V dňoch 24. – 27. septembra 2026 som sa zúčastnil medzinárodnej konferencie Štrasburské rozhovory 2026 – Strasbourg Conversations, organizovanej v rámci európskej spolupráce protestantských cirkevných hudobníkov.
Konferencia vytvorila priestor na odborné stretnutie cirkevných hudobníkov, teológov a ďalších pracovníkov evanjelických cirkví z viacerých európskych krajín. Jej obsah sa pohyboval na rozhraní cirkevnej hudby, liturgie, teológie a súčasnej spoločnosti.
Hlavné témy a ciele konferencie
Jedným zo základných cieľov konferencie bolo uvažovať nad tým, aké miesto má cirkevná hudba v dnešnej meniacej sa spoločnosti a akú úlohu môže zohrávať v budúcnosti cirkvi.
Program preto nebol zameraný iba na hudbu v užšom slova zmysle, ale na širšie otázky života cirkvi. Medzi hlavné odborné témy patrili Ženevské žalmy, súčasná zborová tvorba členských organizácií, spev v dnešnej spoločnosti, pripravovaný nový evanjelický spevník v Nemecku a Rakúsku, otázka cirkvi ako otvoreného a pozývajúceho spoločenstva a budúcnosť cirkevnej hudby.
Súčasťou stretnutia neboli iba teoretické prednášky. Program zahŕňal aj spoločný spev, prezentáciu novej zborovej hudby a praktické a umelecké aktivity. Účastníci navštívili organársku dielňu Mühleisen, historický Silbermannov organ v Ebersmünsteri, kostol sv. Matúša v Colmare a organový koncert v Temple Neuf.
Za najdôležitejšie odborné bloky konferencie považujem štyri okruhy, ktoré sa zároveň veľmi úzko dotýkajú našej vlastnej práce v oblasti cirkevnej hudby.
1. Spev v kostole a v súčasnej spoločnosti
Michael Schneider
Jednou z najrozsiahlejších tém konferencie bola prednáška Michaela Schneidera o speve v dnešnej spoločnosti. Schneider nezačal priamo otázkou spevu v kostole. Najprv položil širšiu otázku:
Aké miesto má vôbec spev v živote dnešného človeka?
Jeho základným konštatovaním bolo, že spev prestáva byť samozrejmou súčasťou každodenného života. V minulosti ľudia prirodzene spievali pri práci, doma, pri spoločenských udalostiach alebo pri rôznych životných situáciách. Spev nepatril iba profesionálnym hudobníkom, ale bol prirodzeným spôsobom vyjadrenia jednotlivca aj spoločenstva.
V dnešnej spoločnosti tento spôsob aktívnej hudobnej účasti slabne. Spev ustupuje nielen ako individuálna forma vyjadrenia, ale aj ako kolektívna forma vytvárania identity. Spoločná pieseň kedysi veľmi výrazne vyjadrovala príslušnosť k rodine, obci, národu alebo cirkevnému spoločenstvu.
Paradoxne pritom žijeme v spoločnosti, v ktorej je hudby viac než kedykoľvek predtým. Hudba nás sprevádza v telefónoch, automobiloch, obchodoch, televízii či na internete. Táto obrovská dostupnosť však neznamená, že sami viac spievame. Často sme sa z aktívnych tvorcov hudby stali jej konzumentmi. To má zásadný význam aj pre bohoslužbu. Do kostola dnes môže prichádzať človek, ktorý je zvyknutý hudbu predovšetkým počúvať, a nie aktívne vytvárať.
Individualizácia hudobného vkusu
Ďalším problémom je rastúca individualizácia a pluralizácia hudobného vkusu. V jednej bohoslužbe sa môžu stretnúť ľudia, ktorí vyrastali na úplne rozdielnych hudobných štýloch a majú rozdielnu hudobnú skúsenosť. Kým jeden považuje určitý chorál za základnú súčasť svojej duchovnej identity, pre druhého môže byť tá istá pieseň úplne neznáma. Moderný človek si navyše prostredníctvom streamovacích služieb vytvára svoj vlastný hudobný svet. Cirkev tak už nemôže automaticky predpokladať existenciu jedného spoločného hudobného jazyka.
Má cirkev nasledovať spoločnosť?
Schneider pomenoval zaujímavé napätie. Na jednej strane môže byť cirkev miestom, ktoré ponúka iný hudobný priestor než sekulárna spoločnosť. Cirkevná hudba nemusí kopírovať všetko, čo človek pozná z médií a populárnej kultúry.
Na druhej strane však cirkev nemôže úplne ignorovať hudobný jazyk súčasného človeka. Otázkou teda nie je jednoduché rozhodnutie medzi „starou“ a „novou“ hudbou. Ide skôr o hľadanie rovnováhy medzi vlastnou identitou cirkevnej hudby a kontaktom so súčasným človekom.
Cirkevná hudba ako kultúrna služba
Schneider zároveň zdôraznil, že význam cirkevnej hudby presahuje hranice samotnej cirkvi. Cirkevná hudba uchováva obrovskú kultúrnu a štýlovú rozmanitosť. V jednom cirkevnom priestore sa môžu stretávať reformačné chorály, baroková hudba, romantická tvorba, súčasná zborová hudba i moderné piesne. Cirkev zároveň môže zostať jedným z miest, kde človek nie je iba poslucháčom, ale aktívnym účastníkom hudobného života. Deti, mladí ľudia i dospelí sa prostredníctvom cirkvi môžu dostať k spevu, zborovej práci, hudobnému vzdelávaniu a veľkému kultúrnemu dedičstvu. Na niektorých miestach patria náboženské spoločenstvá medzi posledné inštitúcie, ktoré ešte takéto aktivity systematicky poskytujú.
Cirkevná hudba potrebuje systémovú podporu
Veľmi významné bolo Schneiderovo upozornenie, že cirkevná hudba nemôže dlhodobo existovať iba vďaka nadšeniu jednotlivcov. Potrebuje pracovné miesta, vzdelávanie, organizačné štruktúry a podporu cirkvi. Potrební sú profesionálni cirkevní hudobníci, ľudia pracujúci v tejto oblasti na čiastočné úväzky, ale aj dobrovoľníci. Schneider pritom napriek problémom nepovažuje profesiu cirkevného hudobníka za povolanie minulosti, ale za povolanie, ktoré môže mať budúcnosť.
Spievaná viera
Za jednu z najzaujímavejších myšlienok prednášky možno považovať Schneiderovu otázku:
„Spievam to, čomu verím, alebo verím tomu, čo spievam?“
Pieseň totiž nie je iba vyjadrením už existujúcej viery. To, čo človek opakovane spieva celé roky, môže spätne formovať jeho teologické myslenie, duchovný jazyk a vieru. Spev nám zároveň umožňuje používať slová, ktoré by sme sami možno nikdy nevyslovili. Pieseň nám akoby „požičiava jazyk“ na vyjadrenie chvály, prosby, vďaky, nádeje alebo bolesti.
Štyri rozmery spoločného spevu
Pri spoločnom speve Schneider rozlišoval viacero rozmerov.
Spev má telesno-sociálny rozmer – jednotlivec používa svoj hlas, ale zároveň sa stáva súčasťou väčšieho zvuku spoločenstva.
Má emocionálny rozmer – vyjadruje, vyvoláva a môže premieňať emócie.
Má zvestovateľský rozmer – prostredníctvom piesne cirkev vypovedá niečo o svojej viere.
A napokon má doxologický rozmer – spev je chválou Boha.
Pre evanjelickú bohoslužbu je preto nebezpečné, ak profesionálni hudobníci postupne nahradia spev zhromaždenia. Schneider položil provokatívnu otázku:
„Spieva sa v kostole iba pre nás a bez nás?“
Ak sa zhromaždenie stane iba publikom, stráca sa jedna zo základných charakteristík evanjelickej bohoslužby – aktívne spievajúce spoločenstvo.
Základné posolstvo Schneiderovej prednášky možno preto zhrnúť takto:
Spev nie je hudobným doplnkom bohoslužby. Je jedným zo spôsobov, ako sa vytvára cirkevné spoločenstvo, vyjadruje a formuje viera a sprostredkúva kultúrne dedičstvo.
2. Medzi službou a krásou
Ladislav Moravetz
Ďalšou veľmi podnetnou prednáškou bol príspevok Ladislava Moravetza „Medzi službou a krásou“, venovaný samotnému poslaniu cirkevnej hudby a cirkevného hudobníka.
Už názov prednášky poukazoval na dva základné rozmery: službu a krásu.
Moravetz však tieto pojmy nestavia proti sebe. Cirkevná hudba nemusí byť vždy iba príjemná alebo vytvárať atmosféru pokoja. Biblické posolstvo obsahuje radosť, ale aj utrpenie, zápas, pochybnosť či nepokoj. Hudobný výraz má preto byť predovšetkým pravdivý a autentický. Krása má zároveň schopnosť človeka vyviesť z každodennosti a otvoriť ho skúsenosti transcendencie. Cirkevný hudobník sa preto významne podieľa na tvorbe bohoslužby. Výber hudby nie je neutrálny. Repertoár, ktorý ľudia dlhodobo počúvajú a spievajú, sa zapisuje do ich pamäti a môže byť zdrojom pokoja, útechy a duchovnej orientácie.
Cirkevný hudobník ako služobník
Veľkú pozornosť Moravetz venoval otázke motivácie. Najvyššou motiváciou cirkevného hudobníka nemá byť obdiv ľudí, umelecké sebachvála ani pocit vlastnej nenahraditeľnosti.
Základnou motiváciou má byť služba Bohu a budovanie spoločenstva viery. Hudobník tak nie je v prvom rade interpretom, ktorý predvádza svoje schopnosti, ale človekom, ktorý prostredníctvom svojich darov pomáha druhým modliť sa, načúvať Božiemu slovu a
spoločne chváliť Boha.
S tým súvisí aj chápanie talentu.Talent nie je iba osobnou zásluhou človeka. Je darom a zároveň zodpovednosťou. Moravetz túto myšlienku vyjadril vetou:
„Môj dar nachádza zmysel až vtedy, keď slúži druhým.“
Hudobník medzi tradíciou a novosťou
Cirkevný hudobník zároveň neustále stojí medzi rôznymi očakávaniami. Od jedných ľudí môže byť kritizovaný, že je príliš konzervatívny, od druhých, že prináša priveľa nového. Má rešpektovať tradíciu, ale zároveň byť tvorivý. Má mať vysokú umeleckú úroveň, ale súčasne rozumieť liturgii a potrebám konkrétneho spoločenstva. Moravetz cirkevného hudobníka nazval „strážcom pamäti cirkvi“. Neznamená to však vytvárať z cirkevnej hudby múzeum. Jeho úlohou je umožniť, aby hodnoty minulosti zostávali živé aj pre súčasného človeka.
Prednáška zároveň ukázala, že rôzni ľudia hudbu vnímajú odlišne. Niekto predovšetkým emocionálne, iný analyticky, telesne, esteticky, spirituálne alebo sociálne. Pre hudobníka je preto dôležité uvedomiť si, že to, čo hlboko oslovuje jeho samotného, nemusí rovnakým spôsobom osloviť celé zhromaždenie.
Hudba vytvára identitu spoločenstva
Hudba nielen odráža identitu cirkevného zboru, ale túto identitu aj vytvára. Výber piesní prezrádza, čo je pre spoločenstvo dôležité, a opakované spievanie určitých textov formuje jeho duchovný jazyk a predstavy o Bohu. Moravetz túto myšlienku zhrnul slovami:
„Cirkev verí tak, ako sa modlí a spieva.“
Ani múzeum, ani zábavný priemysel
Veľkou témou bol vzťah medzi tradíciou a novosťou. Moravetz upozornil na dve krajnosti.
Jednou je cirkevná hudba ako „múzeum“, ktorá žije iba z minulosti. Druhou je „zábavný priemysel“, keď sa cirkevná hudba nekriticky
prispôsobuje aktuálnej móde.
Úlohou cirkevného hudobníka je vytvárať most medzi oboma svetmi. Pri výbere hudby odporučil uvažovať o troch základných prvkoch:
téma – dielo – poslucháč.
Téma predstavuje biblický alebo liturgický obsah, dielo konkrétny hudobný jazyk a poslucháč človeka, ktorému je posolstvo určené.
Základné posolstvo tejto prednášky možno zhrnúť slovami:
Cirkevná hudba má byť umelecky kvalitná a krásna, ale jej krása nikdy nemá byť samoúčelná. Zostáva službou Bohu a človeku.
3. Nový evanjelický spevník v Nemecku a Rakúsku
prof. Dr. Jochen Arnold
Veľmi konkrétny pohľad do budúcnosti cirkevnej hudby priniesla prednáška prof. Dr. Jochena Arnolda o pripravovanom novom Evanjelickom spevníku v Nemecku a Rakúsku.
Nejde iba o prípravu ďalšej knihy piesní. Celý projekt ukazuje, ako cirkev premýšľa o budúcnosti spoločného spevu, bohoslužby, tradície a spirituality.
Rozhodnutie pripraviť nový spevník bolo prijaté v roku 2017 a samotný pracovný proces sa začal v roku 2019.
Jedným z dôvodov je obrovské množstvo nových piesní, ktoré vznikli od vydania súčasného spevníka. Zmenila sa však aj liturgia, biblické preklady a predovšetkým digitálne prostredie. Nový spevník sa preto od začiatku chápe ako spojenie tlačenej knihy a digitálneho systému.
Rozsiahla pracovná štruktúra
Na projekte spolupracuje 21 krajinských cirkví v Nemecku.
Komisia má približne 80 členov a nad celým procesom stojí osemčlenná riadiaca skupina.
Práca je rozdelená do piatich hlavných výborov:
A1 – výber piesní,
A2 – výber textov,
A3 – digitálna oblasť,
A4 – grafická úprava a koncepcia,
A5 – podpora spoločného spevu a sprievodné publikácie.
Takáto štruktúra ukazuje, že tvorba moderného spevníka už nie je iba otázkou teológov a hudobníkov. Treba riešiť aj autorské práva, digitálne používanie, dizajn a praktickú využiteľnosť.
Kniha aj digitálna databáza
Tlačený spevník má obsahovať približne 650 až 700 piesní, zatiaľ čo digitálna databáza približne 1 500 piesní.
Súčasťou systému má byť webová platforma, aplikácia, elektronická kniha a ďalšie digitálne nástroje.
Významnú úlohu má aj platforma Mitsingen.de, ktorá má pomáhať zborom pri zavádzaní nových piesní a podporovať spoločný spev. Dokončenie projektu sa predpokladá približne v rokoch 2029.
Nové členenie spevníka
Veľmi zaujímavá je aj pripravovaná štruktúra spevníka.
Piesne majú byť rozdelené do šiestich veľkých oblastí:
Tageszeit – čas dňa,
Jahreszeit – čas roka,
Feierzeit – čas slávenia,
Allezeit – každý čas,
Lebenszeit – čas života,
Weltzeit – čas sveta.
Spevník teda nechce človeka sprevádzať iba liturgickým rokom, ale celým jeho životom, vierou a skúsenosťou sveta.
Kritériá výberu piesní
Veľkú časť Arnoldovej prednášky tvorili kritériá výberu. Nestačí, aby bola pieseň iba umelecky kvalitná. Musí byť zároveň spievateľná zhromaždením, prakticky sprevádzateľná a musí existovať prirodzený súlad medzi hudbou a textom. Sleduje sa biblické zakotvenie, liturgická využiteľnosť, teologická kvalita, zrozumiteľnosť, hudobná spievateľnosť, poetická originalita, historická pestrosť i rôzne druhy spirituality. Spevník má zároveň umožniť človeku spievať nielen o radosti a vďake, ale aj o strachu, hneve, samote, vine, smútku, nádeji či dôvere.
Tradícia a súčasnosť
Približne polovica repertoáru má pochádzať z druhej polovice 20. a z 21. storočia, ale zároveň sa počíta so zachovaním najvýznamnejších historických piesní.
Významným prvkom bude medzinárodnosť. Približne 25 až 30 % piesní má pochádzať z medzinárodného prostredia a spevník má obsahovať piesne zo šiestich kontinentov a z približne 30 až 40 jazykov. Zastúpené majú byť tradičné chorály, gregoriánsky spev, gospel, spirituály, nové duchovné piesne, rock, swing, worship, Taizé či Iona. Konferencia Strassburg
Veľmi zaujímavý bol aj výsledok skúšobnej fázy. Až 90 % respondentov považovalo za dôležité tradičné piesne, ale zároveň 80 % považovalo za dôležité nové piesne. To veľmi dobre ukazuje, že ľudia nechcú nahradiť tradíciu novosťou. Očakávajú skôr ich premyslené spojenie.
4. Večera Pánova – kto je pozvaný k prijímaniu?
prof. Dr. Jochen Arnold
Ďalšia Arnoldova prednáška sa dotýkala prevažne teologickej a liturgickej otázky:
Čo znamená byť pozývajúcou cirkvou v 21. storočí a koho vlastne cirkev pozýva k Večeri Pánovej?
Prednáška ukázala, že evanjelické cirkvi v Európe majú rozdielnu prax. V niektorých cirkvách sú k Večeri Pánovej pozývaní konfirmovaní členovia, inde všetci pokrstení, inde všetci veriaci a v ďalších spoločenstvách existuje princíp otvoreného stola. Zaujímavé však bolo zistenie, že reálna prax býva často otvorenejšia ako oficiálne cirkevné pravidlá.
Večera Pánova ako Boží dar
Dôležitým teologickým východiskom bola Leuenberská konkordia. Večera Pánova je v nej chápaná predovšetkým ako Boží dar. Vzkriesený Kristus sa dáva človeku, prináša odpustenie, posilňuje vieru a vytvára spoločenstvo. Večera Pánova zároveň nie je uzavretá iba do samotného liturgického okamihu. Má viesť človeka k službe druhým a k životu vo svete. Konferencia Strassburg
Arnold upozornil aj na určité biblické napätie. Posledná večera bola úzkym spoločenstvom Ježiša s učeníkmi. Počas svojho života však Ježiš stoloval aj s veľmi rozličnými ľuďmi. Z toho vzniká otázka, ako má dnešná cirkev chápať hranice eucharistického spoločenstva.
Byť otvorený alebo aktívne pozývať
Veľmi podnetné bolo rozlíšenie dvoch anglických výrazov:
to be welcoming – byť otvorený, prijímajúci a to invite – aktívne pozývať.
Cirkev sa teda nemá pýtať iba:
Prijmeme človeka, ktorý k nám príde?
Ale aj: Koho sami oslovujeme a pozývame?
Má cirkev aktívne hľadať cestu k ľuďom, ktorí stratili vzťah k cirkvi alebo k Večeri Pánovej?
Krst, viera a prijímanie
Diskutovaná bola aj otázka vzťahu medzi krstom, vierou a účasťou na Večeri Pánovej.
Jednotlivé cirkvi pristupujú k nepokrsteným rozdielne. Niektoré ich môžu prijať a následne sprevádzať ku krstu, iné pripúšťajú výnimky a ďalšie viažu prijímanie striktne na krst. Zaznela však dôležitá myšlienka: viera nemusí byť iba podmienkou stretnutia s Kristom, ale môže byť aj jeho ovocím.
Hudba a liturgia Večere Pánovej
Pre cirkevných hudobníkov bola dôležitá aj časť o hudbe.
Hudba má pomáhať vytvárať sviatočný, posvätný, pokojný aj radostný charakter slávenia.
Zároveň treba premýšľať o tom, ako ľudí učiť nové piesne, ako mladým generáciám sprístupniť tradičnú cirkevnú hudbu a ako podporovať spoločný spev. Prednáška podporovala hudobnú rozmanitosť, ale zároveň zdôrazňovala potrebu zachovať kontakt s historickým hudobným dedičstvom cirkvi. Veľmi dôležitým výrokom bolo, že hudba je jedným zo spôsobov sprostredkovania evanjelia. Aj preto nemožno rozhodnutia o rušení miest cirkevných hudobníkov, hudobných projektov alebo vzdelávacích inštitúcií chápať iba ako ekonomickú otázku. Prednáška sa venovala aj praktickým bariéram – deťom, ľuďom so zdravotným znevýhodnením, jazyku, priestoru a celkovej atmosfére slávenia.
Cieľom má byť, aby ľudia mohli skutočne pocítiť, že sú pozvaní a vítaní.
Štrasburská konferencia ukázala, že diskusia o budúcnosti cirkevnej hudby už dávno nie je iba otázkou výberu repertoáru alebo hudobného štýlu.
V skutočnosti ide o otázku:
Akou cirkvou chceme byť a akú úlohu má hudba pri jej vytváraní?
Jednotlivé prednášky sa pritom navzájom veľmi zaujímavo dopĺňali.
Michael Schneider ukázal, že v spoločnosti, v ktorej ľudia čoraz menej aktívne spievajú, môže mať cirkev mimoriadne dôležitú úlohu – zostať miestom spoločného spevu.
Ladislav Moravetz pripomenul, že cirkevný hudobník musí hľadať rovnováhu medzi krásou a službou, medzi tradíciou a novosťou a medzi vlastným umeleckým presvedčením a potrebami spoločenstva.
Jochen Arnold na príklade pripravovaného nového evanjelického spevníka ukázal, ako možno túto rovnováhu hľadať prakticky: zachovať hodnotné dedičstvo minulosti a zároveň otvoriť priestor novým piesňam, novým hudobným štýlom, rôznym jazykom, novým médiám a digitálnemu prostrediu.
A napokon diskusia o Večeri Pánovej ukázala, že tá istá otázka otvorenosti sa netýka iba hudby. Týka sa celého života cirkvi: koho pozývame, ako ho prijímame a či dokážeme vytvárať spoločenstvo, v ktorom človek rozumie tomu, že pozvanie evanjelia je určené aj jemu.
Za významný prínos konferencie preto považujem najmä skutočnosť, že cirkevnú hudbu nevnímala ako izolovanú umeleckú disciplínu, ale ako integrálnu súčasť bohoslužby, teológie, misie, vzdelávania a vytvárania cirkevného spoločenstva.
Pre našu situáciu v ECAV sú podľa môjho názoru mimoriadne podnetné najmä otázky aktívneho spoločného spevu, systematického vzdelávania a podpory cirkevných hudobníkov, vyváženého vzťahu medzi tradíciou a súčasnou tvorbou a uvedomenia si, že hudba sama môže byť významným prostriedkom zvestovania evanjelia a budovania spoločenstva.
Zhrnutie a správu z Konferencie pripravil predseda VCHaH:
MgA. Janko Siroma, Ph.D.
Konferencia vytvorila priestor na odborné stretnutie cirkevných hudobníkov, teológov a ďalších pracovníkov evanjelických cirkví z viacerých európskych krajín. Jej obsah sa pohyboval na rozhraní cirkevnej hudby, liturgie, teológie a súčasnej spoločnosti.
Hlavné témy a ciele konferencie
Jedným zo základných cieľov konferencie bolo uvažovať nad tým, aké miesto má cirkevná hudba v dnešnej meniacej sa spoločnosti a akú úlohu môže zohrávať v budúcnosti cirkvi.
Program preto nebol zameraný iba na hudbu v užšom slova zmysle, ale na širšie otázky života cirkvi. Medzi hlavné odborné témy patrili Ženevské žalmy, súčasná zborová tvorba členských organizácií, spev v dnešnej spoločnosti, pripravovaný nový evanjelický spevník v Nemecku a Rakúsku, otázka cirkvi ako otvoreného a pozývajúceho spoločenstva a budúcnosť cirkevnej hudby.
Súčasťou stretnutia neboli iba teoretické prednášky. Program zahŕňal aj spoločný spev, prezentáciu novej zborovej hudby a praktické a umelecké aktivity. Účastníci navštívili organársku dielňu Mühleisen, historický Silbermannov organ v Ebersmünsteri, kostol sv. Matúša v Colmare a organový koncert v Temple Neuf.
Za najdôležitejšie odborné bloky konferencie považujem štyri okruhy, ktoré sa zároveň veľmi úzko dotýkajú našej vlastnej práce v oblasti cirkevnej hudby.
1. Spev v kostole a v súčasnej spoločnosti
Michael Schneider
Jednou z najrozsiahlejších tém konferencie bola prednáška Michaela Schneidera o speve v dnešnej spoločnosti. Schneider nezačal priamo otázkou spevu v kostole. Najprv položil širšiu otázku:
Aké miesto má vôbec spev v živote dnešného človeka?
Jeho základným konštatovaním bolo, že spev prestáva byť samozrejmou súčasťou každodenného života. V minulosti ľudia prirodzene spievali pri práci, doma, pri spoločenských udalostiach alebo pri rôznych životných situáciách. Spev nepatril iba profesionálnym hudobníkom, ale bol prirodzeným spôsobom vyjadrenia jednotlivca aj spoločenstva.
V dnešnej spoločnosti tento spôsob aktívnej hudobnej účasti slabne. Spev ustupuje nielen ako individuálna forma vyjadrenia, ale aj ako kolektívna forma vytvárania identity. Spoločná pieseň kedysi veľmi výrazne vyjadrovala príslušnosť k rodine, obci, národu alebo cirkevnému spoločenstvu.
Paradoxne pritom žijeme v spoločnosti, v ktorej je hudby viac než kedykoľvek predtým. Hudba nás sprevádza v telefónoch, automobiloch, obchodoch, televízii či na internete. Táto obrovská dostupnosť však neznamená, že sami viac spievame. Často sme sa z aktívnych tvorcov hudby stali jej konzumentmi. To má zásadný význam aj pre bohoslužbu. Do kostola dnes môže prichádzať človek, ktorý je zvyknutý hudbu predovšetkým počúvať, a nie aktívne vytvárať.
Individualizácia hudobného vkusu
Ďalším problémom je rastúca individualizácia a pluralizácia hudobného vkusu. V jednej bohoslužbe sa môžu stretnúť ľudia, ktorí vyrastali na úplne rozdielnych hudobných štýloch a majú rozdielnu hudobnú skúsenosť. Kým jeden považuje určitý chorál za základnú súčasť svojej duchovnej identity, pre druhého môže byť tá istá pieseň úplne neznáma. Moderný človek si navyše prostredníctvom streamovacích služieb vytvára svoj vlastný hudobný svet. Cirkev tak už nemôže automaticky predpokladať existenciu jedného spoločného hudobného jazyka.
Má cirkev nasledovať spoločnosť?
Schneider pomenoval zaujímavé napätie. Na jednej strane môže byť cirkev miestom, ktoré ponúka iný hudobný priestor než sekulárna spoločnosť. Cirkevná hudba nemusí kopírovať všetko, čo človek pozná z médií a populárnej kultúry.
Na druhej strane však cirkev nemôže úplne ignorovať hudobný jazyk súčasného človeka. Otázkou teda nie je jednoduché rozhodnutie medzi „starou“ a „novou“ hudbou. Ide skôr o hľadanie rovnováhy medzi vlastnou identitou cirkevnej hudby a kontaktom so súčasným človekom.
Cirkevná hudba ako kultúrna služba
Schneider zároveň zdôraznil, že význam cirkevnej hudby presahuje hranice samotnej cirkvi. Cirkevná hudba uchováva obrovskú kultúrnu a štýlovú rozmanitosť. V jednom cirkevnom priestore sa môžu stretávať reformačné chorály, baroková hudba, romantická tvorba, súčasná zborová hudba i moderné piesne. Cirkev zároveň môže zostať jedným z miest, kde človek nie je iba poslucháčom, ale aktívnym účastníkom hudobného života. Deti, mladí ľudia i dospelí sa prostredníctvom cirkvi môžu dostať k spevu, zborovej práci, hudobnému vzdelávaniu a veľkému kultúrnemu dedičstvu. Na niektorých miestach patria náboženské spoločenstvá medzi posledné inštitúcie, ktoré ešte takéto aktivity systematicky poskytujú.
Cirkevná hudba potrebuje systémovú podporu
Veľmi významné bolo Schneiderovo upozornenie, že cirkevná hudba nemôže dlhodobo existovať iba vďaka nadšeniu jednotlivcov. Potrebuje pracovné miesta, vzdelávanie, organizačné štruktúry a podporu cirkvi. Potrební sú profesionálni cirkevní hudobníci, ľudia pracujúci v tejto oblasti na čiastočné úväzky, ale aj dobrovoľníci. Schneider pritom napriek problémom nepovažuje profesiu cirkevného hudobníka za povolanie minulosti, ale za povolanie, ktoré môže mať budúcnosť.
Spievaná viera
Za jednu z najzaujímavejších myšlienok prednášky možno považovať Schneiderovu otázku:
„Spievam to, čomu verím, alebo verím tomu, čo spievam?“
Pieseň totiž nie je iba vyjadrením už existujúcej viery. To, čo človek opakovane spieva celé roky, môže spätne formovať jeho teologické myslenie, duchovný jazyk a vieru. Spev nám zároveň umožňuje používať slová, ktoré by sme sami možno nikdy nevyslovili. Pieseň nám akoby „požičiava jazyk“ na vyjadrenie chvály, prosby, vďaky, nádeje alebo bolesti.
Štyri rozmery spoločného spevu
Pri spoločnom speve Schneider rozlišoval viacero rozmerov.
Spev má telesno-sociálny rozmer – jednotlivec používa svoj hlas, ale zároveň sa stáva súčasťou väčšieho zvuku spoločenstva.
Má emocionálny rozmer – vyjadruje, vyvoláva a môže premieňať emócie.
Má zvestovateľský rozmer – prostredníctvom piesne cirkev vypovedá niečo o svojej viere.
A napokon má doxologický rozmer – spev je chválou Boha.
Pre evanjelickú bohoslužbu je preto nebezpečné, ak profesionálni hudobníci postupne nahradia spev zhromaždenia. Schneider položil provokatívnu otázku:
„Spieva sa v kostole iba pre nás a bez nás?“
Ak sa zhromaždenie stane iba publikom, stráca sa jedna zo základných charakteristík evanjelickej bohoslužby – aktívne spievajúce spoločenstvo.
Základné posolstvo Schneiderovej prednášky možno preto zhrnúť takto:
Spev nie je hudobným doplnkom bohoslužby. Je jedným zo spôsobov, ako sa vytvára cirkevné spoločenstvo, vyjadruje a formuje viera a sprostredkúva kultúrne dedičstvo.
2. Medzi službou a krásou
Ladislav Moravetz
Ďalšou veľmi podnetnou prednáškou bol príspevok Ladislava Moravetza „Medzi službou a krásou“, venovaný samotnému poslaniu cirkevnej hudby a cirkevného hudobníka.
Už názov prednášky poukazoval na dva základné rozmery: službu a krásu.
Moravetz však tieto pojmy nestavia proti sebe. Cirkevná hudba nemusí byť vždy iba príjemná alebo vytvárať atmosféru pokoja. Biblické posolstvo obsahuje radosť, ale aj utrpenie, zápas, pochybnosť či nepokoj. Hudobný výraz má preto byť predovšetkým pravdivý a autentický. Krása má zároveň schopnosť človeka vyviesť z každodennosti a otvoriť ho skúsenosti transcendencie. Cirkevný hudobník sa preto významne podieľa na tvorbe bohoslužby. Výber hudby nie je neutrálny. Repertoár, ktorý ľudia dlhodobo počúvajú a spievajú, sa zapisuje do ich pamäti a môže byť zdrojom pokoja, útechy a duchovnej orientácie.
Cirkevný hudobník ako služobník
Veľkú pozornosť Moravetz venoval otázke motivácie. Najvyššou motiváciou cirkevného hudobníka nemá byť obdiv ľudí, umelecké sebachvála ani pocit vlastnej nenahraditeľnosti.
Základnou motiváciou má byť služba Bohu a budovanie spoločenstva viery. Hudobník tak nie je v prvom rade interpretom, ktorý predvádza svoje schopnosti, ale človekom, ktorý prostredníctvom svojich darov pomáha druhým modliť sa, načúvať Božiemu slovu a
spoločne chváliť Boha.
S tým súvisí aj chápanie talentu.Talent nie je iba osobnou zásluhou človeka. Je darom a zároveň zodpovednosťou. Moravetz túto myšlienku vyjadril vetou:
„Môj dar nachádza zmysel až vtedy, keď slúži druhým.“
Hudobník medzi tradíciou a novosťou
Cirkevný hudobník zároveň neustále stojí medzi rôznymi očakávaniami. Od jedných ľudí môže byť kritizovaný, že je príliš konzervatívny, od druhých, že prináša priveľa nového. Má rešpektovať tradíciu, ale zároveň byť tvorivý. Má mať vysokú umeleckú úroveň, ale súčasne rozumieť liturgii a potrebám konkrétneho spoločenstva. Moravetz cirkevného hudobníka nazval „strážcom pamäti cirkvi“. Neznamená to však vytvárať z cirkevnej hudby múzeum. Jeho úlohou je umožniť, aby hodnoty minulosti zostávali živé aj pre súčasného človeka.
Prednáška zároveň ukázala, že rôzni ľudia hudbu vnímajú odlišne. Niekto predovšetkým emocionálne, iný analyticky, telesne, esteticky, spirituálne alebo sociálne. Pre hudobníka je preto dôležité uvedomiť si, že to, čo hlboko oslovuje jeho samotného, nemusí rovnakým spôsobom osloviť celé zhromaždenie.
Hudba vytvára identitu spoločenstva
Hudba nielen odráža identitu cirkevného zboru, ale túto identitu aj vytvára. Výber piesní prezrádza, čo je pre spoločenstvo dôležité, a opakované spievanie určitých textov formuje jeho duchovný jazyk a predstavy o Bohu. Moravetz túto myšlienku zhrnul slovami:
„Cirkev verí tak, ako sa modlí a spieva.“
Ani múzeum, ani zábavný priemysel
Veľkou témou bol vzťah medzi tradíciou a novosťou. Moravetz upozornil na dve krajnosti.
Jednou je cirkevná hudba ako „múzeum“, ktorá žije iba z minulosti. Druhou je „zábavný priemysel“, keď sa cirkevná hudba nekriticky
prispôsobuje aktuálnej móde.
Úlohou cirkevného hudobníka je vytvárať most medzi oboma svetmi. Pri výbere hudby odporučil uvažovať o troch základných prvkoch:
téma – dielo – poslucháč.
Téma predstavuje biblický alebo liturgický obsah, dielo konkrétny hudobný jazyk a poslucháč človeka, ktorému je posolstvo určené.
Základné posolstvo tejto prednášky možno zhrnúť slovami:
Cirkevná hudba má byť umelecky kvalitná a krásna, ale jej krása nikdy nemá byť samoúčelná. Zostáva službou Bohu a človeku.
3. Nový evanjelický spevník v Nemecku a Rakúsku
prof. Dr. Jochen Arnold
Veľmi konkrétny pohľad do budúcnosti cirkevnej hudby priniesla prednáška prof. Dr. Jochena Arnolda o pripravovanom novom Evanjelickom spevníku v Nemecku a Rakúsku.
Nejde iba o prípravu ďalšej knihy piesní. Celý projekt ukazuje, ako cirkev premýšľa o budúcnosti spoločného spevu, bohoslužby, tradície a spirituality.
Rozhodnutie pripraviť nový spevník bolo prijaté v roku 2017 a samotný pracovný proces sa začal v roku 2019.
Jedným z dôvodov je obrovské množstvo nových piesní, ktoré vznikli od vydania súčasného spevníka. Zmenila sa však aj liturgia, biblické preklady a predovšetkým digitálne prostredie. Nový spevník sa preto od začiatku chápe ako spojenie tlačenej knihy a digitálneho systému.
Rozsiahla pracovná štruktúra
Na projekte spolupracuje 21 krajinských cirkví v Nemecku.
Komisia má približne 80 členov a nad celým procesom stojí osemčlenná riadiaca skupina.
Práca je rozdelená do piatich hlavných výborov:
A1 – výber piesní,
A2 – výber textov,
A3 – digitálna oblasť,
A4 – grafická úprava a koncepcia,
A5 – podpora spoločného spevu a sprievodné publikácie.
Takáto štruktúra ukazuje, že tvorba moderného spevníka už nie je iba otázkou teológov a hudobníkov. Treba riešiť aj autorské práva, digitálne používanie, dizajn a praktickú využiteľnosť.
Kniha aj digitálna databáza
Tlačený spevník má obsahovať približne 650 až 700 piesní, zatiaľ čo digitálna databáza približne 1 500 piesní.
Súčasťou systému má byť webová platforma, aplikácia, elektronická kniha a ďalšie digitálne nástroje.
Významnú úlohu má aj platforma Mitsingen.de, ktorá má pomáhať zborom pri zavádzaní nových piesní a podporovať spoločný spev. Dokončenie projektu sa predpokladá približne v rokoch 2029.
Nové členenie spevníka
Veľmi zaujímavá je aj pripravovaná štruktúra spevníka.
Piesne majú byť rozdelené do šiestich veľkých oblastí:
Tageszeit – čas dňa,
Jahreszeit – čas roka,
Feierzeit – čas slávenia,
Allezeit – každý čas,
Lebenszeit – čas života,
Weltzeit – čas sveta.
Spevník teda nechce človeka sprevádzať iba liturgickým rokom, ale celým jeho životom, vierou a skúsenosťou sveta.
Kritériá výberu piesní
Veľkú časť Arnoldovej prednášky tvorili kritériá výberu. Nestačí, aby bola pieseň iba umelecky kvalitná. Musí byť zároveň spievateľná zhromaždením, prakticky sprevádzateľná a musí existovať prirodzený súlad medzi hudbou a textom. Sleduje sa biblické zakotvenie, liturgická využiteľnosť, teologická kvalita, zrozumiteľnosť, hudobná spievateľnosť, poetická originalita, historická pestrosť i rôzne druhy spirituality. Spevník má zároveň umožniť človeku spievať nielen o radosti a vďake, ale aj o strachu, hneve, samote, vine, smútku, nádeji či dôvere.
Tradícia a súčasnosť
Približne polovica repertoáru má pochádzať z druhej polovice 20. a z 21. storočia, ale zároveň sa počíta so zachovaním najvýznamnejších historických piesní.
Významným prvkom bude medzinárodnosť. Približne 25 až 30 % piesní má pochádzať z medzinárodného prostredia a spevník má obsahovať piesne zo šiestich kontinentov a z približne 30 až 40 jazykov. Zastúpené majú byť tradičné chorály, gregoriánsky spev, gospel, spirituály, nové duchovné piesne, rock, swing, worship, Taizé či Iona. Konferencia Strassburg
Veľmi zaujímavý bol aj výsledok skúšobnej fázy. Až 90 % respondentov považovalo za dôležité tradičné piesne, ale zároveň 80 % považovalo za dôležité nové piesne. To veľmi dobre ukazuje, že ľudia nechcú nahradiť tradíciu novosťou. Očakávajú skôr ich premyslené spojenie.
4. Večera Pánova – kto je pozvaný k prijímaniu?
prof. Dr. Jochen Arnold
Ďalšia Arnoldova prednáška sa dotýkala prevažne teologickej a liturgickej otázky:
Čo znamená byť pozývajúcou cirkvou v 21. storočí a koho vlastne cirkev pozýva k Večeri Pánovej?
Prednáška ukázala, že evanjelické cirkvi v Európe majú rozdielnu prax. V niektorých cirkvách sú k Večeri Pánovej pozývaní konfirmovaní členovia, inde všetci pokrstení, inde všetci veriaci a v ďalších spoločenstvách existuje princíp otvoreného stola. Zaujímavé však bolo zistenie, že reálna prax býva často otvorenejšia ako oficiálne cirkevné pravidlá.
Večera Pánova ako Boží dar
Dôležitým teologickým východiskom bola Leuenberská konkordia. Večera Pánova je v nej chápaná predovšetkým ako Boží dar. Vzkriesený Kristus sa dáva človeku, prináša odpustenie, posilňuje vieru a vytvára spoločenstvo. Večera Pánova zároveň nie je uzavretá iba do samotného liturgického okamihu. Má viesť človeka k službe druhým a k životu vo svete. Konferencia Strassburg
Arnold upozornil aj na určité biblické napätie. Posledná večera bola úzkym spoločenstvom Ježiša s učeníkmi. Počas svojho života však Ježiš stoloval aj s veľmi rozličnými ľuďmi. Z toho vzniká otázka, ako má dnešná cirkev chápať hranice eucharistického spoločenstva.
Byť otvorený alebo aktívne pozývať
Veľmi podnetné bolo rozlíšenie dvoch anglických výrazov:
to be welcoming – byť otvorený, prijímajúci a to invite – aktívne pozývať.
Cirkev sa teda nemá pýtať iba:
Prijmeme človeka, ktorý k nám príde?
Ale aj: Koho sami oslovujeme a pozývame?
Má cirkev aktívne hľadať cestu k ľuďom, ktorí stratili vzťah k cirkvi alebo k Večeri Pánovej?
Krst, viera a prijímanie
Diskutovaná bola aj otázka vzťahu medzi krstom, vierou a účasťou na Večeri Pánovej.
Jednotlivé cirkvi pristupujú k nepokrsteným rozdielne. Niektoré ich môžu prijať a následne sprevádzať ku krstu, iné pripúšťajú výnimky a ďalšie viažu prijímanie striktne na krst. Zaznela však dôležitá myšlienka: viera nemusí byť iba podmienkou stretnutia s Kristom, ale môže byť aj jeho ovocím.
Hudba a liturgia Večere Pánovej
Pre cirkevných hudobníkov bola dôležitá aj časť o hudbe.
Hudba má pomáhať vytvárať sviatočný, posvätný, pokojný aj radostný charakter slávenia.
Zároveň treba premýšľať o tom, ako ľudí učiť nové piesne, ako mladým generáciám sprístupniť tradičnú cirkevnú hudbu a ako podporovať spoločný spev. Prednáška podporovala hudobnú rozmanitosť, ale zároveň zdôrazňovala potrebu zachovať kontakt s historickým hudobným dedičstvom cirkvi. Veľmi dôležitým výrokom bolo, že hudba je jedným zo spôsobov sprostredkovania evanjelia. Aj preto nemožno rozhodnutia o rušení miest cirkevných hudobníkov, hudobných projektov alebo vzdelávacích inštitúcií chápať iba ako ekonomickú otázku. Prednáška sa venovala aj praktickým bariéram – deťom, ľuďom so zdravotným znevýhodnením, jazyku, priestoru a celkovej atmosfére slávenia.
Cieľom má byť, aby ľudia mohli skutočne pocítiť, že sú pozvaní a vítaní.
Štrasburská konferencia ukázala, že diskusia o budúcnosti cirkevnej hudby už dávno nie je iba otázkou výberu repertoáru alebo hudobného štýlu.
V skutočnosti ide o otázku:
Akou cirkvou chceme byť a akú úlohu má hudba pri jej vytváraní?
Jednotlivé prednášky sa pritom navzájom veľmi zaujímavo dopĺňali.
Michael Schneider ukázal, že v spoločnosti, v ktorej ľudia čoraz menej aktívne spievajú, môže mať cirkev mimoriadne dôležitú úlohu – zostať miestom spoločného spevu.
Ladislav Moravetz pripomenul, že cirkevný hudobník musí hľadať rovnováhu medzi krásou a službou, medzi tradíciou a novosťou a medzi vlastným umeleckým presvedčením a potrebami spoločenstva.
Jochen Arnold na príklade pripravovaného nového evanjelického spevníka ukázal, ako možno túto rovnováhu hľadať prakticky: zachovať hodnotné dedičstvo minulosti a zároveň otvoriť priestor novým piesňam, novým hudobným štýlom, rôznym jazykom, novým médiám a digitálnemu prostrediu.
A napokon diskusia o Večeri Pánovej ukázala, že tá istá otázka otvorenosti sa netýka iba hudby. Týka sa celého života cirkvi: koho pozývame, ako ho prijímame a či dokážeme vytvárať spoločenstvo, v ktorom človek rozumie tomu, že pozvanie evanjelia je určené aj jemu.
Za významný prínos konferencie preto považujem najmä skutočnosť, že cirkevnú hudbu nevnímala ako izolovanú umeleckú disciplínu, ale ako integrálnu súčasť bohoslužby, teológie, misie, vzdelávania a vytvárania cirkevného spoločenstva.
Pre našu situáciu v ECAV sú podľa môjho názoru mimoriadne podnetné najmä otázky aktívneho spoločného spevu, systematického vzdelávania a podpory cirkevných hudobníkov, vyváženého vzťahu medzi tradíciou a súčasnou tvorbou a uvedomenia si, že hudba sama môže byť významným prostriedkom zvestovania evanjelia a budovania spoločenstva.
Zhrnutie a správu z Konferencie pripravil predseda VCHaH:
MgA. Janko Siroma, Ph.D.
