To najkrajšie ešte iba príde

To najkrajšie ešte iba príde

Istého muža na vysokom poste v cirkvi pozvali na teologickú fakultu, aby predniesol hosťovskú prednášku. Cirkevný hodnostár však výrazne meškal. Medzi čakajúcimi poslucháčmi to s plynúcim časom začínalo vrieť netrpezlivosťou, keď niekto hustnúcu atmosféru uvoľnil poznámkou: „Badať, že prednášajúci je hlboko veriaci človek, že silne verí vo večnosť – čas pre neho evidentne nehrá nijakú rolu..."

Viera vo večnosť však má mať u kresťanov iné dôsledky, ako nedochvíľnosť. Prejavom viery vo večnosť má byť čosi iné, ako to, že iných necháme na seba „večne“ čakať.  Uveďme aspoň niektoré z mnohých aspektov viery vo večnosť.

1) Večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde

Zaiste, aj tu, v časnosti, zažívame nádherné chvíle – pri sobáši, v manželstve,  keď sa nám narodia deti, vnúčatá. Keď nás časom oslovia: „Mama“, „tata“, „baba“ – to poriadne hreje pri srdci. Krásnymi okamihmi sú aj momenty úspechov – či už našich osobných alebo ľudí nám blízkych. Tiež chvíle radosti a silných emócií pri turistike, športe, umeleckom zážitku. Krásnym je aj čas, keď k nám Pán Ježiš prichádza vo svojom slove, daroch svätej Večere a my sme uistení, že Kristus nás má rád, že nám odpúšťa, prijíma nás, že smieme veriť dobrej zvesti – evanjeliu: Za teba som zomrel, aby si vedel, že si milovaný.

Predsa, nič z toho ešte nie je večnosť vo svojej plnosti. Veď  večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde.

2) Večnosť je niečo, čo presahuje naše chápanie, na čo sú naše slová prislabé

Biblia preto hovorí o večnosti v obrazoch, symboloch, podobenstvách. Napr. ako o svadbe (Matúš 22, 1 – 10; 25, 1 – 13) – vyjadruje tým, že večnosť značí veľkú radosť (akou je svadba); radosť pochádzajúcu z Božej lásky k nám. Alebo Biblia prirovnáva život vo večnosti k hostine, k veľkej večeri – k slávnostnému banketu, k bálu (L 14, 16 – 17). I tu je dôraz na radosť – veselosť, no aj na Božiu veľkodušnosť znamenajúcu, že Pán Boh nám praje, nie je nežičlivý, sebectvo Mu je ďaleké. Písmo sväté pripodobňuje večnosť aj k nádhernému mestu, ktoré má brány z perál a ulice zo zlata (Zjavenie 21, 10 – 21). Používa to najcennejšie: zlato a perly (Zjavenie 21, 18 . 21), aby priblížilo večnosť. Večnosť Biblia charakterizuje ako nezničiteľné spoločenstvo s Bohom, kde už nebude ani smútku, ani plaču, ani bolesti, kde Boh zotrie z našich očí všetky slzy (Zjavenie 21, 3 – 4). Biblia používa aj symbol stromu života, ktorý rodí dvanástoraké ovocie a vydáva ho každý mesiac. Strom stojí pri krištáľovo čistej rieke (Zjavenie 22, 1 – 3). Spomínanými obrazmi: očí, z ktorých sú zotreté slzy, stromu života a krištáľovo čistej rieky, približuje Biblia život bez všetkého, čo súvisí s hriechom, bolesťou, strachom, starosťami a núdzou, sú to obrazy naplnenia života a dokonalosti. Mal by to byť dostatočný dôvod, aby sme sa na večnosť tešili. Je oveľa krajšia, ako dokážu opísať naše najpoetickejšie slová. Ľudská reč je príliš chudobná a naša pozemská schopnosť porozumieť prislabá, aby sme to vedeli pochopiť, jasne vyjadriť a opísať. Na pravú skutočnosť večnosti, ktorá presahuje všetky naše kategórie, nestačíme. Preto Biblia hovorí v obrazoch. Preto z nej počujeme: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú “ (1. Korintským  2, 9).

3) Večnosť súvisí s Bohom, s láskou k Nemu

Pre tých, ktorí Ho milujú, pripravil Boh to najkrajšie, čo v plnosti ešte iba príde.

Viera vo večný  život je súčasťou viery spoločnej všetkým kresťanom (Viery všeobecnej kresťanskej). Iba ten, kto sa na začiatku Viery všeobecnej kresťanskej odváži vyznať vieru v Boha ako svojho všemohúceho (nebeského) Otca, len ten môže na konci „spievať spev nádeje“. Bez viery v nebeského Otca naplnenej dôverou, zostáva vzkriesenie z mŕtvych takou hrôzou, ako predstava večnosti bez odpustenia.

V Biblii sa slová „večný, naveky“,  často spájajú s Bohom (por. Žalm 29, 10; Daniel 6, 27). Večnosť, večný život v Božej blízkosti, je Božím darom. Boh daruje večný život tým, ktorí Ho milujú, ktorí vierou a láskou k Bohu a láskou k ľuďom odpovedajú na Božiu lásku danú nám v Ježišovi Kristovi.

4) Viera vo večnosť neznamená únik zo sveta, ale sústredenie sa na podstatu

Marxisti vytýkali kresťanom, že vierou vo večnosť sa pokúšajú utešovať ľudí  iným – lepším, posmrtným  svetom a odvracajú ich od tohto sveta. Podľa Marxa je spása a budúcnosť v rukách človeka. V niektorých krajinách desiatky rokov prevládajúca marxistická ideológia ukázala, ako to so spásou vybudovanou rukami človeka dopadne... Už samo tvrdenie, že kresťanstvo odvracia človeka od tohto sveta, je hrubým neporozumením biblickej zvesti. Biblia predsa nehovorí o večnosti preto, aby nás volala k úniku z tohto sveta, odvráteniu sa od jeho problémov. Písmo sväté zdôrazňuje večnosť preto, aby sme sa sústredili na podstatu. Stačí spomenúť mená: Martin Luther, Albert Schweitzer, Matka Tereza – sú hodnovernými príkladmi, že pravé kresťanstvo neznamená únik od problémov sveta, ale podieľanie sa na ich riešení. 

Na smrteľnej posteli sotva kto premýšľa, koľko mal ešte zarobiť, čo mal ešte postaviť, čo ešte kúpiť. Viackrát sa mi stalo, že ma pri návšteve v nemocnici požiadali o modlitbu aj ľudia, ktorí – ako sami povedali – vieru nepraktizovali. No nepoznám nikoho, kto by si chcel dať na sklonku života predčítavať kapitoly zo spisov Marxa či Lenina. Ľudia, ktorí hodnotia svoj život a sú blízko jeho konca, premýšľajú skôr o tom, čo zanedbali vo vzťahu k blížnym. Zomierajúci nedochádzajú radi sami, ale pokoj im prináša, keď sú obklopení ľuďmi, ktorí ich mali radi, keď sa môžu rozlúčiť. Skôr ako po kapitolke z marxizmu túžia po vzájomnom odpustení, po modlitbe, slovách z útechy. Túžia odísť zmierení a s požehnaním.

Viera vo večnosť nie je proti napredovaniu vo vede, technike, kultúre tu, na časnosti. Avšak dotýka sa podstaty: Toho, o čo v živote ide. Pokrok, kultúra, majetok – jeho dobré spravovanie a zveľaďovanie, česť – to všetko je správne. Ak však ide len o moc, o majetok, o česť, o kultúru či pokrok, potom nejde o nič. Veď všetko to skončí v ničote. Ide o život večný. O večnosť s Bohom – nie bez Neho! Lebo aj takou, bez Boha, môže byť naša večnosť. 

Ako získať večný život?

Bohatý mládenec sa pýtal Ježiša: „Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život?“ Ježiš mu odpovedal: „Zachovávaj prikázania!“ (Matúš 19, 16 – 17b) A spomenul práve tie z prikázaní Desatora, ktoré sa týkajú vzťahu k blížnym (Matúš 19, 18 – 19). Žalárnik vo Filipis (Skutky 16, 30 – 31) sa pýtal: „Čo mám činiť, aby som bol spasený?“ Dostal odpoveď: „Ver v Pána Ježiša!“ Ktorá z oboch odpovedí je správna? Zachovávať prikázania? Alebo: Veriť v Pána Ježiša? – Obe mienia to isté: Človeče, prijmi, k čomu ťa volá Boh! Prijmi Jeho pravidlá pre život obsiahnuté v Desatore Božích prikázaní a najmä Jeho odpúšťajúcu lásku v Ježišovi Kristovi.

O večnosti hovorievame spravidla na cintorínoch, v blízkosti mŕtvych. Božia ponuka večnosti sa však obracia k živým. Kto ju prijme, ten bude žiť večne – v Božej blízkosti. Kto ňou pohŕda, ten sa pred svätým Bohom nebude môcť preukázať ničím iným ako svojimi neodpustenými hriechmi. Kto verí Ježišovi Kristovi, kto od Neho prijíma odpustenie a spravodlivosť, tomu Boh otvára dvere (Ján 10, 9) do večnosti v Božej blízkosti – otvára mu nebo. Kto zotrváva ľahostajne či zatvrdilo v nevere – odmietajúc milosť Ježiša Krista – ten si sám „prehadzuje výhybku“ do večnosti bez Boha, bez lásky, do večnosti  v súžení.

Pán Boh nás svojím slovom pozýva k večnému životu, nie k večnému zahynutiu. Pripravil večný život tým, ktorí Ho milujú (1. Korintským  2, 9). Našou vecou je, aby sme ho vo viere prijímali a už teraz – v časnosti, žili v láske, ktorej nás učí Kristus a s touto láskou sme prichádzali k ľuďom. Tak vo viere začína už tu život večný – hoci veríme, že raz nastane aj v plnosti, že to najkrajšie ešte iba príde.                            

Pramene: Emil Brunner: Věřím (vyd. Svaz SČME YMCA, Praha 1938); Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1991); Luděk Rejchrt: Věřím (vyd. nakladatelství Svítání, Praha 1991); Luděk Rejchrt: Srozumívání (vyd. Kalich, Praha 2006)

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár