Štúrov životný odkaz pre nás

Štúrov životný odkaz pre nás

V Modre si v nedeľu, 15. januára 2026, pripomenuli 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. Podujatie sa začalo Službami Božími v evanjelickom kostole a popoludní sa štylizovaný pohrebný sprievod presunul z centra mesta na cintorín. Po kladení vencov nasledovali príhovory hostí. Rok Ľudovíta Štúra sa oslavuje každých desať rokov od roku 1985.

Slávnostné Služby Božie pri príležitosti Ukončenia Roku Ľudovíta Štúra boli duchovno-kultúrnym vyvrcholením celoročných spomienkových podujatí, venovaných jednej z najvýraznejších osobností slovenských dejín. V priamom prenose sme si pripomenuli duchovný, kultúrny a národný odkaz Ľudovíta Štúra, ktorý formoval modernú slovenskú identitu a jazyk. Počas bohoslužby zazneli modlitby, čítania a hudobné sprievody tematicky prepojené s jeho životným dielom. Služby Božie odvysielala v priamom prenose STVR. Pozrieť si ich môžete v archíve: https://www.stvr.sk/televizia/archiv/14320/575903

Slávnostným kazateľom bol brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Jeho kázeň vám ponúkame v plnom znení:
V mene Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého. Amen.

Vážené zhromaždenie, povstaňte a vypočujme úryvok z Božieho Slova. Čítam z 1. listu Jánovho, zo 4. kapitoly.
"Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska. V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho. V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať navzájom."
Amen. To sú slová Písma Svätého.

Vážená sestra generálna dozorkyňa a duchovní, vážení oficiálni hostia, milí domáci viery z Modry, priatelia, vážení televízni diváci,
dnes chceme stráviť v Modre sviatočný deň, ktorý začíname týmito Službami Božími. Ukončujeme Rok Ľudovíta Štúra a pripomíname si 170. výročie jeho úmrtia. 

Na začiatku týchto Služieb Božích zaznelo a v priebehu dnešného dňa ešte zaznie mnoho informácií, ktoré nás oslovujú ako vlastencov, ako kultúrnych ľudí, pre ktorých je dôležitá história vlastného národa, pretože je súčasťou ich identity.

V tejto chvíli ale slávime Služby Božie a preto ústredná otázka, ktorú si kladieme znie inak, ako otázky, ktoré znejú v prednáškových miestnostiach, alebo na pietnych miestach. Znie: Čo Štúrov životný osud hovorí mne, ako kresťanovi? Čím dôležitým oslovuje moju vieru? Ako sa ma dotýka nie iba vlastnenecký a kultúrny pátos, ale Duch Svätý?

Dovolím si iba malú spomienku. Pred troma mesiacmi, v októbri, sme sa zišli na štúrovských slávnostiach v jeho rodnom Uhrovci. Začínali sme Službami Božími a kázňovým textom bol úryvok z knihy Ester.

Ester, židovka, manželka perzského kráľa, stojí v dileme: má možnosť ponechať si všetok svoj životný luxus a v pokoji dožiť vo svojej pozlátenej bubline, alebo ísť na istú smrť, ale zachrániť tým životy židov pred holokaustom v Perzskej ríši.

Ester je pripravená dať svoj život, aby zachránila iných. V Uhrovci sme hovorili o tom, že Ester sa stala dávnym predobrazom Pána Ježiša Krista, ktorý nesebecky obetoval svoj život, aby tým zachránil všetkých ľudí všetkých čias spod osudovej moci hriechu a smrti.
V Uhrovci sme hovorili o modeli nesebeckého, obetavého života. Hovorili sme o ňom bez akéhokoľvek nádychu romantiky a pátosu, pretože nesebecký život je nepríjemne namierený proti tomu najvzácnejšiemu, čo v živote máme - proti nášmu vlastnému “ja”. 

Takýto život sme videli u Ester. V absolútnej podobe sme ho videli u Pána Ježiša Krista a stal sa základným kameňom nášho spasenia a našej kresťanskej existencie. A videli sme ho i pri Štúrovi. Ľudovíta Štúra sme charakterizovali jednoduchým sloganom: Štúr bol človek, ktorý nič nechcel pre seba, ale všetko chcel pre iných. 

Áno, môžeme sa hádať s beletristami a filmármi o jednotlivé slovíčka v tejto vete. Ale vždy bude platiť, že Štúr bol postavou z toho radu, ktorý tvoria židovské dievča Ester, náš Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus a ďalší, im podobní: nič nechcel pre seba, ale všetko chcel pre iných.
A keď už hovoríme o tom rade nesebeckých postáv, spomeňme ďalších dvoch veľkých Modranov, ktorí chceli tak málo pre seba a tak veľa pre iných. Dvanásty a štvrtý január sú výročiami úmrtí veľkých synov evanjelickej cirkvi a slovenského národa, Karola Štúra - Ľudovítovho brata, skvelého pedagóga, riaditeľa a profesora modranského evanjelického gymnázia, modranského farára, ktorý sám ochutnal perzekúcie, milujúceho otca siedmych detí a Samuela Zocha, jednej z posledných skutočne renesančných postáv našej cirkvi, modranského farára s najväčšou samozrejmosťou zvoleného za biskupa evanjelickej cirkvi v ťažkých časoch po vzniku Československa, autora Martinskej deklarácie a prvého župana Bratislavskej župy.

Na všetkých nich si spomíname a ďakujeme Bohu za nich. Ďakujeme za to, že pre nás sa stalo samozrejmosťou to, o čom oni iba snívali a vyčerpaní nesebeckým nasadením a životnými borbami všetci traja zomreli v mladom veku.

Človek toto celé počúva a hovorí si: Nesebecký život. Málo chcieť pre seba a veľa pre iných. Život namierený vlastne proti sebe, proti môjmu milovanému “ja”. Prečo by som mal práve takýto život žiť? Aký má význam vystupovať zo svojej vlastnej bubliny   a zaoberať sa inými, priať iným dobro?

Tak radi by sme my, ako kresťania, na túto otázku odpovedali v duchu dnešnej doby, ktorá je vždy zvedavá na benefity. Ak budete robiť to a to, zlepší sa kvalita vášho života v tejto a tejto oblasti.

Tak radi by sme povedali: nesebecký život robí človeka šťastnejším. Nesebecký život napokon človeka obohatí. Nesebecký život vám prinesie mnoho priateľov, prosperitu a podobne.

Tak radi by sme to hovorili, ak by to bola pravda. Veď ak by to bola pravda, milióny ľudí by vystupovali zo svojich bublín, začali sa k sebe láskavo správať a aktívne žili nesebecký život. Ale nič z toho sa nedeje. Skôr naopak...

Biblia veľmi často hovorí o nesebeckom živote, o živote v obetavej láske. Je to jedna z jej ústredných tém. Zaujímavé je, že ona takýto život nikdy nezdôvodňuje nejakými ďalšími benefitmi. Zdôvodňuje ho principiálne: Boh je milujúci, Ježiš sa za teba obetoval a ak máš s Bohom a s Ježišom vzťah, tvoja jediná odpoveď na to môže byť iba nesebecký život v láske.

Táto veta nie je umelo vymyslená pre túto kázeň. Je parafrázovaním hlasu jedného z novozmluvných svedkov Ježiša Krista - apoštola Jána. Celý vzácny úryvok z jeho prvého listu sme počuli pred touto kázňou. Voľne prerozprávaný znel: Láska pochádza z Boha, láska nie je sama osebe, ale láska je prvou a najdôležitejšou vlastnosťou Boha. Kto nemiluje, je to dôsledok toho, že nepoznal Boha. Boh dokázal svoju lásku k nám v Ježišovej obeti. Boh nás miloval a miluje aktívne, ako prvý, bez prechádzajúcich podmienok, ktoré by sme mali splniť. On je vlastne ten prvý v rade milujúcich osôb. Človek, ak tieto fakty k tebe hovoria, tak miluj podobne.

Až sa žiada povedať: je to tvojou povinnosťou. Je to úlohou tvojho života. Je to vlastne to najdôležitejšie, čo môžeš urobiť. Nepýtaj sa, čo za to, aký to prinesnie dobrý úžitok, ako budeš prosperovať. Ján je vo vysvetľovaní dôvodov stručný: Milovaní, ak si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať.

Tento princíp - láska nie je lifestylovou metódou, ako byť šťastnejší a odmenený, ale láska je dôsledkom môjho poznania Boha a Krista, mali hlboko vo svojej mysli a svedomí vyrytý Karol Štúr, Ľudovít Štúr, Samuel Zoch. Preto boli schopní vykročiť ďaleko - ďaleko za hranicu záujmu o svoje vlastné “ja”.

Dotýka sa nás Duch Svätý. Uvedomujeme si: Som tu ja. Toto je môj život a miesto vo svete. A toto je apel Božieho slova na mňa. Prináša mi poznanie Boha, Ježiša a Jeho lásky ku mne. Toto chcem žiť, bez ďalších zdôvodnení. Milujúci Boh - to mi stačí. 
Amen. 

Za ECAV sa na Službách Božích v Modre prihovorila sestra generálna dozorkyňa, Renáta Vicnzeová: 
"Drahí bratia a sestry, vážení hostia, milí televízni diváci,
stretávame sa dnes v Modre – na mieste, ktoré je hlboko zapísané do našich dejín – aby sme si pripomenuli 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra a zároveň symbolicky uzavreli Rok Ľudovíta Štúra. Nejde však iba o spomienku na významnú osobnosť našich národných dejín. Ide aj o otázku, ktorú si musíme položiť dnes: čo nám Štúr hovorí v 21. storočí?

Ľudovít Štúr bol evanjelik, človek viery, vzdelania a zodpovednosti. Jeho zápas nebol vedený nenávisťou voči iným, ale túžbou po dôstojnosti, slobode a pravde. Vedel, že sloboda potrebuje mravné ukotvenie a že národ bez mravného kompasu sa ľahko ocitá na scestí.

Aj preto je jeho odkaz pre nás dnes mimoriadne aktuálny.
Naša spoločnosť dnes prežíva obdobie napätia, neistoty, hlbokého rozdelenia a nedôvery. Jazyk, ktorý používame vo verejnom priestore, sa často stáva zbraňou – namiesto toho, aby bol nástrojom porozumenia. Mnohí ľudia sú unavení z konfliktov, z tvrdých slov, z pocitu, že sa navzájom prestávame počúvať. A to sa dotýka nás všetkých – rodín, cirkví, škôl aj celej spoločnosti.

Ľudovít Štúr bojoval za jazyk, ktorému by jeho ľudia rozumeli. Za jazyk, ktorý by spájal, niesol vzdelanie, kultúru a dôstojnosť. Vďaka jeho zápasu dnes všetci hovoríme jednou rečou. A predsa sa zdá, že si napriek tomu čoraz menej rozumieme.

Jazyk, ktorý mal spájať, sa dnes často stáva zraňujúcim. Slová, ktoré by mali niesť pravdu, sa menia na nástroj útoku. Aj naša doba preto potrebuje svoj zápas o jazyk – nie o jeho podobu, ale o jeho zmysel. O jazyk, ktorý neponižuje, ale rešpektuje. Ktorý nerozdeľuje, ale hľadá porozumenie.

Ako spoločnosť, ani ako cirkev nemôžeme mlčať, keď vidíme, že zlo sa prestáva nazývať zlom, že sa spochybňuje zodpovednosť za násilie, že sa oslabujú zákonné mechanizmy, ktoré majú chrániť spravodlivosť a slabších, že sa vytráca citlivosť voči utrpeniu druhých a úcta k dôstojnosti človeka.

Zároveň si však uvedomujeme, že odpoveďou cirkvi nemá byť uzatváranie sa do seba, únik, ani tvrdosť, ale evanjelium – slovo, ktoré uzdravuje, spája a vedie k zodpovednosti. Evanjelium, ktoré nás učí, že pokoj sa nerodí z víťazstva nad druhým, ale zo schopnosti niesť bremená spolu a že pravda sa nemá presadzovať silou, ale službou.

Práve služba má byť ústrednou témou roku 2026, ktorý Evanjelická cirkev augsburského vyznania vyhlásila za “Rok slúžiacej cirkvi”. Je to viac než symbolický názov – je to výzva postaviť službu do centra našej viery a našej praxe. S Biblickým mottom “Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil…” (Mk 10,45) – chcem dnes oficiálne otvoriť Rok slúžiacej cirkvi a s týmto slovom chceme kráčať pri všetkých aktivitách počas celého roka. 

Rok slúžiacej cirkvi nech nás povzbudzuje k budovaniu kultúry služby, ako prirodzenej súčasti života kresťana a života cirkvi. Ide o službu, ktorá nejde iba do kostola, ale aj k tomu, kto je unavený, opustený či zabudnutý. 

Znamená to veľa konkrétnych vecí: byť pri starších a osamelých, pomáhať tým, ktorí sú sociálne odkázaní alebo zdravotne znevýhodnení, prichádzať k bezdomovcom, k ľuďom v kríze, k tým, ktorí hľadajú zmysel a dôveru v deň plný neistoty. 

Je to výzva ku konkrétnym skutkom lásky tam, kde žijeme, pracujeme a nachádzame sa v každodennom živote. Aby sa naša služba stala viditeľnou aj v našich mestách, dedinách, medzi našimi susedmi, vo verejnom priestore – v spolupatričnosti a zodpovednosti jeden za druhého.

Je to pozvanie vrátiť sa k samotnému jadru kresťanskej viery. Slúžiaca cirkev je cirkev, ktorá sa nepozerá zhora, ale skláňa sa. Cirkev, ktorá nehľadá vplyv, ale vernosť. Cirkev, ktorá vie, že v čase napätia a rozdelenia je jej najväčším poslaním byť miestom nádeje, porozumenia a konkrétnej pomoci.

Rok slúžiacej cirkvi nech je pre nás povzbudením k tomu, aby naše spoločenstvá boli miestami, kde unavení nájdu odpočinok, sklamaní znova objavia nádej a hľadajúci zmysel života, a aby sme ešte viac stáli pri tých, ktorí nesú ťažké bremená, s pokorou a láskou, ktorú sme prijali od Krista. 

Nech je odkaz Ľudovíta Štúra pre nás povzbudením k odvahe – k odvahe premýšľať, hovoriť a konať zodpovedne aj vtedy, keď to nie je jednoduché. Aby sme neostávali ticho tam, kde je potrebné slovo, a aby sme neboli ľahostajní tam, kde je potrebná blízkosť.
Rok slúžiacej cirkvi nás pozýva, aby sme ako cirkev dokázali slúžiť ticho aj verejne, s pokorou aj s odvahou, verní evanjeliu a blízki človeku – v každodenných skutkoch lásky, ktoré majú moc meniť svet okolo nás."

Popoludní sa uskutočnil štylizovaný pohrebný sprievod mestom na cintorín. Po položení vencov sa prítomným prihovorili zástupcovia štátu, samosprávy, mesta aj cirkvi. Za ECAV mala krátky pozdrav sestra generálna dozorkyňa, Renáta Vinczeová. https://www.facebook.com/share/v/17mKW4znBL/
 
Zástupcovia ECAV si nakoniec pripomenuli aj život a dielo Samuela Zocha.

Galéria k článku

Jana Nunvářová