pod slovíčkom „nateraz“ náboženská sloboda.
Evanjelické kniežatá výmenou za toto prisľúbili svoju vojenskú pomoc cisárovi, pripravili materiálnu podporu pre 24.000 vojakov. Snem skončil 27. augusta, lenže – bolo to už neskoro. Len o dva dni na to sa udiala tragická bitka pri Moháči, pri ktorej bolo Uhorsko porazené a Európa otvorená Turkovi.
Rím sa nijako s výsledkami snemu neuspokojil, len o tri roky sa, opäť v Speyeri, bude konať ďalší snem, kde bude náboženská sloboda napadnutá, evanjelické kniežatá budú proti tomu protestovať (vtedy vznikne názov „protestanti“) ...