Duša mi je zmietaná, hriechom sa súži,
po milosti drahej moje srdce túži.
Bojí sa, desí, v trápeniach umára,
Tvoja láska však nové dvere otvára.
Aj keď život zdá sa byť zrazu hmlistý,
podobný stromu, ktorý nemá listy;
Ty počuješ úpenlivé volania,
pohladíš a privinieš, bez prestania.
Ruky svoje, Pane, k Tebe vystieram,
keď desím sa, že vo vnútri umieram.
Len v Tebe mám nádej, vieru, istotu,
že uzdravíš a povedieš k životu.
Bohom si lásky, priateľom svornosti,
trápenia moje ukončíš v radosti.
Ľudský kríž sa zniesť dá po Tvojom boku,
Ty oporou si pevnou môjmu kroku.
Požehnávaš zväzky pokoja, vľúdnosti,
spolužitiu učíš v pokore, krotkosti.
Veď láskou k blížnemu len ten z nás horí,
kto v duši pokoj má a pokoj tvorí.