Ako rozjímať o Kristovom svätom utrpení

Ako rozjímať o Kristovom svätom utrpení

(výber myšlienok z kázne Dr. Martina Luthera na Veľký Piatok 1519)

Mnohí uvažujú o utrpení Krista takým spôsobom, že sa rozhnevajú na Židov alebo na Judáša, a tak sa cítia byť spravodlivými. Taký pohľad však nie je meditáciou o Kristovom utrpení, ale o skazenosti Judáša a vtedajších Židov. Iní sa sústreďujú na ovocie alebo úžitok, ktoré prináša premýšľanie o utrpení Krista. Títo však môžu ľahko zablúdiť a konať v rozpore s pravým ovocím Kristových Pašií - lebo v nich hľadajú svoj vlastný, sebecký cieľ. Napríklad sa ozdobujú krížikmi alebo obrázkami a dokonca si myslia, že ich to chráni pred ohňom, vodou, mečom a podobne. Takto si predstavujú, že Kristove muky ich ochránia pred každým utrpením, čo je však opakom pravdy. Niektorí učia, aké veľké požehnanie pochádza zo svätej omše, a myslia si, že stačí jednoducho sa omše zúčastniť. Ale omša nebola ustanovená preto, aby sama o sebe prinášala úžitok, ale aby nás preskúšala, a to predovšetkým cestou rozjímania nad Kristovými utrpeniami. Lebo kde sa tak nedeje, človek hľadá v omši iba časný, nič neprospievajúci účinok. Preto ani účasť na mnohých omšiach nepomôže človeku rásť k dobru, ak v nich nehľadá to pravé ovocie. O Kristových Pašiách premýšľajú správne iba tí, ktorí sú pri pohľade na trpiaceho Krista predesení vo svojom srdci a ich svedomie sa ponorí do zúfania. Títo dokážu vidieť prudký hnev a nezmieriteľnosť Boha voči hriechu a hriešnikom. Prorok Izaiáš predpovedá, že milovaný Boží Syn musí zaplatiť najvyššiu cenu za vyslobodenie ľudí z hriechu: "Lebo bol vyťatý z krajiny živých, pre vinu svojho ľudu bol zbitý." (Iz 53,8) Čo môže očakávať hriešnik, ak je milovaný Syn takto ranený? Ak premýšľate do hĺbky nad tým, že Boží Syn - večná múdrosť Otca - bol vydaný utrpeniu - musíte byť predesení, a čím viac o tom rozjímate, tým je bázeň väčšia. Preto má každý hlboko veriť a nikdy nepochybovať o tom, že on sám je tým, kto takto utrápil Krista. Lebo jeho hriechy to urobili. Takto apoštol Peter zasiahol a predesil Židov, keď im všetkým povedal: "Nech teda vie celý dom izraelský, že aj Pánom aj Kristom učinil Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali." "Keď to počuli, bodlo ich to v srdci, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo robiť, mužovia, bratia?" Preto ak vidíš klince prebíjať Jeho ruky, pevne ver, že je to tvoja práca. Ak vidíš Jeho tŕňovú korunu, uvedom si, že tými tŕňmi sú tvoje zlé myšlienky, slová a skutky. A nielen to. Ak vidíš jeden tŕň zraňovať Krista, viac ako tisíc tŕňov by malo zraňovať teba - a to bez prestania. Ak jeden klinec prebíja Jeho ruku alebo nohu, tak by si mal aj ty trpieť - a to večne. Tak sa aj stane tým, ktorí Kristove muky nechávajú nepovšimnuté, zabudnuté a bez úžitku - ako by sa ich vôbec netýkali. Preto Kristus povedal ženám, ktoré Ho oplakávali: "Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami!" "Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?" Takto učí Pán každého človeka, čo si zaslúži a akú odmenu má dostať. Skutočný účinok a úžitok Kristovho utrpenia tak nastáva iba vtedy, keď človek spoznáva seba samého, je predesený, ba usmrtený. Lebo Kristove muky spôsobujú predovšetkým to, že všetci ľudia sa stávajú rovnakými a bez rozdielu. Podobne ako bol Kristus ranený na tele i duši našimi hriechmi, tak musí byť každý ranený a trápený vlastnými vinami vo svojom svedomí. Na to netreba veľa slov, ale hlboké vstúpenie do seba a uvedomenie si svojej hriešnosti. Každý človek, ktorý nedokáže byť v srdci predesený Kristovými utrpeniami, mal by sa chvieť strachom a bázňou. Lebo každý človek sa raz musí stať podobným Kristovi v Jeho mukách: buď sa to stane tu v pozemskom živote, alebo v pekle. Každý musí byť - ak nie skôr, potom v deň svojej smrti - premožený strachom a hrôzou a zakúsiť to, čo trpel Kristus na kríži. A je hrozné uvedomiť si to až na svojej smrteľnej posteli. Preto sa má každý modliť a prosiť Boha, aby obmäkčil jeho srdce a dovolil mu správne rozjímať nad Kristovými mukami. Lebo to nik nedokáže sám zo seba, pokým Boh nevnorí Kristove muky hlboko do jeho srdca. Preto každý, kto správne premýšľa o Božích utrpeniach hoci jeden deň, hodinu, či len štvrť hodiny, robí lepšie, ako by sa celý rok postil, modlil sa Žalmy každý deň alebo sa zúčastnil stoviek omší. Takéto rozjímanie totiž mení charakter človeka, a takmer ako v krste je narodený znovu. Vtedy Kristovo utrpenie spôsobuje svoj skutočný, prirodzený a vznešený účinok: zabíja starého Adama a ruší všetku žiadostivosť, rozkoš a bezpečie, ktoré možno získať z Božích stvorení. Presne tak, ako bol Kristus opustený všetkými, dokonca aj Bohom. Ale toto dielo nie je v našich rukách: niekedy sa modlíme, ale hneď nedostávame. Vtedy si nemáme zúfať ani poľaviť v modlitbe. Inokedy sa toto dielo deje, hoci oň neprosíme - lebo Boh koná podľa svojej vôle a nie nášho želania. Vtedy je naše svedomie stiesnené a zúfame si nad svojím životom. Tak sa ľahko môže stať, že si ani neuvedomíme, že Kristove Pašie v nás konajú svoje dielo. Ak človek takto vníma svoje hriechy a je predesený vo svedomí, má si dať pozor, aby hriechy v jeho svedomí nezostali natrvalo. Ak sme si vďaka Kristovým mukám uvedomili svoje viny, máme ich odovzdať Kristovi na kríži, aby oslobodil naše svedomie. Máme pevne veriť a pridŕžať sa toho, že naše viny sa zmenili na Kristove rany a muky. Že ich On sám nesie a nimi spláca náš hriech. Ako hovorí prorok Izaiáš: "Hospodin spôsobil, aby Ho zasiahla neprávosť všetkých nás." (Iz 53,6) Alebo apoštol Pavol: "Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom." (2K 5,21) Toho sa máme pridŕžať celou svojou silou - inak by sme mohli premeškať príležitosť nájsť pravý pokoj a našli len zúfalstvo a pochybnosti, lebo hriechy by nestratili nad nami svoju moc. Ale ak vidíme, že naše viny sú položené na Krista a On nad nimi zvíťazil svojím vzkriesením - vtedy odumierajú a stávajú sa ničím. Lebo na Kristovi nemôžu zostať natrvalo, boli pohltené Jeho vzkriesením a na Ňom už niet ani stopy po ranách a bolesti, smrti a hriechu. Vtedy vidíme, ako je Kristovo srdce naplnené láskou k nám. Táto láska niesla celé bremeno nášho svedomia a nášho hriechu. Tak sa aj naše srdce môže stať podobne milujúcim voči Nemu, aby sme sa skrze Kristovo srdce povzniesli k otcovskému srdcu Božiemu. Vtedy spoznáme Boha v pravde a budeme v Ňom znovuzrodení. A vtedy skutočne pochopíme Kristove slová: "Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho" (J 3,16). AMEN