Veľkopiatočná

Veľkopiatočná

Ešte len svetlo sa spomedzi vrchov derie,
z milosti Božej otváram oči,
došlo už ku koncu tej noci snenie,
dotyky slnka zrieť na úbočí.

S trasúcou rukou dnes otváram Pašie sväté,
Zanôtim pieseň: „Rozmýšľajme dnes...“
Zovrie mi hrdlo hneď v prvej vete,
premôže hrôza, úzkosť, strach i des.

Veľký to dnes bude deň, Veľkým piatkom zvaný.
Od Tvojej smrti ho cirkev svätí,
keď za nás pretrpels´ hrozné rany,
keď život dals´, Pane milovaný.

Do útrob izby už slnečné lúče vnikli,
zľahúčka hrejú zronené srdce,
vzbudia zas city, čo strachom stíchli,
prebudia slová k modlitbe vrúcej.

Buď vďaka Ti, Kriste, za dnešný deň zmierenia,
za obeť, čos´ priniesol preveľkú,
za život, víťazstvo, dar spasenia,
to všetko si daroval človeku.

Láska to bola k nám, čo viedla Ťa Golgotou –
tou cestou bolestnou, kde prelial si krv,
keď prešiel si trápením, samotou,
nuž ticho vyznávam: Tys miloval prv.

S vďačnosťou odkladám knižočku čiernu, malú,
chvejúce ruky k modlitbe spínam,
v nej vzdávam Ti zas, Kriste môj, chválu,
na Veľký piatok keď na kríž sa dívam.

Ten golgotský kríž, čo znakom je oddávna spásy
prináša do srdca, do duše kľud,
ponúka bohatstvo duchovnej krásy,
pozýva k záchrane blúdiaci ľud.