Smutno mi...

Smutno mi...

Smutno mi, 
keď precitnem zas v nové ráno,
dennice svit zamáva noci,
keď škárou sa cez oblok tlačí vánok,
nový deň pomaly otvára oči.


Iný to deň, Pánovým zvaný.
Na mysli mám cestu do chrámu,
čo zdá sa byť zaťatou už od vlani
a ja to nesiem jak hlbokú ranu.


Smutno mi,
hoc viem, že nádej neumiera,
aj tak sa žiaľ do srdca tlačí.
Na pomoc od Boha prichádza viera,
tá skryje žiaľ i zotrie slzy z očí.


Neváham viac, zložím si ruky,
ďakujem ticho za nový deň.
Spomínam na spevy, organu zvuky,
aj za to Ho chválim,  i keď doma len.


Smutno mi,
keď pomyslím na bratov, sestry,
čo stiskom rúk mi pokoj priali,
spolu sme hľadali zelené pastvy,
s modlitbou na perách pred Bohom stáli.


Bolo to vzácne pridať svoj hlas
k spoločnej oslave, chvále, cti...
Však pevne verím, že znova príde čas,
keď Bohu cirkev chválospev zanôti.