Filiálka Božieho kráľovstva

Filiálka Božieho kráľovstva

Vo vysvetlení 4. prosby Otčenáša v odpovedi na otázku: „Čo je to chlieb každodenný?“ Martin Luther uvádza, že  ide o všetko, čo patrí k výžive tela a našim potrebám ...  aj  dobrá a spravodlivá vrchnosť, dobrá vláda. Vskutku, dobrú vládu túžia mať obyvatelia azda každej krajiny.

Ľahšie je kritizovať tých, ktorí sú vo vláde, ako „chodiť v ich  topánkach“. Ako kresťania vieme, že  keby túžba mať dobrú vládu zostala aj nenaplnená, od Kristovho vstúpenia na nebo platí: Ježiš je Pán. On vládne. To je radostná, potešujúca správa – evanjelium. Kristus je dobrý, spravodlivý vládca.

Mnohým ľuďom sa Pán Boh javí ako nespravodlivý. No Biblia presvedčivo poukazuje na opak: Boh je spravodlivý, lebo otvoril možnosť záchrany pre všetkých ľudí, nikoho vopred neodpísal. Aj zradca Judáš mal miesto pri Ježišovom stole, keď Pán posledný raz večeral so svojimi učeníkmi. Judášovi, mužovi naplnenému predsavzatím zrady, Pán podal skyvu chleba (Ján 13, 26), ako znamenie svojho priateľstva a priazne. Aj Judáš teda mal možnosť prijať záchranu, no rozhodol sa inak.

Boh je spravodlivý, veď nevinnou obeťou svojho Syna zachraňuje hriešnych ľudí. Vstúpenie Krista Pána na nebo nie je korunováciou pre nás cudzieho náboženského virtuóza, ale uvedením na trón Toho, kto sa kvôli nám zriekol slávy (por. Filipským 2, 6 – 7), stotožnil sa s nami, hriešnikmi (por. Matúš 3, 13 – 15),  z lásky k nám obetoval svoj čistý život. 

Keďže vládne, kraľuje Pán Ježiš, môžeme si byť úplne istí, že nejde o vládu kohosi, kto sa snaží oklamať nás polopravdami, zavádzať nás nejakými medovými rečami, ako sa to nezriedka stáva v prípade pozemských vládcov. Vládne Ten, kto doslova naplnil svoje slová: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď svoj život položí za svojich priateľov“ (Ján 15, 13). 

Každý človek má svoje kráľovstvo, či už veľké či malé. Má svoj životný priestor, v ktorom vládne... 

Mnohí z nás sa ústami modlia: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, ale v srdci mienia: Nie, nie, príď moje kráľovstvo. Preto to na zemi tak vyzerá. Preto sa stretávame s toľkým sebectvom, ľahostajnosťou, neláskou. Preto zažívame, že „Bez Krista nás nezasiahne pravé svetlo pokoja.“ Preto treba vyznávať: „Len tam, kde On láskou vládne, tíchne príval rozbroja; tam, kde láska je živá, pravý pokoj prebýva.“ Preto je potrebné i prosiť: „Panuj Kriste, Kráľ pokoja, panuj všade láska Tvoja!“ (Ev. spevník  247, 4) 

Ak sa modlíme: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, vlastne prosíme: „Pane Ježiši Kriste, daj aby sa môj osobný život, moja rodina, pracovisko, skupina, trieda, ordinácia, firma, cirkevný zbor..., zmenili na pobočku Tvojho kráľovstva.“ Životy nás, kresťanov, naše domácnosti, pracoviská, cirkevné zbory by sa mali stať filiálkami Kristovho kráľovstva, miestom, na ktorom iní zažijú: Tu vládne Kristus, Pán pokoja, tu vládne Jeho láska. 

Hoci sa Božie kráľovstvo naplno dovŕši až pri druhom Kristovom príchode, Pán Ježiš vládne – kraľuje už teraz. Čo znamená žiť v Jeho kráľovstve, pod Jeho dobrou vládou, môžeme čiastočne spoznávať už v tomto čase. Možno na službách Božích, či pri modlitbe súkromí, sme reálne a konkrétne zažili pomoc „z druhého brehu“. Prijali posilnenie, chuť do ďalších životných úloh a zápasov. 

Je dôležité vedieť, akého máme Vládcu. Pán Ježiš nie je naparujúci sa politik. Na zemi nie je žiadny vladár, nijaká ríša, žiadna moc, ktorá by sa mohla usadiť na najvyššom tróne; hoci sa to tak v minulosti už neraz zdalo (spomeňme obdobia vlády fašistov či komunistov). Nikto na zemi si nesmie robiť nárok na absolútnu poslušnosť ľudí, na tú má právo len najvyšší Vládca, najvyšší Pán – Boh Ježiš Kristus. Má na ňu právo, lebo nie je panovníkom, ktorý sa usiluje vyžmýkať z nás, čo sa dá, sebecky využiť vládu vo svoj prospech. Ježiš je slúžiaci a za nás sa obetujúci Kráľ. V tom je Jeho veľkosť. Preto Mu patrí kráľovstvo i moc i sláva naveky. Inými slovami, patrí Mu všetko. 

Máme Vládcu, ktorému všetko patrí. Vládne Pán, v kráľovstve ktorého je aj naše miesto, v Jeho moci je aj môj – tvoj podiel, v Jeho sláve je i sláva nás, Božích detí. A to až naveky, pretože vo viere v Krista sme povolaní k večnému životu. Keďže je v Kristovi Boh mojím Otcom, potom mám to najdôležitejšie, čo potrebujem, mám „všetko potrebné pre život a zbožnosť“ (2. Petra  1, 3).

Jeden muž spomínal na životný príbeh svojho kamaráta. Odohral sa ešte pred 2. svetovou vojnou. Onen kamarát pracoval spolu so svojimi bratmi v otcovej dielni. Bez platu. Týždenne dostávali iba neveľké vreckové. Peniaze mali vtedy väčšiu hodnotu. Keďže mládenci neholdovali ani fajčeniu, ani alkoholu, vreckové pokrylo ich bežné potreby. Ich priateľom sa však javili chudobní a ich otec skúpy. Nič z toho však neplatilo. Postojom bratov bolo: Nemáme a nechceme mať. Náš podiel je u otca. Spomenutý kamarát tvrdil, že podiel u otca by nevymenil ani za najväčšie peniaze: Ja zatiaľ nemám, môj otec má – preto mám aj ja, nech si o tom myslí kto chce čokoľvek.

Máme bohatého Vládcu, V Pánovom bohatstve, v Jeho kráľovstve, moci a sláve je aj náš podiel. V modlitbe vyslovenej s vierou máme prístup ku všetkým pokladom večnosti.

Božie kráľovstvo je večným kráľovstvom. Keď prosíme: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, vyznávame, že žijeme na svete, ktorý je v mnohom ešte ovládaný protibožskými silami. Uvedomujeme si, že to nie je trvalý stav, veď žiadne kráľovstvo nie je večné.

Naveky trvá len kráľovstvo, v ktorom vládne Ježiš Kristus, náš Pán a Spasiteľ. Z Jeho milosti môj i tvoj život, naše rodiny, pracoviská, triedy, ordinácie, firmy, mestá, obce i cirkevné zbory môžu byť filiálkou – pobočkou Božieho kráľovstva.

 

Pramene: Adolf Ulrich: Bože svatá je cesta Tvá (vyd. Úzká rada Jednoty bratrské, Praha 1985); Jan Milíč Lochman: Otčenáš (vyd. Kalich, Praha 1993); Daniel Ženatý: Kázaní na hoře (vyd. Mlýn 1995); Ladislav Lencz – Blanka Kudláčová: Otčenáš a Desatoro, ako ich nepoznáme (vyd. Nové   mesto, Bratislava 1994)