Dnes, 21. augusta 2026, uplynulo 58 rokov od invázie armád Varšavskej zmluvy do Československa. August 1968 si pripomíname ako symbol odvahy a boja za slobodu. Okupácia Československa znamenala koniec nádejí na reformu a desaťročia neslobody. Dnes si musíme uvedomovať hodnotu slobody, demokracie a suverenity. Historický odkaz augusta 1968 je mimoriadne aktuálny aj v súčasnej Európe. Na spomienkom podujatí na Šafárikovom námestí v Bratislave sa verejnosti prihovoril aj brat generálny biskup ECAV, Ivan Eľko.
"Vážené pietne zhromaždenie,
tri životy, vyhasnuté v prvý deň okupácie tu, na Šafárikovom námestí v Bratislave. Ďalší v nasledujúci deň na námestí SNP. A potom ďalšie, na mnohých iných miestach v našom štáte. Celkovo na Slovensku v súvislosti s okupáciou vyhaslo 37 ľudských životov.
Každého z nich je nám úprimne ľúto. Aj dnes, po 58. rokoch v spolusúcite myslíme na potomkov týmito tragédiami zasiahnutých rodín.
37 vyhasnutých ľudských životov na Slovensku a celkovo 108 v Československu, to bola krvavá predohra k tomu, čo sa bude diať v nasledujúcich rokoch a čo už síce nebude mať otvorene krvavý, ale pre jednotlivé ľudské osudy i pre našu kolektívnu dušu stále devastačný charakter.
Dovolím si iba stručne pripomenúť, čo znamenal rok 1968 z perspektívy evanjelickej cirkvi.
Po povojnovom znárodnení celej školskej infraštruktúry, bola evanjelickej cirkvi po roku 1948 znárodnená zdravotnícka a sociálna infraštruktúra a drvivá väčšina ostatného majetku. Cirkev sa dostala pod prísnu kontrolu štátu. Od prelomu 40. a 50. rokov bolo uväznených či perzekuovaných niekoľko vĺn našich duchovných, študentov teológie, teologických učiteľov, ale i laických pracovníkov. Ďalšie vlny väznení a perzekúcií prišli začiatkom 60. rokov.
Od polovice šesťdesiatych rokov bolo stalinské lynčovanie nahradené menej explicitne násilným prístupom voči cirkvi. Veď cirkev bola za dve desaťročia komunizmu úplne v područí štátu, riadená vlastne predstaviteľmi štátnych orgánov. Na všetko boli potrebné súhlasy okresných cirkevných tajomníkov. Duchovní boli závislí na udeľovaní štátnych súhlasov. Akákoľvek konanie mimo rámca úplne servilného modelu cirkvi, bolo kvalifikované ako „marenie štátneho dozoru nad cirkvami“ a trestané.
Po dvadsiatich rokoch takýchto skúseností znamenala Pražská jar pre našich otcov dnes už nepredstaviteľné uvoľnenie pomerov. V cirkvi sa začalo otvorene hovoriť o politickej diktatúre, o deformáciách, o potrebe obrody. Väznení a perzekuovaní mali byť rehabilitovaní. Začalo sa učiť náboženstvo na školách, slobodne sa začala schádzať mládež, či vysokoškoláci, kolovala dobrá literatúra. Nepokrstené a nekonfirmované deti boli krstené a konfirmované. Na bohoslužbách sa objavili noví ľudia. Začaté boli stavby potrebných cirkevných budov. Všade vládlo oduševnenie a ochota.
Po augustovej okupácii trval tento stav nadšenia, ale už kontaminovaný desom z ruských tankov, do jesene 69. S nástupom normalizácie sa definitívne skončil. Jeden z perzekuovaných duchovných, skvelý bratislavský farár Dr. Július Cibulka, nazval svoje spomienky na tú dobu „Klamný úsvit“. Nič viac k tomu názvu netreba dodať. Hĺbka frustrácie bola skutočne nezmerateľná.
V školskom roku 1970/71 boli už farári znova vytláčaní zo škôl. Zanikajú, alebo do poloilegality prechádzajú mládežnícke a vysokoškolské skupiny. Rozbehnuté aktivity a projekty sú zastavované. Občania sa majú v procese previerok súhlasne vyjadrovať o príchode vojsk Varšavskej zmluvy. Mnohí tak zo strachu a z existenčných dôvodov robia. Realitou sa totiž stávajú vyhadzovania zo zamestnania, zo štúdií, z pozícií. Zároveň manifestačne vystupujú z cirkvi, deklarujú svoje takzvané „vyrovnanie sa s náboženskou otázkou“. Cirkev sa po krátkom výdychu znova stáva objektom dešpektu.
Áno, na jednej strane zavládne budovateľská spokojnosť. Na druhej strane, čo sa týka života cirkvi, zavládne strach, podozrievanie, donášačstvo, vulgarita, cynizmus. Viac sekularizovaný západ štátu opanuje duchovná nehybnosť. Viac tradične religiózny východ vykazuje ešte ostrovčeky poloilegálnych aktivít, je odhodlaný nedať sa vyhnať z kostolov. Štát má ale cirkev opäť úplne pod kontrolou.
Tieto tri zmarené životy, všetkých 37 zmarených životov, vytvorilo tragický civilizačný predel, ktorý sme spoločne prežili a ktorý nás poznačil: predel, ktorým sa skončila nádej Pražskej jari a ktorým hrubý stalinistický komunizmus prešiel do sofistikovanejšieho, ale stále rovnako perfídneho husákovského komunizmu.
V uctení si týchto troch zmarených životov vyjadrujeme ľútosť nad nespočetnými ďalšími zmarenými ľudskými osudmi, túžbami, kariérami, zdeptanými mysľami, znehodnotenými talentmi, tvorivými schopnosťami a slobodnými životnými snami ktoré nebolo nijako možné naplniť, pretože narazili do surových múrov politickej, občianskej a náboženskej neslobody komunizmu. Tým istým dychom prosíme, aby tajuplná, milostivá Božia prozreteľnosť nám nedala opäť zakúsiť podobnú osudovú skúšku a takú civilizačnú krízu, ktorú by sme nedokázali preniesť."
Záznam si môžete pozrieť aj tu:
"Vážené pietne zhromaždenie,
tri životy, vyhasnuté v prvý deň okupácie tu, na Šafárikovom námestí v Bratislave. Ďalší v nasledujúci deň na námestí SNP. A potom ďalšie, na mnohých iných miestach v našom štáte. Celkovo na Slovensku v súvislosti s okupáciou vyhaslo 37 ľudských životov.
Každého z nich je nám úprimne ľúto. Aj dnes, po 58. rokoch v spolusúcite myslíme na potomkov týmito tragédiami zasiahnutých rodín.
37 vyhasnutých ľudských životov na Slovensku a celkovo 108 v Československu, to bola krvavá predohra k tomu, čo sa bude diať v nasledujúcich rokoch a čo už síce nebude mať otvorene krvavý, ale pre jednotlivé ľudské osudy i pre našu kolektívnu dušu stále devastačný charakter.
Dovolím si iba stručne pripomenúť, čo znamenal rok 1968 z perspektívy evanjelickej cirkvi.
Po povojnovom znárodnení celej školskej infraštruktúry, bola evanjelickej cirkvi po roku 1948 znárodnená zdravotnícka a sociálna infraštruktúra a drvivá väčšina ostatného majetku. Cirkev sa dostala pod prísnu kontrolu štátu. Od prelomu 40. a 50. rokov bolo uväznených či perzekuovaných niekoľko vĺn našich duchovných, študentov teológie, teologických učiteľov, ale i laických pracovníkov. Ďalšie vlny väznení a perzekúcií prišli začiatkom 60. rokov.
Od polovice šesťdesiatych rokov bolo stalinské lynčovanie nahradené menej explicitne násilným prístupom voči cirkvi. Veď cirkev bola za dve desaťročia komunizmu úplne v područí štátu, riadená vlastne predstaviteľmi štátnych orgánov. Na všetko boli potrebné súhlasy okresných cirkevných tajomníkov. Duchovní boli závislí na udeľovaní štátnych súhlasov. Akákoľvek konanie mimo rámca úplne servilného modelu cirkvi, bolo kvalifikované ako „marenie štátneho dozoru nad cirkvami“ a trestané.
Po dvadsiatich rokoch takýchto skúseností znamenala Pražská jar pre našich otcov dnes už nepredstaviteľné uvoľnenie pomerov. V cirkvi sa začalo otvorene hovoriť o politickej diktatúre, o deformáciách, o potrebe obrody. Väznení a perzekuovaní mali byť rehabilitovaní. Začalo sa učiť náboženstvo na školách, slobodne sa začala schádzať mládež, či vysokoškoláci, kolovala dobrá literatúra. Nepokrstené a nekonfirmované deti boli krstené a konfirmované. Na bohoslužbách sa objavili noví ľudia. Začaté boli stavby potrebných cirkevných budov. Všade vládlo oduševnenie a ochota.
Po augustovej okupácii trval tento stav nadšenia, ale už kontaminovaný desom z ruských tankov, do jesene 69. S nástupom normalizácie sa definitívne skončil. Jeden z perzekuovaných duchovných, skvelý bratislavský farár Dr. Július Cibulka, nazval svoje spomienky na tú dobu „Klamný úsvit“. Nič viac k tomu názvu netreba dodať. Hĺbka frustrácie bola skutočne nezmerateľná.
V školskom roku 1970/71 boli už farári znova vytláčaní zo škôl. Zanikajú, alebo do poloilegality prechádzajú mládežnícke a vysokoškolské skupiny. Rozbehnuté aktivity a projekty sú zastavované. Občania sa majú v procese previerok súhlasne vyjadrovať o príchode vojsk Varšavskej zmluvy. Mnohí tak zo strachu a z existenčných dôvodov robia. Realitou sa totiž stávajú vyhadzovania zo zamestnania, zo štúdií, z pozícií. Zároveň manifestačne vystupujú z cirkvi, deklarujú svoje takzvané „vyrovnanie sa s náboženskou otázkou“. Cirkev sa po krátkom výdychu znova stáva objektom dešpektu.
Áno, na jednej strane zavládne budovateľská spokojnosť. Na druhej strane, čo sa týka života cirkvi, zavládne strach, podozrievanie, donášačstvo, vulgarita, cynizmus. Viac sekularizovaný západ štátu opanuje duchovná nehybnosť. Viac tradične religiózny východ vykazuje ešte ostrovčeky poloilegálnych aktivít, je odhodlaný nedať sa vyhnať z kostolov. Štát má ale cirkev opäť úplne pod kontrolou.
Tieto tri zmarené životy, všetkých 37 zmarených životov, vytvorilo tragický civilizačný predel, ktorý sme spoločne prežili a ktorý nás poznačil: predel, ktorým sa skončila nádej Pražskej jari a ktorým hrubý stalinistický komunizmus prešiel do sofistikovanejšieho, ale stále rovnako perfídneho husákovského komunizmu.
V uctení si týchto troch zmarených životov vyjadrujeme ľútosť nad nespočetnými ďalšími zmarenými ľudskými osudmi, túžbami, kariérami, zdeptanými mysľami, znehodnotenými talentmi, tvorivými schopnosťami a slobodnými životnými snami ktoré nebolo nijako možné naplniť, pretože narazili do surových múrov politickej, občianskej a náboženskej neslobody komunizmu. Tým istým dychom prosíme, aby tajuplná, milostivá Božia prozreteľnosť nám nedala opäť zakúsiť podobnú osudovú skúšku a takú civilizačnú krízu, ktorú by sme nedokázali preniesť."
Záznam si môžete pozrieť aj tu:
