Bublinky

Bublinky

Bol jeden z dní, keď mal autobus poriadne dlhé meškanie. V duchu som počítala minúty a dúfala som, že do triedy stihnem vôjsť spolu so zvonením a že žiakov nájdem aspoň pomerne potichu sedieť na svojich miestach. Zároveň som myslena na  prekážkový beh, ktorý ma  ešte cestou do školy čaká. Môj takmer športový výkon sťažovali slnečné lúče, ktoré akoby naschvál celú svoju silu sústredili nad naše malé mesto.

Vystúpila som a pustila som sa do behu, nevšímajúc si tváre okoloidúcich. Moju pozornosť zaujal až mladý chlapec na červenom bicykli. Vzadu mal malú škatuľu, z ktorej neúnavne prúdil oblak mydlových bublín. Zrazu sa stalo niečo zvláštne. Ľudia na zastávke sa usmievali a na ich tvárach bolo vidno krásnu, pravú radosť.

Zopár mydlových bubliniek spôsobilo malý zázrak. Ako by sa na chvíľu zastavil čas – uponáhľaní, celkom neznámi ľudia sa na seba usmievali a možno ich spájala aj spomienka na časy, keď ešte ako deti vyfukovali a naháňali bublinky.

Kiež by takýchto čarovných bicyklov chodilo po svete viac! Bolo by viac úsmevov, radosti a pekných spomienok.

A ešte niečo zaujímavé sa ten deň stalo – do školy som pribehla ešte pred zvonením. S úsmevom sa všetky prekážky zdolávajú ľahšie....