Už takmer 30 rokov slúži Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku mnohým potrebným. Vo štvrtok 11. septembra 2025 sa odohral významný míľnik- slávnostné posvätenie nových pracovných priestorov Ústredia Evanjelickej diakonie, na Lýcejnej ulici v Bratislave.
Tridsaťročnú históriu a rozvoj diakonie vždy napĺňala, a dodnes sa to nezmenilo, priorita pomoci tým najzraniteľnejším – deťom v náhradných rodinách, seniorom a ľuďom odkázaným na pomoc v strediskách evanjelickej diakonie, ľuďom bez domova a aktuálne aj ľuďom z Ukrajiny. Posvätenie nových priestorov ústredia diakonie naplnili slová z Listu Židom, ktoré slúžili ako povzbudenie k horlivosti v službe lásky a varovali pred ľahostajnosťou.
Riaditeľka Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku, sestra Ľubica Szabóová Vysocká vo svojom úvodnom príhovore vyjadrila radosť zo stretnutia, pričom zdôraznila snahu diakonie byť požehnaním pre druhých. Spomenula úvahy prvej riaditeľky Evanjelickej diakonie Zuzany Koárovskej pred tridsiatimi rokmi o nevhodnosti starých kancelárií a dôležitosť prepojenia diakonie s vedením cirkvi,. Pripomenula, že prioritou diakonie bola a je pomoc ľuďom v rôznych príbytkoch a službách po celom Slovensku, napríklad ľuďom z Ukrajiny, v zariadeniach sociálnych služieb, útulkoch a domoch na polceste a v náhradných rodinách. Na záver sestra riaditeľka symbolicky prirovnala zrkadlá v nových priestoroch k túžbe diakonie: „Pri príprave priestorov padla aj otázka, či zrkadlá neodstrániť. Veď nie sme tanečné štúdio a aj sa ráno občas mykneme pri pohľade na seba v nich. Zrkadlá však opticky zväčšujú priestor a presvetľujú ho. A my v diakonii chceme byť tým svetlom a mať podiel na tom, aby ľudia v našom okolí mali lepší život. A môžeme aj v týchto priestoroch, v tomto zázemí v súčasnosti tak konať majúc na mysli biblické verše z Hymny lásky: „Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, ako by v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh).“
Posvätenie priestorov vykonal generálny biskup ECAV na Slovensku, Ivan Eľko, slovami z Listu Židom zo šiestej kapitoly, 9 až 12 verš: „Čo sa vás týka, milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení o lepšom, totiž že dosiahnete vykúpenie, lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a lásku, ktorú ste dokazovali voči jeho menu tým, že ste posluhovali svätým a ešte posluhujete. Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení.“
Biskup Eľko vo svojej kázni upozornil na „zlenivenie“: „To, že človek ani nevie ako a kedy a za akých okolností proste zaspí, zľahostajnie, prestane si všímať, je unavený, je plochý, možno je rozptýlený alebo naopak ubitý nejakým stereotypom života... O tom sa v tejto časti Listu Židom píše a takýchto častí je v liste mnoho, ale mnoho je aj povzbudení, ktoré majú za úlohu prelomiť tú ľahostajnosť a zaspávanie.“ Potom zaznelo od brata generálneho biskupa povzbudenie:
„Tri citáty:
Židom 10. kapitola: „Nestrácajte teda dôveru, čaká ju veľká odmena.“
12. kapitola: „Hľaďte na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa viery.“
A rovnako 12. kapitola: „Vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená.“
Milá sestra riaditeľka, milí pracovníci diakonie, stredísk, ústredia, spolupracovníci, keď som hľadal priliehavé slová na posvätenie týchto priestorov, tak sa mi stále vracali tieto slová z Listu Židom o potrebe prebudenia a povzbudenia. Každý z nás na vlastnom mieste to potrebujeme, ale keď chceme posvätiť tieto nové priestory, želáme si, aby toto nové miesto a táto nová atmosféra prispela k prebudeniu nadšenia pre službu pre diakoniu. Želáme vám, aby dnes, keď sa oficiálne začína akoby nová etapa života a diela diakonie, aby ste prirodzene, ale aj z moci Ducha Svätého, prežili prebudenie a nadšenie k novej službe.“
Tridsaťročnú históriu a rozvoj diakonie vždy napĺňala, a dodnes sa to nezmenilo, priorita pomoci tým najzraniteľnejším – deťom v náhradných rodinách, seniorom a ľuďom odkázaným na pomoc v strediskách evanjelickej diakonie, ľuďom bez domova a aktuálne aj ľuďom z Ukrajiny. Posvätenie nových priestorov ústredia diakonie naplnili slová z Listu Židom, ktoré slúžili ako povzbudenie k horlivosti v službe lásky a varovali pred ľahostajnosťou.
Riaditeľka Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku, sestra Ľubica Szabóová Vysocká vo svojom úvodnom príhovore vyjadrila radosť zo stretnutia, pričom zdôraznila snahu diakonie byť požehnaním pre druhých. Spomenula úvahy prvej riaditeľky Evanjelickej diakonie Zuzany Koárovskej pred tridsiatimi rokmi o nevhodnosti starých kancelárií a dôležitosť prepojenia diakonie s vedením cirkvi,. Pripomenula, že prioritou diakonie bola a je pomoc ľuďom v rôznych príbytkoch a službách po celom Slovensku, napríklad ľuďom z Ukrajiny, v zariadeniach sociálnych služieb, útulkoch a domoch na polceste a v náhradných rodinách. Na záver sestra riaditeľka symbolicky prirovnala zrkadlá v nových priestoroch k túžbe diakonie: „Pri príprave priestorov padla aj otázka, či zrkadlá neodstrániť. Veď nie sme tanečné štúdio a aj sa ráno občas mykneme pri pohľade na seba v nich. Zrkadlá však opticky zväčšujú priestor a presvetľujú ho. A my v diakonii chceme byť tým svetlom a mať podiel na tom, aby ľudia v našom okolí mali lepší život. A môžeme aj v týchto priestoroch, v tomto zázemí v súčasnosti tak konať majúc na mysli biblické verše z Hymny lásky: „Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, ako by v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh).“
Posvätenie priestorov vykonal generálny biskup ECAV na Slovensku, Ivan Eľko, slovami z Listu Židom zo šiestej kapitoly, 9 až 12 verš: „Čo sa vás týka, milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení o lepšom, totiž že dosiahnete vykúpenie, lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a lásku, ktorú ste dokazovali voči jeho menu tým, že ste posluhovali svätým a ešte posluhujete. Túžime však, aby každý z vás preukazoval takú istú horlivosť s plnou istotou nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale napodobňovali tých, čo svojou vierou a trpezlivým očakávaním stali sa dedičmi zasľúbení.“
Biskup Eľko vo svojej kázni upozornil na „zlenivenie“: „To, že človek ani nevie ako a kedy a za akých okolností proste zaspí, zľahostajnie, prestane si všímať, je unavený, je plochý, možno je rozptýlený alebo naopak ubitý nejakým stereotypom života... O tom sa v tejto časti Listu Židom píše a takýchto častí je v liste mnoho, ale mnoho je aj povzbudení, ktoré majú za úlohu prelomiť tú ľahostajnosť a zaspávanie.“ Potom zaznelo od brata generálneho biskupa povzbudenie:
„Tri citáty:
Židom 10. kapitola: „Nestrácajte teda dôveru, čaká ju veľká odmena.“
12. kapitola: „Hľaďte na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa viery.“
A rovnako 12. kapitola: „Vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená.“
Milá sestra riaditeľka, milí pracovníci diakonie, stredísk, ústredia, spolupracovníci, keď som hľadal priliehavé slová na posvätenie týchto priestorov, tak sa mi stále vracali tieto slová z Listu Židom o potrebe prebudenia a povzbudenia. Každý z nás na vlastnom mieste to potrebujeme, ale keď chceme posvätiť tieto nové priestory, želáme si, aby toto nové miesto a táto nová atmosféra prispela k prebudeniu nadšenia pre službu pre diakoniu. Želáme vám, aby dnes, keď sa oficiálne začína akoby nová etapa života a diela diakonie, aby ste prirodzene, ale aj z moci Ducha Svätého, prežili prebudenie a nadšenie k novej službe.“