Drahé sestry a bratia, vážené cirkevné zbory,
srdečne Vás pozdravujeme pri príležitosti sviatkov Veľkej noci v roku 2026! Spoločne prežívame čas plný radosti, vďaky a chvály k Bohu, ktorý nás zachránil z moci hriechu a smrti v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi! Aby naša radosť a vďaka boli úplné a aby náš úžitok z Božieho diela bol ozajstný, dovoľte nám pripomenúť Vám jeden moment, ktorý nám všetky tieto vzácne veci sprístupňuje.
Apoštol Pavel vyznal: „Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo“ (R 1, 16). Poslucháči mu totiž dávali pocítiť, že evanjelium je nevhodné a trápne.
Židom sa zdalo pohoršujúce (1K 1, 23). Úplne obchádzalo základný princíp náboženstva: človek sa snaží a Boh ho za to odmení. Pohanom bolo evanjelium bláznovstvom. Aký Boh, konajúci v Ježišovi? Veď človek má schopnosti sám objaviť múdrosť, ktorá ho zachráni!
Pavel ukazuje, ako hriech obrátil cestu náboženstva i cestu múdrosti do úplného nezmyslu. Vykúpenie nemôže spočívať ani vo vykonávaní náboženstva, ani v objavovaní tajuplnej múdrosti. Toto nepoznať, znamená žiť v celoživotnom klame.
Tieto falošné istoty však prežívajú. Falošná istota formálne nábožného človeka, že ho Boh musí odmeniť za to, čo robí. V plnej sile jej čelil Luther. I falošná istota moderného sekulárneho človeka, že dokáže zachrániť seba samého.
Skúsenosť cirkvi hovorí, že odkedy je tu pravé vyznanie viery v Boha, ktorý nám daroval všetko v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, odvtedy sú tu aj všetky napodobeniny a opaky tohto vyznania. Sú optimistické a príťažlivé, a človek má problém rozoznať ich pravú povahu.
A tu je ten moment, ktorý si Vám dovoľujeme položiť na srdce: každé pravé poznanie Boha a prijatie Jeho spásy sa začína vyznaním, že nemáme vlastné možnosti zachrániť sa. Ani cez náboženstvo, ani cez múdrosť. Hriech zasiahol všetky oblasti nášho života. V pokání musíme dennodenne kapitulovať a bezmocní sa odovzdávať do moci Boha, ktorý nám daroval všetko v Kristovi.
Práve tento moment urážal Židov i pohanov Pavlovej doby. Mali pocit, že evanjelium ponižuje človeka, jeho hrdosť a schopnosti. „Ja sa nehanbím za evanjelium“, odpovedá Pavel. Nehanbiť sa priznať vlastnú bezmocnosť. Tak sa začína najväčšie obdarovanie človeka.
Sestry a bratia, možno aj Vy ste stavaní do situácií, kedy Vám okolie naznačuje, že ako kresťania by ste sa mali cítiť trápne. Že kresťanskej viere chýba duchovná elegancia, že často spomína hriech, že rozprávanie o Kristovi nemá logiku. Čelíme kultúre, ktorá povzbudzuje človeka hrdo, optimisticky a vášnivo zobrať život do vlastných rúk a napokon si na osude vyvzdorovať aj akési tajuplné vykúpenie.
Je to slepá ulička. Povzbudzujeme Vás: Nehanbime sa za pravdu evanjelia. Naše nekonečné obdarovanie Bohom v Kristovi sa začína jednoduchým uznaním úplnej vlastnej porážky. Nech je Pán Ježiš Kristus so všetkými Vami!
Ivan Eľko, Peter Mihoč, Ján Hroboň
Zbor biskupov ECAV na Slovensku
srdečne Vás pozdravujeme pri príležitosti sviatkov Veľkej noci v roku 2026! Spoločne prežívame čas plný radosti, vďaky a chvály k Bohu, ktorý nás zachránil z moci hriechu a smrti v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi! Aby naša radosť a vďaka boli úplné a aby náš úžitok z Božieho diela bol ozajstný, dovoľte nám pripomenúť Vám jeden moment, ktorý nám všetky tieto vzácne veci sprístupňuje.
Apoštol Pavel vyznal: „Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo“ (R 1, 16). Poslucháči mu totiž dávali pocítiť, že evanjelium je nevhodné a trápne.
Židom sa zdalo pohoršujúce (1K 1, 23). Úplne obchádzalo základný princíp náboženstva: človek sa snaží a Boh ho za to odmení. Pohanom bolo evanjelium bláznovstvom. Aký Boh, konajúci v Ježišovi? Veď človek má schopnosti sám objaviť múdrosť, ktorá ho zachráni!
Pavel ukazuje, ako hriech obrátil cestu náboženstva i cestu múdrosti do úplného nezmyslu. Vykúpenie nemôže spočívať ani vo vykonávaní náboženstva, ani v objavovaní tajuplnej múdrosti. Toto nepoznať, znamená žiť v celoživotnom klame.
Tieto falošné istoty však prežívajú. Falošná istota formálne nábožného človeka, že ho Boh musí odmeniť za to, čo robí. V plnej sile jej čelil Luther. I falošná istota moderného sekulárneho človeka, že dokáže zachrániť seba samého.
Skúsenosť cirkvi hovorí, že odkedy je tu pravé vyznanie viery v Boha, ktorý nám daroval všetko v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, odvtedy sú tu aj všetky napodobeniny a opaky tohto vyznania. Sú optimistické a príťažlivé, a človek má problém rozoznať ich pravú povahu.
A tu je ten moment, ktorý si Vám dovoľujeme položiť na srdce: každé pravé poznanie Boha a prijatie Jeho spásy sa začína vyznaním, že nemáme vlastné možnosti zachrániť sa. Ani cez náboženstvo, ani cez múdrosť. Hriech zasiahol všetky oblasti nášho života. V pokání musíme dennodenne kapitulovať a bezmocní sa odovzdávať do moci Boha, ktorý nám daroval všetko v Kristovi.
Práve tento moment urážal Židov i pohanov Pavlovej doby. Mali pocit, že evanjelium ponižuje človeka, jeho hrdosť a schopnosti. „Ja sa nehanbím za evanjelium“, odpovedá Pavel. Nehanbiť sa priznať vlastnú bezmocnosť. Tak sa začína najväčšie obdarovanie človeka.
Sestry a bratia, možno aj Vy ste stavaní do situácií, kedy Vám okolie naznačuje, že ako kresťania by ste sa mali cítiť trápne. Že kresťanskej viere chýba duchovná elegancia, že často spomína hriech, že rozprávanie o Kristovi nemá logiku. Čelíme kultúre, ktorá povzbudzuje človeka hrdo, optimisticky a vášnivo zobrať život do vlastných rúk a napokon si na osude vyvzdorovať aj akési tajuplné vykúpenie.
Je to slepá ulička. Povzbudzujeme Vás: Nehanbime sa za pravdu evanjelia. Naše nekonečné obdarovanie Bohom v Kristovi sa začína jednoduchým uznaním úplnej vlastnej porážky. Nech je Pán Ježiš Kristus so všetkými Vami!
Ivan Eľko, Peter Mihoč, Ján Hroboň
Zbor biskupov ECAV na Slovensku
