Viktor Sabo- 20. výročie EPS

Viktor Sabo- 20. výročie EPS

Viktor Sabo, generálny duchovný, hovorí v rozhovore pre STVR :24 aj o 20 rokoch cirkevnej služby v armáde, počas ktorých sprevádzali ľudí v tých najťažších chvíľach.



Pozvanie do dnešného interview prijal vojenský duchovný, ktorý sprevádza vojakov doma a tiež na zahraničných misiách. Vítam plukovníka Viktora Saba, generálneho duchovného ústredia ekumenickej pastoračnej služby ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Priamo úvodom sa opýtam. Evanjelický kňaz v armáde. Čo to chcelo, aby ste nastúpili na túto cestu a prišli ste až sem?
S vojenskou službou som mal skúsenosť, lebo som absolvoval základnú vojenskú službu a po nej som išiel študovať až teológiu. Takže vtedy som to vnímal ako záťaž, ktorá ma brzdí v úvodzovkách ísť do služby študovať teológiu. Ale keďže s manželkou sme na Liptove vo Východnej a tá je blízko vzdelávacej vysokoškolskej inštitúcie Akadémia ozbrojených síl generála Milana Ladislava Štefánika, tak sme tam ako civilní fári mávali v telocvični alebo na ihrisku aj rôzne aktivity pre mladých ľudí. A stretol som tam aj rímskokatolíckeho fára, ktorý bol v uniforme a pýta sa, prečo aj vy nemáte takéhoto farára, pretože evanjelická cirkev je demograficky druhá najpočetnejšia na Slovensku. A vtedy vlastne sa kreovala aj naša duchovná služba, nekatolícka, povieme ekumenická. A my, keď sa rozhodujeme o nejakých veciach, tak to vkladáme do Božích rúk. Voláme to kód 210, spojíme dve ruky, 10 prstov, modlíme sa a Pán Boh nám povie. A ja som sa tak rozhodol s Božou pomocou a Pán Boh si ma povolal po štyroch rokoch, dvoch rokoch kaplánskej a farárskej služby, ísť aj za vojenského duchovného. A takto začala moja cesta.

Ktorú ste do tejto chvíle nespochybnili?
Nespochybnil som. Je to povolanie. Možno sme tam kňazi nie ako nás ľudia vnímajú v čiernych sutanách, ale v uniformách, maskáčoch. Ale prakticky tá duchovná služba nie je zameraná ani na farárov. Prakticky každý kresťan by mal mať také všeobecné kňazstvo a svedčiť o tom, v čo veríme a v koho veríme.

Je nejaký rozdiel medzi pôsobením evanjelického alebo katolíckeho kňaza v armáde v praxi?
Tak to prostredie je úplne iné. Zoberme si, že to prostredie niekedy nebolo vôbec žičlivé pre pastoračnú službu v ozbrojených silách a zboroch. Od roku 1950 bola tá služba pozastavená v armáde a obnovená v roku 1995, takže 45 rokov urobilo svoje.

A prečo vznikla opätovná potreba?
Opätovná potreba vznikla, keď si predstavitelia rezortu ministerstva povedali, že chceli by sme ju obnoviť, keďže už sme boli v demokratickej republike a videli sme v zahraničných armádach, že tá služba funguje. Povedali si, skúsme a poďme do toho. Takže v cirkevnom zbore je tá služba diametrálne odlišná ako v tomto prostredí, ale poviem, semienko evanjelia a modlitba je tá istá, takže snažíme sa, hoci je tam možno trošku väčšia kôra na tej pôde, tiež zvestovať evanjelium.

V čom sú také špecifiká, špecifické výzvy pôsobenia v armáde ako duchovný?
Špecifickú výzvu by som charakterizoval jedným slovom sprevádzanie vojaka alebo aj príslušníkov ozbrojených zborov práve pri ich povolaní, ktoré je veľmi psychicky náročné. Tu sa stretávame a sprevádzame vojakov na misiách alebo policajtov. Napríklad naši duchovní chodia oznamovať úmrtie a sú aj s hasičmi alebo s policajtami, ktorí možno boli pri dopravnej nehode, kde vyhasol život. Snažíme sa ich v takýchto krízových situáciách sprevádzať. Samozrejme, tí príslušníci majú aj svoje rodinné tragédie a trápenia, takže chceme byť pri nich. Je to skôr taká osobnejšia pastoračná služba. Nie je to celkom ako v cirkevnom zbore, aj keď aj my máme Služby Božie.

Hovoríme o vojakoch, ale stále sú to ľudia, muži. Keď máme hovoriť o nejakom zosúladení vojenskej disciplíny na strane jednej a takej tej duchovnej služby, kde tam nachádzate kompromis, rovnováhu?
Práveže my si uvedomujeme, že keďže ministerstvo obrany dalo podmienky a vytvorilo miesta, tak my chceme byť aj vojaci a teda splniť aj základné výcviky a bojové zručnosti. Každý rok máme fyzické preskúšanie a musíme mať bezpečnostné previerky. Každý, kto chce ísť sem do uniformy, musí vedieť, čo všetko ho čaká. Súčasťou sú aj rozcvičky a iné časti denného režimu. A potom každý plní svoju funkciu, či je to vojenský duchovný, logista alebo finančník.

Ako vás vnímajú kolegovia vojaci, keď ste vy medzi nimi vojak aj kňaz?
Vnímajú nás skôr pozitívne, lebo sme jedni z nich. Nosíme tú istú uniformu a máme pridelenú aj zbraň. Chcem však povedať, že my nie sme kombatanti. Podľa Ženevských dohovorov sme pri zdravotnej službe a nie sme tí, ktorí vedú boj alebo družstvo do vojenskej operácie. Každý profesionálny vojak má však pridelenú zbraň aj pre prípad vojnového stavu a my sa modlíme, aby k takej situácii nedošlo a bol pokoj a mier.

Ste asi skôr na konci toho celého.
Asi áno. Ale samozrejme tú zbraň by sme mali ovládať, vrátane takticko-technických údajov. Mali by sme mať splnené aj streľby. Tam je tiež priestor, kde s tými vojakmi sme a sprevádzame ich napríklad aj pri hode granátom, čo je veľmi náročné psychické vypätie.

Vy ste zažili takúto situáciu minimálne v súvislosti s nácvikom. Čo si vtedy človek uvedomuje?
Iné je to pri cvičení a príprave do vojenskej operácie. Tie situácie sú dobré na to, že k vojakom, ktorí strieľajú a hádžu granát, pristupujem empatickejšie, lebo viem, čo to je a čo to spraví aj so mnou. Na ostro v medzinárodnej misii je to už realita, nie len príprava.

Do akej miery si ten vojak uvedomuje, čo tým hodením môže spôsobiť? Hovoria o tom s vami?
Často sa pýtajú a kresťania riešia, čo ak by museli niekoho zabiť. Snažíme sa im vysvetliť teologický rozdiel medzi vraždou a zabitím. Vražda je s úmyslom, zabitie môže byť nešťastná náhoda. Motivujeme vojakov, že sme tu na to, aby sme ľudský život chránili ako najvyššiu hodnotu od Pána Boha. Zbraň chráni nielen ľudí okolo, ale aj vojaka samotného.

Vedia to všetci pochopiť takto, aby to bolo zvládnuteľnejšie?
Myslím si, že áno. Každý v uniforme je pripravený nasadiť aj svoj život, ak bude treba chrániť život pred agresorom. To je aj základná kresťanská etika – chrániť slabších, ženy a deti. Čítal som myšlienku, že vojak nezabíja nepriateľa z nenávisti, ale z lásky voči svojej manželke, deťom a občanom, ktorých má za chrbtom.

Čiže niekoho iného pripravím o život z lásky k životu niekoho iného.
Áno, chránim svojou láskou tých, ktorých milujem, a samozrejme aj Slovenskú republiku.

Spomíname ekumenickú pastoračnú službu a jej 20 rokov fungovania. Vy ju vediete od roku 2020. Vieme hovoriť o najväčšom míľniku jej existencie?
Vojenská duchovná služba tu bola už od roku 1995 a naše ústredie vzniklo 17. júla 2006. Míľnikom je každý deň nášho pôsobenia medzi vojakmi a ich rodinami. Možno ním je aj to, že od roku 2023 máme vlastnú ekumenickú kaplnku.

Ako sa mení úloha tejto služby v modernej armáde?
Výzvou je personálne obsadiť voľné miesta a oslovovať mladých kaplánov a teológov, aby prevzali zodpovednosť v budúcnosti. Chceme byť medzi vojakmi a policajtami, vytvárať programy, detské tábory či púte. Spolupracujeme aj s ordinariátom ozbrojených síl a zborov.

Pri 20. výročí organizujete aj charitatívny koncert Očami srdca.
Áno, budeme oceňovať príslušníkov Krištáľovým krížom a chceme dať signál, že cirkev je tu pre druhých. Výťažok tento rok podporí evanjelickú školu v Červenici pre hluchoslepé deti.

Čo si predstavujete pre ďalšiu 20-ročnicu? Aké miesto by mala služba mať?
Prajem si, aby sme boli pre vojakov majákom v kritických situáciách, keď premýšľajú o posledných veciach. Aby videli, že tam niekde svieti nádej a je tam niekto, kto si ich všimne a pomodlí sa s nimi.

Súčasťou služby sú aj misie a vyrovnávanie sa so stratou kolegov, ako v prípade Daniela Kavuliaka v Afganistane v roku 2013. Ako sa na to pozeráte s odstupom?
Asi neprejde deň, kedy by som na to nemyslel. Bol to náš kamarát a zrazu prišla smrť vojaka. Moja úloha vtedy bola dôležitá pre tých živých – eliminovať zlosť a pomstychtivosť. Museli sme vniesť pokoj. Vojak má city, rozum a srdce a duchovná služba je tam na to, aby tieto potreby nasýtila a upokojila ho.

Ako dokážete zabezpečiť zmierenie vojakom aj sebe?
Viktor Sabo: Ako kňaz môžem povedať, že smrť nie je bodka, ale čiarka, ktorá pokračuje vo večnosti. Ale nie všetci to tak vnímajú. Je tam kopec otázok „prečo“, na ktoré nevieme dať odpoveď. Vtedy je dôležité hlavne načúvať a byť pri nich.

Nachádzate s ďalšími misiami odpovede, alebo vyvstávajú nové otázky?
Každá misia je iná. Dôležité je byť s vojakmi už predtým na výcviku, aby ma poznali. Keď sa stanú tragédie doma, zavolajú ma k vojakovi ako „padreho“. Niekedy je ťažké odpovedať a vtedy poviem: „Prepáč, teraz neviem odpoveď, ale som tu pri tebe“.

Čiže nie je zlyhanie nemať odpoveď na všetko?
Presne tak. Dôležité je, aby bol vojak vypočutý. Pýtam sa, či sa môžem s ním pomodliť, a ak to prijme, urobím to. Nie sme „vševedkovia“, ale sme niekto, kto je pri nich.

Vyvíja sa viera vojaka na misiách?
Myslím si, že áno, aj skúsenosťami. V prostredí, kde lietajú rakety a vidia úmrtia, si ľudia reálnejšie kladú otázky o večnom živote.

Mení sa pohľad na život a smrť?
Áno, smrť je fyzická, ale život je aj duchovný. Viera a pochybnosť patria k sebe. Ako povedal Tomáš Halík, pochybnosť je mladšia sestra viery. Viera je dynamický proces, každý deň sa s ňou treba boriť, nie je to len o krstnom liste alebo sedení v lavici.

Je v dnešnej armáde viac priestoru pre spiritualitu?
Áno, v rámci seminárov sa môžeme venovať etike, tradíciám či nebezpečným sektám. Je to nenásilná forma, ktorá dáva priestor pre duchovné otázky. Máme tento priestor a sme zaň vďační.