VIERA V SEKULARIZÁCII

VIERA V SEKULARIZÁCII

Utorok 5.4.2022
Text: 1Sam 17, 4-11

Cirkev v našej spoločnosti, ale aj celkovo v modernom svete, prudko stráca na svojom význame a na svojom vplyve na okolie, na spoločnosť, na hodnoty a morálku národa. Všetci vieme, že niečo zásadne nefunguje, cirkev už dávno do veľkej miery prestala plniť úlohu, na ktorú ju Pán Ježiš Kristus založil - ABY BOLA SPOLOČENSTVOM VERIACICH ĽUDÍ, ZJEDNOTENÝCH A PREMENENÝCH JEŽIŠOM KRISTOM, ABY BOLA PLNÁ DUCHA SVÄTÉHO, ODPUSTENIA, MILOSTI, ABY ZÍSKAVALA UČENÍKOV, UČILA ICH A STAVALA NA PEVNÝ ZÁKLAD PÍSMA, ABY BOLA „NEMOCNICOU“, KDE ĽUDIA ZÍSKAJÚ DUŠEVNÉ I DUCHOVNÉ UZDRAVENIE (Z MILOSTI BOŽEJ AJ TELESNÉ), NÁDEJ A ISTOTU VEČNÉHO ŽIVOTA. KDE BUDÚ PRIJATÍ, MILOVANÍ, VZÁCNI...

Slovo „cirkev“ žiaľ v ľuďoch dnes vyvoláva pocit zatuchnutých, studených kostolných priestorov, kam chodia staré babky a ľudia, ktorí si nevedia poradiť zo životom. Postmoderný svet nás zaradil do histórie a napísal za nami bodku. My sami ako veriaci sme sa obliekli do falošnej pokory a skromnosti a prestali sme byť hlasom, ktorý volá, burcuje, celým životom a bytosťou ukazuje na Krista a ide za ním nekompromisne a verne. Prestali sme byť svetlom a soľou. Práve postmodernizmus a jeho myšlienky spochybnili absolútnu pravdu a všetko relativizovali. Ľudia stratili záujem o absolútne hodnoty a každý si háji svoju pravdu, aj keby bola absolútnou hlúposťou.

A my, cirkev? Boží ľud? Staviame kostoly, spievame piesne, kážeme kázne, pochovávame mŕtvych, krstíme živých. Pozeráme s bázňou a nostalgiou na staré časy a ospevujme našu históriu a predkov, utápame sa v minulosti a bojíme sa budúcnosti
Možno teraz trochu zveličujem a zovšeobecňujem. Nechcem byť za každú cenu negatívny a vidieť len to zlé. Vďaka Bohu za cirkevné zbory, kde to žije, kde sa pracuje s rôznymi generáciami, kde je v službe okrem horlivých farárov aj mnoho ochotných bratov a sestier. Kde Pán žije v strede spoločenstva a premieňa ho na Svoj obraz.

A už vôbec nechcem cirkev – Boží „vynález“ osočovať a zhadzovať. Sám v cirkvi naplno slúžim a vnímam, že som do toho naozaj povolaný, žijem pre to a denne sa modlím, aby mi pre Duch Svätý stále viac zapaľoval srdce pre Božiu cirkev. Ale tvrdím, že Boh má pripravené oveľa viac, ako zažívame a je to náš problém, že sa míňame Božej vôle pre našu cirkev. A tiež svet okolo nás potrebuje vidieť a zažiť cirkev, ktorá bude mať jasnú výpovednú hodnotu, bude Božím svetlom, majákom, ktorý bude svietiť na cestu. MOŽNO BUDE AJ NEPRÍJEMNÝ, LEBO BUDE SVOJÍM SVETLOM ODHAĽOVAŤ NEPORIADOK A ŠPINU SVETA, ALE ZÁROVEŇ TÝM ISTÝM UZDRAVUJÚCIM SVETLOM BUDE PRINÁŠAŤ NÁDEJ A UKAZOVAŤ CESTU, AKO ZO ŠPINY HRIECHU A ZLA VON.

Cirkev, aby bola výpovednou a plnila svoj novozmluvný účel, musí mať v sebe „kvalitu zachraňujúceho a uzdravujúceho spoločenstva.“ Potrebuje byť soľou s svetlom. Potrebujeme sa, drahé sestry a bratia, vrátiť späť k prameňu a zdroju a tým je len a len Pán Ježiš Kristus. Ak nebudeme vychádzať od kríža ako centra, úplne sa minieme povolania. Sami si položme otázku – sme plní Ducha Svätého alebo „ducha“ tohto sveta? Čím je preplnená naša myseľ? Písmom a Božím slovom, chválami, alebo hudbou a myšlienkami sveta, správami filmami???

Je cirkev bezradná a plná strachu pred propagandou a tlakom sveta, ktorý je neuveriteľné silný. Sme paralyzovaní ako vojsko Izraela, keď vyšiel Goliáš a zosmiešňoval Boha Izraela? Plní strachu a obáv? Skúsme si dnes klásť v komôrke tieto otázky a hľadať na ne v Písme odpovede? Prosme o ducha sily, moci, odvahy – o plnosť Ducha Svätého.