Pôst ako duchovná karanténa (Peter Mihoč)

Pôst ako duchovná karanténa (Peter Mihoč)

„Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla.“ Ž 25,15

Tohtoročný pôst je v celom svete výnimočný, pandémia koronavírusu nám živo pripomína pravdu o krehkosti nášho sveta, vnáša veľa otázok, ale aj opatrení, ktoré majú slúžiť k ochrane nielen zdravia, ale aj života. Vírus, ktorý sa z jedného mesta sveta rozniesol do rôznych končín planéty, sa stal stredobodom pozornosti celého sveta. Po dlhých rokoch, možno desaťročiach vstúpil medzi ľudí fenomén, ktorí ich spojil, aby spoločne hľadali východisko. Vírusové grafy mapujúce vývoj situácie sa menia z dňa na deň. Vírus priniesol strach, paniku, utrpenie a v mnohých oblastiach aj smrť – ktorú sme my moderní ľudia vytesnili na okraj, v snahe rýchlo si užívať jednotlivé dni. Keď sme sa dozvedeli, že sa majú zrazu zavrieť obchodné centrá, vypukla panika. Pandémia coronavirusu zastavila svet v jeho behu. Vírus viditeľný len pod mikroskopom, sa stal centrom, na ktoré všetci upierajú svoje oči. Oči neraz plné strachu, až paniky.
Dnešnou nedeľou stojíme v polovici pôstneho obdobia, ktoré nám pred oči kladie tiež iný typ vírusu. Vírusu, ktorý ak nevezmeme vážne, prináša do našich vzťahoch 100% úmrtnosť.
Šíri sa rôznymi cestami a spôsobuje rozvrat vnútorného duchovného prostredia, vzťahov v rodinách, manželstvách, v cirkvi aj spoločnosti.
Vírus, ktorý rozdeľuje a rozbíja všetko vzťahovo živé.
Je to moc, ktorá sa bez obmedzení šíri v priestore tmy.
A tým vírusom je neviditeľný vírus hriechu, ktorého nositeľmi sme od začiatku. Záleží len od nášho imunitného duchovného systému, ako s ním naložíme. Pôst je o hľadaní človeka nula. Nositeľa vírusu. Ak ho dokážeme podchytiť, môže to zachrániť množstvo vzťahov. Hľadá sa ťažko, lebo v tme sveta je neidentifikovateľný. Skrýva sa a chce byť neviditeľný. Jeho smrtiace účinky sú však viditeľné všetkým, ktorých sa dotkne svojou mocou.

Dnešná 3. pôstna nedeľa nesie v starocirkevnom evanjeliu názov Oculi – Moje oči, teda pripomína nám dôležitosť správnej orientácie. „Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla.“ Postiť sa neznamená niečoho sa vzdávať, ale k niečomu sa upriamiť. Upriamovať oči na Boha znamená chcieť vidieť všetko z Božej perspektívy. Cez Božiu optiku vidieť ľudí, seba i okolitý svet.
Žalmista Dávid hovorí o očiach. O svojich očiach, ktoré sú niekedy naplnené strachom, inokedy radosťou. Momentálne sa oči celého sveta upierajú na neviditeľný vírus, ktorý svojou schopnosťou rozmnožovania a prenášania prináša strach a paniku. Sme volaní k zodpovednosti, aby sme danú situácia vzali vážne, a prispôsobili tomu aj svoje správanie. A najmä, aby sme pochopili, že aj to, čo nevidíme očami, je rovnako reálne a má moc meniť naše životy. Kráľ Dávid v dnešnom texte takéto situácie pomenúva ako osídlo, teda ako situáciu, ktorú mu pripravili nepriatelia a ktorá bola namierená proti jeho životu.

Taktiež mal svoje skúseností, s tým, ako práve takéto kritické situácie zatieňovali správny výhľad do budúcnosti. Prestával vnímať Božiu realitu a blízkosť, strach a panika mu prenikala do kostí. Dnešné slovo nás chce naučiť, aby sme oči upierali na taktiež neviditeľnú moc. Moc, ktorá však mení situáciu a dáva nádej v každom osídle života. Starý Jób na konci svojho života, v osídle ťažkých strát a blízkosti smrti vyznáva: Iba z chýru som počul o Tebe, ale teraz, ťa moje oko videlo. (Job 42,5)
Zrak, ktorý vidí očami viery Boha aj uprostred utrpenia. Oči, ktoré vidia Boha, nádej a novú budúcnosť – to sú oči viery, ktoré nosíme v srdci, pretože práve srdcom veríme. Pozerať na Boha, vidieť Ho aj v ťažkých situáciách života neznamená nič iné ako spoľahnúť sa na Neho.
Pôst nám kladie pred oči Boha a človeka zároveň. Človeka, ktorý sa kvôli pandémii hriechu stal človekom nula, ako hovorí apoštol Pavol: „Lebo ako skrze neposlušnosť jedného človeka mnohí sa stali hriešnymi, tak aj skrze poslušnosť jedného človeka mnohí budú ospravedlnení – uzdravení.
Oči sú vzácnym darom a oči viery, oči srdca ešte vzácnejším. Umožňujú nám vidieť Božiu ruku zasahujúcu do tohto sveta, aby sme pochopili, že v tejto pandémii nie sme sami. Je tu niekto, kto prináša protilátku, uzdravenie, kto buduje imunitný systém, odolný voči rôznym typom nákazy. Neostaňme slepí. Nech nám strach úplne nezaslepí oči, aby sme už nedokázali vidieť nič a nikoho.

V akom stave sú oči našej viery?
Žalmista Dávid vyznáva, že jeho oči sú uprené na Hospodina. Na koho zvykneme upierať oči? V týchto chvíľach sa pozornosť médií upiera na nové ložiská nákazy. Na miesta, kde vírus vyvádza a podmaňuje si nové obete.
Skúsme aj my v pravde a úprimnosti v tomto pôstnom čase hľadieť na naše ložiská hriechu: v manželstvách, rodine, ale aj v cirkvi, vidieť obete nášho egoizmu, hnevu, klamstva, lakomstva. Skúsme v tom všetkom uprene pozrieť na Krista, Hospodina a hľadať Ho. Upierať oči - z hebrejského originálu: pozorne, túžobne sa dívať, všímať si, pozorovať. Veriaci človek sa má takto pozerať na Pána Boha – uprene, sústredene, naplno. Aj preto je dôležitý pôst. Aby sme sa vzdali vonkajších vecí a sústredili na len na Pána Boha, vnímali len Jeho.

Celá spoločnosť sa v týchto dňoch ocitá v stave karantény, aby sa zamedzilo šíreniu vírusu. Ľudia ostávajú doma a ocitnú sa v izolácii, aby sa nestali rizikom pre ostatných, najmä tých najzraniteľnejších. O čom inom je pôst? Je o duchovnej karanténe, o zastavení, o prehodnocovaní našich pohľadov - čo je v našom živote najdôležitejšie. V jednom momente máme na seba čas, môžeme sa rozprávať, spoločne niečo tvoriť. Možno je to čas na sebareflexiu, aby sme si dali do poriadku vzťahy v rodine, manželstve, v cirkvi. V cirkvi sa zrušili všetky stretnutia, ale možno aj takáto chvíľa môže poslúžiť k novému precitnutiu. Zrazu sme si uvedomili, aké je vzácne, keď sa môžeme bez obmedzení a v slobode, bez strachu a paniky, schádzať a očami viery hľadieť na Hospodina.
Najhlbšou podstatou duchovnej karantény je však uprieť naše oči do svojho vnútra - vidieť sa v pravde a vyznávať: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Uprieť svoje oči na Krista, na Jeho cestu ku Golgote a na Jeho kroky ku krížu, presiaknuté obetavosťou a láskou.
Golgota – to je to laboratórium, kde sa rodí protilátka k šíreniu vírusu starého Adama, antivirotikum, ako liek zachraňujúci naše napadnuté, rozbité vzťahy. Tým liekom je odpustenie a zmierenie. Cesta, ktorá zachraňuje a poráža moc vírusu, je cesta prinášania obetí. Na nej sa vždy rodí nový život. Obetovali sme niečo, aby sme mali viac času na modlitbu, na Božie Slovo, aby sme mali viac času uprene sa pozerať na Hospodina? Alebo aj v pôste ide všetko po starom? Ak niekoho milujeme, ak po niekom túžime, ak nám na niekom záleží – hľadíme na neho uprene. Hľaďme takto aj v týchto neistých časoch na Krista - uprene, sústredene, koncentrovane.
Žalmista to podčiarkuje slovom „vždy“. V každej chvíli života, ktorú prežívame? Alebo len vo chvíľach tiesne, úzkosti, keď nám treba pomôcť, zachrániť nás, vytrhnúť? Božie Slovo nám pripomína: spoliehaj sa na Hospodina vždy – teda každý deň a v každej situácii. Nezabúdaj na Neho, keď sa smeješ ani keď plačeš. Lebo človek často zabúda na Pána Boha. Najčastejšie vtedy, keď mu je dobre, takto to bolo v dejinách Izraela a je tomu až podnes. Nie je to obraz našej doby? Najväčšou traumou pre mnohých nie sú zatvorené a rozbité vzťahy, ale zatvorené obchodné domy. Nedokázali sme ich zatvoriť ani počas sviatočných dní, musel prísť až coronavírus, aby sme našli silu, povedať si: potrebujeme sviatočný deň aj pre Boha a blízkych.

Bratia a sestry, Dávid vie, prečo svoje oči upiera vždy na Hospodina. Biblický text hovorí, že ak má niekto „oči uprené na Hospodina“, nie je mu to na škodu. Chráni ho to pred skazou. Vyslobodzuje jeho nohy z osídla. Osídlo je niečo, čo je navonok voľným okom ťažko viditeľné. Až keď človek urobí chybný krok a padne do pasce, zbadá strojené nebezpečenstvo. Oči uprené na Hospodina učia človeka osídlo predvídať a vyhýbať sa mu. Žalmista dokonca hovorí, že aj v stave nebezpečenstva, keď upadneme do osídla, pohľad upriamený na Pána ukazuje cestu vyslobodenia.

Pôst je čas rozpoznávania osídiel a pascí, ktoré nás okrádajú o požehnanie, lásku a života. V žalmistovej dobe zvieratá chytali do osídla, do jamy, ktorú vykopali a niečím zamaskovali, do slučky alebo do siete. Biblia tento výraz používa v prenesenom význame. Sú rôzne podoby osídiel - iná žena môže byť osídlom mužovi v manželstve, osídlom môže byť plné brucho a životný štandard. Osídlom môže byť aj samotná smrť, či každá aktivita namierená proti človeku. Cieľ je jasný – uškodiť, pripraviť pascu, aby nás niekto dostal tam, kde nás chce mať, aby nám ublížil. Je nepríjemné mať skúsenosť so zákerným človekom, ktorého cieľom je oklamať, podviesť, ublížiť. Dávid je však presvedčený, že Pán Boh mám moc vyslobodiť nás z takéhoto osídla. Ak dúfame v Hospodina, všetky ľudské pasce sú na nás krátke. Pán Boh o nás vie, nech by sme boli v akejkoľvek sieti – On nám pomôže, aby sme sa z toho vymotali, ba On sám nás vyslobodí. On to dokáže. Veď predsa vyslobodil človeka z tých najhorších osídiel. Z osídiel diabla, hriechu, smrti. Pán Ježiš svojou smrťou roztrhal tieto osídla a vyslobodil nás z nich. Nemusíme žiť v strachu. Nemusíme sa báť, lebo sme oslobodení. Sme slobodní. V Ježišovom kríži je pre nás záchrana. Oculi mei semper ad Dominum – tak spievali kresťania v dávnych dobách na začiatku Služieb Božích. Moje oči sú uprené vždy na Hospodina. To nech je aj naše vyznanie v týchto pohnutých časoch šírenia rôznych vírusov. Uprime viac zrak na hodnoty, ktoré sú nepominuteľné - na Hospodina a uprime viac pozornosť aj na našich blízkych a seba samých, aby aj tento čas pôstu bol očistnou duchovnou karanténou v našich vzťahoch.

Peter Mihoč - biskup VD ECAV

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.