Štátne vyznamenanie Ľubomírovi Marcinovi

Štátne vyznamenanie Ľubomírovi Marcinovi

Každoročne 17. novembra si Slovensko pripomína jeden z najdôležitejších okamihov novodobých dejín – Nežnú revolúciu. Deň, ktorý sa stal symbolom slobody, odvahy a občianskej jednoty. Pre mnohých je to nielen spomienka na dobu temna – totalitný režim, ale aj pripomienka toho, že demokracia a sloboda nie je samozrejmosťou, zdôraznil vo svojom príhovore Ľubomír Marcina v prítomnosti  prezidenta SR Petra Pellegriniho, členov vlády SR , ako aj mnohých významných hostí zúčastnených na pietnej spomienke pri pamätníku – Brány slobody na Devíne, práve v pamätný deň 17. november.

Záznam z podujatia si môžete pozrieť tu

Zaspomínal si ako v rodnom Púchove pred 36 rokmi, spolu s ďalšími stál nebojácne na provizórnej tribúne na Námestí slobody, spieval žalmy a prihováral sa k tisíckam zhromaždených spoluobčanov. S režimom v ktorom vyrastal mal ustavičné problémy, nakoľko  zachovával už od svojej konfirmácie vieru v Pána Boha , horlivosť a lásku k evanjelickej cirkvi. Pre zlé kádrové posudky spojené s nevysporiadaním náboženskej otázky bol ustavične znevýhodňovaný, bolo mu znemožnené štúdium teológie a napokon bol aj uväznený. Už v jubilejnom roku 500 výročia (1983) od narodenia reformátora Dr. Martina Luthera , zorganizoval autobusový cirkevný zájazd do Wittenbergu pod hlavičkou Červeného kríža, za čo po návrate dostal podmienku. Pri pašovaní a následnej distribúcii zahraničnej náboženskej literatúry z lazovskej evanjelickej fary, kde vtedy pôsobil nebojácny v blahej pamäti  farár Ján Bohdan Hroboň, by mu bolo v prípade chytenia hrozilo väzenie. Toho sa však dočkal až na základnej vojenskej službe (ZVS) , keď ako vojak poddôstojníckej školy v Kladne prechovával písmo sväté – Bibliu. Tá mu bola osudnou, nakoľko pri kontrole mu bola dôstojníkmi zhabaná a nasledovala strastiplná cesta v putách do Prahy na výsluch a následné väzenie vo vojenskej väznici Plzeň – Bory. Veriacemu však všetky veci slúžia na dobro, keď z plzenskej väznice bol prevelený na čiaru – hraničné pásmo, kde mal za úlohu rušiť tzv. štvavú stanicu – Slobodná Európa. Tá vysielala z Mníchova aj v slovenčine do Československa. Po prvý krát počas ZVS tak mohol konečne okrem marxistickej ideológie počúvať aj Božie slovo šírené éterom. Každú nedeľu od desiatej hodiny bola rádiom Slobodná Európa vysielaná slovenská katolícka sv. omša z mníchovského kostola sv. Štefana a neskôr s časovým posunom popoludní slovenské evanjelické služby Božie s chrámu sv. Pavla v Toronte, ktoré slúžil znamenitý kňaz Rev. Dušan Tóth, vtedy predseda kongresu zahraničných slovákov. Organovou hrou zase jeho vzácna manželka Valika. Boli to povzbudzujúce a nezabudnuteľné chvíle, strávené v službe pri Božom slove. Nielenže signál nerušil , naopak pridával decibely, aby sa Božie slovo čo v najlepšej kvalite šírilo do našej vlasti, kde iste nachádzalo úrodnú pôdu v státisícoch duší, hladných a túžiacich po ňom. Aj túto sabotážnu činnosť prevádzal s obrovským nasadením a rizikom. Pán Boh Ľubomíra Marcinu aj v tomto prostredí ochraňoval, mal s ním svoj plán, aj keď síce dopustil na neho strádanie, no neopustil. Naopak vyslal si ho na správne miesto vo vtedajšej dobe temna ku vojenskej technike, aby aj tam konal službu šírenia Božieho slova éterom.  Po zmene spoločenského zriadenia si ho Pán povolal do svojej služby, ktorú konal 34 rokov horlivo, zodpovedne a nezištne. Svojou charizmou vedel osloviť veľké množstvo ľudí, čím ich získal do cirkvi. Okrem duchovno pastierskej služby v CZ konal pastoráciu vo väzniciach, nemocniciach i DSS a vyučoval na školách. Vybudoval , zveľadil a opravil mnohé cirkevné objekty. Odchoval viacero kňazov i kantorov. Dnes Ľubomír Marcina koná ako emeritný duchovný ECAV záslužnú činnosť praktickej kresťanskej služby v najväčšom SED v sieti ED ECAV v Košeci, ktoré vybudoval , a ktoré pod jeho vedením doposiaľ dosahuje skvelé výsledky a je známe ako v našej vlasti, tak aj v zahraničí. Cez košeckú diakoniu organizuje ustavične bohoslužobno – misijné príležitosti nielen v kaplnke zariadenia , ale aj navonok , keď na mnohých miestach v regióne organizuje so svojimi spolupracovníkmi nedele diakonie, ako aj každoročne pravidelné spomienkové Bohoslužby v neďalekej Ilave, kde za múrmi väznice trpeli pre svoju vieru a presvedčenie desiatky evanjelických kňazov, ako aj biskupi Fedor Rupelt a Pavol Uhorskai, čím nezištne supluje v tejto prepotrebnej   oblasti vyššie COJ ECAV. Vysoké štátne vyznamenanie mu bolo udelené na podnet predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska Petra Sandtnera ako prejav úcty a vďaky za strádanie, horlivú službu a plodný život pri jeho blížiacom sa životnom jubileu.

Galéria k článku

Marcel Breče