Ako smädná holubica zachránila jazierko

Ako smädná holubica zachránila jazierko

V apríli zverejnenom zamyslení „Aj mačka, aj rybičky“ som spomínal naše záhradné jazierko. Nie je veľké a máme ho už bezmála 20 rokov. Vedľa nášho domu je materská škola a v nej rastie - už zrejme statných pár desaťročí – obrovský, košatý listnatý strom. Jedinečné obydlie pre vtáctvo.

S jazierkom až do minulého roku neboli žiadne problémy. Zrejme vďaka jeho samočistiacej schopnosti. Úžasne číre bývalo hlavne počas skorej jari, keď sa roztopil ľad na jeho povrchu. Klimatická zmena, ktorú spôsobujeme a už i všetci pociťujeme, priniesla negatívny jav. Jazierko v zime vôbec nezamrzlo a v letných horúčavách sa čoraz viac prehrievalo. Výsledkom bolo neskutočné rozmnoženie rias. Najprv nám odporučili prípravok na ich vyzrážanie. Jeho použitie znamenalo, že sme z vody vybrali veľké množstvo plných vedier zelenej hmoty. Ale nepomohlo. Voda zostala stále zelená.

Odborníci navrhli do jazierka filtráciu a okysličovanie vody. Množstvo hadíc, čerpadlo, hukot a strojovňa pri jazierku. Samozrejme, nemálo minutých eur, nárast spotreby elektriny a okolo jazierka vznikajúce niečo ako maketa jadrovej elektrárne. Postupne v nás dozrievala myšlienka, že z jazierka vypustíme vodu, zrušíme strojovňu a jamu zasypeme zeminou. Vznikne malý záhon, napríklad na pestovanie byliniek do kuchyne.

Už spomínaná klimatická zmena a s ňou spojené extrémne sucho aj počas tejto jari súčasne priniesli problém pre vtáctvo, žijúce a hniezdiace na už spomínanom majestátnom strome v našom blízkom susedstve. Kde nájsť vodu? Hniezdiť tu začal aj párik zamilovaných holubov hrivnákov. Úžasne ušľachtilý, pritom veľmi mohutný letec s krásnym sfarbením. Radosť vidieť ho. Zrejme neprimerané zásahy človeka do krajiny ho vyhnali z jeho pôvodných biotopov - niekdajších poľných remízok a hájov, do centier i veľkých miest.

Malá vodná hladina v našej záhradke sa stala v širokom okolí zrejme jediným miestom, kde môžu tieto holuby uhasiť svoj smäd. Keď sme ich počas týchto svätodušných dní videli zlietavať z koruny košatého stromu k nášmu jazierku rozhodli sme sa, že jazierko si necháme, hoci je jeho udržiavanie finančne a pracovne náročné. Prilietajúca holubica – symbol Ducha Svätého a aj nášho nitrianskeho chrámu, posväteného pred 20 rokmi na Svätodušnú nedeľu - si zaslúži mať možnosť sa poblíž svojho hniezda občerstviť. Rovnako iné vtáctvo, aj početní ježkovia či naša mačka Micka, lovkyňa rybičiek. 

Jazierko v záhradke si necháme. Nechajme i Ducha Svätého, aby v nás pôsobil a občerstvoval naše duše.