Trnava v Štiavnických vrchoch

Trnava v Štiavnických vrchoch

Bolo nás takmer 50. Malí aj veľkí, mladší aj starší, deti aj rodiny, pracujúci aj dôchodcovia... Jednoducho – bratia a sestry vo viere, v túžbe po lepšom spoznaní sa, na ceste životom, vedúcej k Bohu. Opustili sme Trnavu a okolie a na necelé štyri dni sa naším novým domovom stal Penzión Starý hostinec v Svätom Antone.

Zišli sme sa vo štvrtok podvečer, pri spoločnej večeri, programe s modlitbami, piesňami, duchovným slovom a priateľskými aj filozofickými a ľudskými rozhovormi. V Trnave máme už rok nového zborového pána farára Radomíra Vařáka, prišli ku nám aj s manželkou Ľubkou a dcérami Noemi, Ester a Rebekou zo Starej Turej. Všetci sa naplno a oduševnene zapojili do práce s naším zborom a jej súčasťou bolo aj toto predĺžené víkendové stretnutie. Celkovou témou stretnutia bola „Cirkev a my v nej“. Po tri večery sa jej venovali Rado Vařák, Jožko a Janko Grexovci. Každý z nich svojim jedinečným a vzácnym spôsobom, ktorým vedeli osloviť nás počúvajúcich ľudí, nám približovali pohľad na to, čo vlastne je cirkev, ktorej sme súčasťou, prečo v nej sme, čo a prečo robíme. Čo nám to dáva a čo našou činnosťou, alebo „len“ naším životom, postojom, my kresťania a ľudia dávame druhým okolo seba. Ako o Bohu hovoriť ľuďom okolo nás nielen slovami, ale najmä spôsobom života, cez ktorý tí druhí môžu vidieť svetielko Božej lásky svietiace cez naše srdce na nich v každej životnej situácii. Nedarí sa to stále, sme nedokonalí, ale vďaka Božej milosti tu na Zemi sme a máme šancu žiť a svietiť, aspoň ako malá iskrička v tme.

Večerné témy prebiehali v jedálni, s inak rozloženými stolmi a sedením, vpredu muzikanti, plátno s textami piesní a všade veselo pobiehajúce akčné malé deťúrence. Začali sme všetci spolu, zaspievali pesničky. Ako budúci muzikanti sa vždy nástrojov chopili aj malí a prispeli svojím rytmicky úderným štýlom k výslednému zneniu piesní. Potom mali deťúrence besiedku s Ľubkou Vařákovou a pomocníčkami, následne v tichšom priestore jedálne pokračovala večerná téma príhovorom, modlitbami aj diskusiou. A zas piesne, aj hry. Dokonca aj Peťova koštovka piva s odborným výkladom. Každý deň to bolo trochu iné, ale zároveň spoločné a vzácne.  Pokúsili sme sa nás všetkých, nás ľudské zlomky, dostať na spoločného menovateľa, ktorým je Ježiš Kristus. Ako hovoril Janko. „Matematická“ operácia, aby sa naše činnosti, úsilie, život a všetko, čo pre celok robíme, dalo úspešne spojiť a sčítať...

Ako hovorí klasik: „Nielen chlebom je človek živý“, či „V zdravom tele zdravý duch“. Dopriali sme teda športové a poznávacie aktivity aj našim telám a mysliam. Viete si predstaviť, že zladiť do 50 ľudí rôzneho veku, síl, záujmov a schopností do jedného univerzálneho programu nie je až také ľahké. Ale napriek tomu sa to podarilo celkom prirodzene. V piatok po raňajkách sme sa vybrali na Kalváriu do Banskej Štiavnice. Viezli sme sa ako delegácia autami pod kopec, a potom poďho pešo prechádzkovo hore cestičkami cez jednotlivé zastavenia a výhľady. Kalvária roky chátrala, no už vyzerá pekne. Hore, po vyšliapaní cestičiek a schodov nás odmenil krásny výhľad na Banskú Štiavnicu a pofotili sme sa na pamiatku. Oddych, cesta dolu, posedenie a obed v Reštaurácii pod Kalváriou. Aj sa rozpršalo. Deťom to nevadilo ani najmenej, nám starším tiež veľmi nie. Pokračovali sme do Banského múzea, kde sme sfárali v plášťoch, prilbách, s baterkami do Štôlne Bartolomej. Pozreli sme si banské múzeum. Po podzemných zážitkoch sme si dopriali aj pozemské, zbehli sme na kávičku a posedeli sme v ruinách istej kaviarne čakajúcej na rekonštrukciu, či demoláciu ;-)

V sobotu sme si pomedzi občasné kvapky dažďa vyšliapali na Sitno a potešili sa pohľadom na svet z vrcholu bývalej sopky. Dolu v jazere Počúvadlo pokušeniu omočiť si nohy neodolali viacerí otužilci, či deti milujúce vodu ešte viac ako zmrzlinu. V nedeľu sme navštívili Služby Božie v Banskej Štiavnici, naobedovali sa spolu a rozlúčili. Ďakujeme za tieto vzácne chvíle...