Priateľku som počas návštevy našla sedieť pri klavíri. Neposlušné prsty dospeláka sa odmietali podriadiť rytmu a tak si vzala na pomoc metronóm. Kovová palička sa neúprosne kývala zo strany na stranu a udávala tempo.
Pohľad naň vo mne oživil spomienky. Koľkokrát som sa ho snažila obmäkčiť, ťukala som do neho prstami a on stále rovnako, neúnavne spieval svoje „ťuk – ťuk. Vtedy bol mojím nepriateľom. Ukazoval na moju slabú schopnosť udržať rytmus.
Dnes, o dve desaťročia neskôr, mi pripomenul, ako plynie čas. Že aj život má svoj rytmus, aj keď nie je vždy rovnako rýchly. Má však aj svojho Majstra, Pána, v ktorého rukách je čas. Majster – Pán – rovnako neúprosný, ako ručička metronómu, ale aj milosrdný, zhovievavý a ľútostivý, zachovávajúci život človeka a sveta.
Prosme využívať čas, pretože život sa kráti každým pomyselným úderom metronómu. „Pane, uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali .“