S chuťou do toho

S chuťou do toho

Asi štyri dni som počúval o kvásku. O príprave, o kŕmení, o múke. A to podotýkam, len sprostredkovane. Cez manželku. Dokonca sme aj počas karantény mali odbornú „kváskovú“ návštevu, samozrejme so všetkými opatreniami. A to sme ešte z vecí po sťahovaní do Nitry objavili, košík, v ktorom kysne cesto na chlieb /ošatku/. Neviem, či po tieto dni, jestvuje domácnosť, kde aspoň slovkom neriešili kvások, domáce pečivo a pečenie. Nuž táto, izolácia nás naučila aj piecť chlieb /teda moju manželku J/.

Problém nastal v tých spomínaných lyžičkách či lyžiciach. Deko, gram, kilo. Čajová, polievková. Keď si to človek náhodou pomýli vzniknú zaujímavé situácie, komplikácie a napokon aj chute. Áno ten prvý chlebík, ktorý vyšiel z našej pece bol úžasný, krásny, voňavý, chutný. Akurát bol trošku slaný, trošku viac slaný, ako sme obyčajne zvyknutí. Lebo miesto čajových, to boli polievkové.

Niekedy je toho v živote na nás veľa. Viac ako má byť. Priveľa. Zdravotníci a lekári majú priveľa pacientov a mnohí vo svete majú priveľa starostí, trápenia a aj sĺz. Niektorí sme už aj unavení zo všetkých tých správ o situácií na Slovensku či vo svete. Podobne sa môžu cítiť aj ľudia v cirkvi, keď cez médiá a sociálne siete sa každý deň prihovárajú cez zamyslenia, cez videá, či cez nahrávky, farári a farárky slovom povzbudenia, „soľou“ do zranenej spoločnosti.  

Verím tomu, že za krátku chvíľu, ale dúfam že potom časom, iste aj o niekoľko rokov budeme spomínať na toto obdobie, keď sme kvôli pandémii museli byť doma. A viete, čo mi bude toto obdobie pripomínať? Áno tento prvý chlieb. Možno to, že sme ho piekli nebude také podstatné ako tá prvá chuť. Že bol trošku slaný.

Pán Ježiš povedal: Mt 5,13: Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali. Náš život musí mať chuť. A aj viera, náboženstvo, aj cirkev musí žiť chuťou a s chuťou. Možno zažijeme sviatky bez toho, bez čoho sviatky byť nemôžu, alebo si ich ani nedokážeme predstaviť.

Nedajme si zobrať chuť. Blížime sa k slávnostiam Veľkej Noci a vieme, že pre Pána Ježiša to bola otázka života a smrti. Jeho odhodlanie trpieť a konať vôľu Nebeského Otca bola naplnená obrovskou chuťou toho Božieho života. Pán Boh mal a má vždy „chuť“ pre mňa a pre Teba bojovať, zápasiť. Určite to tak bolo vždy a bude to platiť navždy. Pokúsme sa aj my mať chuť, a nebojme sa prvý krát aj presoliť. 

Mk 9, 49-50 Lebo každého osolí oheň a každú obeť osolí soľ. Soľ je dobrá; ale ak sa soľ stane neslanou, čím ju osolíte? Majte v sebe soľ a žite spolu v pokoji.