Božou myšlienkou je spoločenstvo, nie individualizmus

Božou myšlienkou je spoločenstvo, nie individualizmus

Neveríme v Boha samotára – izolovanú, dištancovanú bytosť. Boh – Božia Trojica, to je život vzájomnej lásky, spoločenstva, zdieľania sa. Božou myšlienkou je, aby tí, ktorí v Neho veria, nežili vieru sami, ale v cirkvi – v Božej rodine. Cirkev nie je súčtom zbožných individualistov, ale spoločenstvom ľudí, ktorí veria, že Ježiš je ich Pánom a Spasiteľom, že všetko čo Kristus učil a konal je dobré, pravdivé a chcú sa o tom podeliť s ďalšími.

Pre cirkev používa Nová zmluva grécky výraz ekklésia. Znamená vyvolať von. Pán Ježiš nás vyvolal von zo sveta hriechu, sebectva do vzťahu viery s Ním. Cirkev je spoločenstvom ľudí vyvolaných zo starého hriešneho spôsobu života k novému vzťahu: k viere v Ježiša Krista, nasledovania Jeho príkladu. Pán Ježiš skrze Ducha Svätého cirkev riadi a je v nej prítomný. 

To, že Pán Ježiš si vybral nás, a nie my Jeho, nám ukazuje, ako veľmi nás Ježiš miloval a stále miluje.

Pri vyznávaní Viery všeobecnej kresťanskej hovoríme, že veríme svätú cirkev všeobecnú. Slovo svätý tu neznamená bezhriešny. Svätý, v zmysle byť bez hriechu, je iba jeden – Trojjediný Boh. Výraz svätý značí oddelený pre Boha, patriaci Svätému.

Ak Biblia hovorí, že cirkev je svätá a že my, kresťania sme svätí, znamená to, že nepatríme svetu, svetským spôsobom myslenia a konania, ale patríme Svätému – Bohu, a to napriek našej hriešnosti. Svätá cirkev je spoločenstvom hriešnikov, ktorí vedia, že potrebujú odpustenie od Ježiša. On nás povoláva a oddeľuje nás od hriechu. Pretože je Kristus svätý, je svätá aj cirkev. 

Všeobecný (univerzálny) sa po grécky povie katholikos. To, že cirkev je všeobecná znamená že,

 (I) v cirkvi je všetko potrebné, aby sme  mohli byť spasení;

(II) cirkev je otvorená všetkým – ľuďom zo všetkých národov, sociálnych skupín, vekových kategórií, rás. Všetci, ktorí vyznávajú, že Ježiš je ich Pán, smú mať účasť na Božom slove a sviatostiach. V uvedenom zmysle všeobecnosti aj evanjelici veria svätú cirkev všeobecnú (katolícku). Rozlišujeme však medzi katolíckym (všeobecným) a rímsko- či grécko- katolíckym (tým, čo je podriadené pápežovi). 

Úlohy cirkvi:

1. Oslavovať Pána Boha.

2. Zvestovať Božie slovo. Hlavným poslaním cirkvi – úlohou každého kresťana, je privádzať ďalších ľudí k viere v Pána Ježiša Krista a k Jeho nasledovaniu.

3. Prisluhovať sviatosti: krst a Večeru Pánovu – a tým svedčiť o spáse.

4. Modliť sa za svet.

5. Pomáhať ľuďom.

 

Prečo by sme mali žiť v cirkvi?

Preto, lebo je to myšlienkou a plánom Boha, ktorý nám chce vždy len a len dobre.

Pán Ježiš prisľúbil cirkvi svoju prítomnosť. V cirkvi je všetko potrebné, aby sme  mohli byť spasení.

Kristus sľúbil, že cirkev nepremôžu ani brány pekla (Matúš 16, 18).                                                                 

Je mnoho organizácií a spoločností, v ktorých sa ľudia nemôžu vyhnúť stretávaniu s druhými. Sú iné, ktoré existujú práve preto, aby sa v nich ľudia stretávali... Cirkev je jediné spoločenstvo, ktorému ide o to, aby sa v ňom stretávali ľudia navzájom a aby sa stretávali s Bohom vyjavenom v Ježišovi Kristovi a tvorili spolu rodinu viery. Aj ty do nej môžeš patriť.

Cirkev je rodinou viery – spoločenstvom Božích detí, nie súčtom zbožných individualistov.

Spolupatričnosť k cirkvi pomáha nezabúdať, že kresťanská viera vonkoncom nie je povolanie pre osamelých jazdcov, ale máme ju žiť v spoločenstve bratov a sestier – s tými, ktorých Kristus prijal.

Svojimi podujatiami – najmä službami Božími – cirkev ponúka liek  proti skleróze. – Proti  zabúdaniu, že  nežijeme len z vlastnej práce a usilovnosti či iba z pomoci a služby iných, ale predovšetkým z Božej lásky a dobroty.

Detská besiedka, vyučovanie náboženstva, konfirmačná príprava, biblické hodiny, služby Božie nie sú ďalším zaťažením už  aj tak nabitého programu detí či dospelých. Naopak, vytvárajú priestor, v ktorom si uvedomujeme, že platia aj iné hodnoty ako výkon. 

Hodnoty života, ktoré cirkev ako vzácne dedičstvo po stáročia uchováva a zveľaďuje, nám pomáhajú rozhodovať sa vo svojom osobnom aj občianskom živote podľa zásad lásky, pravdy, spravodlivosti, mravnosti, zodpovednosti a tolerancie.  Prisluhovaním Večere Pánovej nám cirkev pomáha nestratiť zo zreteľa, že nie pomsta, ale vyznanie viny a odpustenie, sú základom  kultúry ku ktorej patríme.   

Cirkev prijala ako dar Božie slovo. Ono chce byť svetlom aj pre našu životnú cestu (Žalm 119, 105). V ňom spoznávame seba, svet i Boha.  To svetlo nevyprodukuje nik sám zo seba. Je to svetlo Kristovo. Osvetľuje našu cestu, ktorá by bez neho zostala len scestím. Svojím počínaním smieme a máme Kristovo svetlo odrážať, ako Mesiac odráža svetlo Slnka.  Kristovo svetlo nachádzame práve v cirkvi, predovšetkým na službách Božích. 

Kto žije v spoločenstve cirkvi, má podiel na bohatstve požehnania, ktoré sa mu v zhromaždení cirkvi ponúka. Kto je presvedčený: „Viera v Boha áno, ale cirkev nie“, tomu je potrebné s láskou vysvetľovať, že ide o názor, ktorý nemá biblickú oporu, o pestovanie vlastného, nepravdivého náboženstva. Ježiš Kristus prisľúbil svoju prítomnosť tým, ktorí sa zhromažďujú v Jeho mene (Matúš 18, 20). Žiadali by azda cirkev ľudia o príhovorné modlitby na službách Božích, keby neverili, že spoločné modlitby majú zvláštne požehnanie? Veci sa nedejú rovnako či sa modlíme, alebo nie. Modlitby síce nie vždy zmenia okolnosti, ale vždy menia nás. 

Cirkev sprevádza náš život v radosti i žiali: narodenie človeka a jeho krst, dospievanie a konfirmácia, sobáš a požehnanie manželstva, tiež  úmrtie a pohrebná rozlúčka – to všetko sú významné medzníky života, v ktorých cirkev nenecháva človeka samého, ale má mu svojou službou čo dať. V cirkvi sa spoločne smieme deliť s radosťou a tak ju znásobiť, no deliť sa i so žiaľom a trápeniami, ktoré sa tým  stanú znesiteľnejšími

Cirkev nás učí vnímať svoj život ako vzácny Boží dar a  takto vnímať aj životy druhých. Učíme sa v nej prijímať sa navzájom so svojimi kladmi i slabosťami, ako nás v láske prijal  Pán Ježiš Kristus. 

Kým v prírode môžeme spoznávať Boha ako múdreho Stvoriteľa, v Božom slove a sviatostiach spoznávame Boha ako nášho milujúceho – za nás sa obetujúceho Spasiteľa. O spáse  nám nepovie čo ako krásna príroda, ale cirkev – na službách Božích.

Cirkev ukazuje cestu k zmysluplnému životu  tu, v časnosti,  i cestu k večnému životu.  Cirkev nás vedie k viere v Pána Boha, v nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Táto viera je jediný, skutočne spoľahlivý – pevný most v našom živote aj smrti. Most, ktorý nás  môže previesť z časnosti  cez priepasť smrti  do večnosti.  Po akých mostoch chodíme? Neprelamuje sa nám prehnitý most nevery, či tzv. individualistického „kresťanstva“ pod nohami? – Cirkev nás orientuje k tomu, čo je pevné a spoľahlivé v živote i v smrti.

Žiť v cirkvi dôležité aj preto, lebo keď Biblia hovorí o živote v Božom kráľovstve, predstavuje ho ako veľké spoločenstvo. Nebo nie je súkromný bungalov, ani súkromná planéta, na ktorej si bude každý užívať šťastie pre seba, ale veľká hostina, kde sa ľudia stretávajú a vzájomne sa tešia z Božej lásky (Lukáš 14, 16 – 24;  13, 29;  Matúš 22, 1 – 14). Nebo i cirkev sú spoločenstvom. 

V cirkvi je miesto pre každého, kto o to úprimne stojí. Cirkev nie je dokonalá, veď ju tvoria omilostení hriešnici. Podobá sa starej veľkej lodi, na ktorej všeličo škrípe, ktorá je  nezriedka nebezpečne rozhojdaná až z toho jej pasažierov chytá závrat. Avšak táto loď dopláva tam, kam cieli.  Dopláva tam – či už s  tebou alebo bez teba.  Je isté, že na palube môžeš byť aj ty; tak neváhaj a odváž sa nastúpiť!

Použitím myšlienok autorov: Joel Ruml, Philip Yancey, Jiří Gruber, Luděk Rejchrt a ďalších prameňov:  Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár