Zmietaná duša

Zmietaná duša

Duša mi je zmietaná, hriechom sa súži,

po milosti drahej moje srdce túži.

Bojí sa, desí, v trápeniach umára,

Tvoja láska však nové dvere otvára.


Aj keď život zdá sa byť zrazu hmlistý,

podobný stromu, ktorý nemá listy;

Ty počuješ úpenlivé volania,

pohladíš a privinieš, bez prestania.


Ruky svoje, Pane, k Tebe vystieram,

keď desím sa, že vo vnútri umieram.

Len v Tebe mám nádej, vieru, istotu,

že uzdravíš a povedieš k životu.


Bohom si lásky, priateľom svornosti,

trápenia moje ukončíš v radosti.

Ľudský kríž sa zniesť dá po Tvojom boku,

Ty oporou si pevnou môjmu kroku.


Požehnávaš zväzky pokoja, vľúdnosti,

spolužitiu učíš v pokore, krotkosti.

Veď láskou k blížnemu len ten z nás horí,

kto v duši pokoj má a pokoj tvorí.