Milí bratia a sestry, hostia, priatelia. Dostal som neľahkú úlohu, povedať za 7 až 10 minút niečo zmysluplné o Ľudovítovi Štúrovi. Je to pomerne malý priestor na to, aby sa do neho vtesnala taká veľká postava našich dejín. Na štúrovských oslavách v Uhrovci pred deväťdesiatimi deviatimi rokmi účastníkov okrem iného pozdravil aj cirkevný a národno-osvetový pracovník, farár a senior Vladimír Jurkovič. Vo svojom prejave vtedy vyjadril svoju túžbu, aby raz Štúrov portrét visel v každej úradnej miestnosti na území Slovenska. Ľudovíta Štúra vnímal ako kľúčovú postavu našich národných dejín. Bol presvedčený, že, citujem „Keby nebolo sa dostalo slovenskému národu tohto ducha Štúrovho, nebolo by dnes slovenského národa.“
Z uvedeného vyplýva, že Ľudovít Štúr bol pre Jurkoviča národným hrdinom. A domnievam sa, že tento jeho status do určitej mieri pretrváva až do dnes. Napokon ktorej historickej postave našich dejín sa dostalo toľkej cti, že si ju každý desiaty rok v našej republiky oficiálne pripomíname?
Ale bol Štúr skutočne hrdina? Ak áno, v čom? A čo si z jeho hrdinských vlastností môžeme odniesť my?
Treba povedať, že Ľudovít Štúr nám hľadanie odpovedí na túto otázku veľmi neuľahčuje, pretože jeho vnímanie sveta, premýšľanie, prístup k životu sa vymyká zaužívaným stereotypom. Ako každý bájny hrdina veľa sníval, hlavne o povznesení slovenského národa. Preniklo ho to tak veľmi, že všetky trápenia a príkoria, všetky biedy národa prežíval veľmi osobne, podobne, ako sa rodičia trápia pre svoje deti.
Štúr bol už veľmi netradičný typ študenta. Priam prahol po poznatkoch, bol šťastný keď sa mohol vzdelávať, dokonca vo svojom živote obrátil úplne naruby Maslowovu pyramídu ľudských potrieb, pretože kvôli štúdiu zanedbával svoje základné fyziologické potreby – príjem potravy a spánok.
Na univerzitu v Halle prišiel fyzicky vyčerpaný, strhaný. Jeho zdravie posilnila jazda na koni a hodiny šermu. Okrem týchto zdravotných benefitov tým nadobudol aj akési rytierske schopnosti. Meč a kôň – boli v duchu romantizmu chápané ako symboly odvahy a boja za vyššie ideály.
Štúrov život sa vymyká z priemeru aj jeho dobrovoľnou voľbou pre celibát. Možno ho vnímať aj ako zasvätenca pre svoj národ alebo nadnesene povedať, že sa za svoj národ oženil. Ku zasvätenému životu pre národ motivoval aj iných. Sugestívne pôsobí aj známy výlet na Devín, ktorý vyznieva doslova ako iniciačný akt. Jeho odstránenie z pozície asistenta profesora Palkoviča na Evanjelickom lýceu a protestný odchod časti študentov na iné školy skrýva v sebe tak trochu charakter národného mučeníctva. Na dôvažok pri tejto príležitosti vzniká text súčasnej hymny Slovenskej republiky.
Ľudovít Štúr vnímal vo svojom živote aj akési vnuknutia. Napríklad v prípade uvedenia novej podoby spisovného jazyka napísal: „Žiadne malichernosti, ako je Boh nadomnou, nepohli ma k Slovenčine, ale rozmyslenie sa nad slovanstvom a vnuknutie akési sväté.“ Aj takéto vyjadrenia v nás môžu vyvolávať otázky a prispievajú k obrazu Štúra ako bájneho hrdinu. A nie len vnuknutia, ale i zvláštne proroctvo, ktorým predpovedal miesto svojich posledných rokov života, naplnených akousi temnotou. "Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!" Vieme, že v Modre prežil Štúr obdobie frustrácie a napokon tu aj zomrel. Aj jeho smrť v mladom veku, za podivných nešťastných okolností, akoby bola opradená nejakým tajomstvom. Ak k tomu všetkému pridáme melanchonickú povahu a jeho autoritatívny prejav – bájny národný hrdina je na svete.
Ale toto samozrejme nestačí. To čo robí zo Štúra skutočne významnú postavu našich dejín sú skutky, ktorými naplnil svoj život.
Aktívny bol už pri zbieraní podpisov pod Slovenský prestolný prosbopis. Ako mimoriadne úspešné sa ukázalo jeho pôsobenie medzi študentmi na Evanjelickom lýceu. Svojou charizmou, výrečnosťou, zápalom dokázal strhnúť mladých ľudí pre národno-osvetovú prácu, dokonca ich národne prebudiť. Jozef Miloslav Hurban spomína, ako jediné stretnutie so Štúrom spôsobilo v jeho živote doslova zemetrasenie jeho národného sebauvedomenia. Štúrove úspechy v tejto oblasti ale vidíme hlavne s odstupom času, keď sa bývalí lýceisti rozpŕchnu po Slovensku. Aj tí nenápadní po celý život na svojich pôsobiskách skutočne robia mravenčiu národno-osvetovú prácu, ku ktorej ich Štúr motivoval.
Obrovský význam má Štúrovo rozhodnutie pre novú podobu spisovného jazyka, jeho fundované zdôvodnenie a teoretické zakotvenie. Jeho Nauka reči slovenskej položila základy spisovného jazyka aj po gramatickej stránke. Nakoniec, Štúr bol na to povolaný, mal filologické vzdelanie.
Štúr uvažoval veľmi logicky, vedel ako posunúť národné hnutie dopredu, mal na to organizačné predpoklady a odvahu.
Nová podoba spisovného jazyka priniesla spoločný jazykový základ pre zblíženie evanjelických a katolíckych národných dejateľov, čo bolo kľúčové. Štúr a štúrovci postupovali veľmi systematicky. Nový jazyk bolo treba dostať do praxe, s tým mal pomôcť Tatrín, ale aj Slovenské národné noviny. Štúr mal očividne premyslený plán ako postupovať po krokoch k dosiahnutiu jeho cieľov a snov a aj keď to nebolo jednoduché, pomaly napredoval.
Zanedbateľné nebolo ani to, že sa mu podarilo dostať do Uhorského snemu, ako vyslancovi za mesto Zvolen a že tu predniesol jazykové, ale i sociálne požiadavky. Podarilo sa mu legitímne vystúpiť vo vrcholnom politickom orgáne Uhorska. Významná je aj jeho účasť v slovenských dobrovoľníckych výpravách. Hlavne v tej prvej preukázal svoj organizačný talent a nezlomnosť, v situácii keď Jozef Miloslav Hurban ležal v horúčkach a Michal Miloslav Hodža tábor dobrovoľníkov tajne opustil. Rokoval s poprednými politickými a vojenskými predstaviteľmi monarchie a Hurban ho spomína ako dobrého diplomata.
Po revolúcii, kedy všetky jeho nádeje padli, sa utiahol frustrovaný do Modry, ale ani tu sa neutápa v depresii, ale tvorí. A čo veľa vypovedá o jeho práci pre národ – zomiera s dlhmi. Mal dlhy, pretože všetko obetoval práci pre národ. Práve v tomto zmysle je Ľudovít Štúr skutočným hrdinom. Národ nebol pre neho prostriedkom k dosiahnutiu osobných ambícií, práve naopak pre národ zaprel svoje osobné túžby a pohodlie, svoju kariéru a budúcnosť.
A ešte jednu dôležitú vec treba o Ľudovítovi Štúrovi povedať, a to, že sa vo svojom živote spoliehal na Boha. I keď ho možno nevnímal úplne ortodoxne. Tu vidíme, že aj hrdina potrebuje Božie vedenie a Božiu pomoc. Ľudovít Štúr dokonca kresťanstvo vehementne bránil a vyzdvihoval. V päťdesiatych rokoch 19. storočia napísal tieto ostré slová: „Vy však hľadáte slobodu v oddávaní sa radovánkam, chcete v jej mene ovládnuť ostatných a chcete ich vykorisťovať k svojmu dočasnému úžitku — preto utekáte a zavrhujete kresťanstvo, ktoré v sebe nesie celkom inú slobodu prikazujúc úplne iný prístup k ľuďom. Všetci tí, ktorí v mene zákonov páchajú neprávosti na iných a zneužívajú ich, sú zvrhlí, ale o nič menej nie ste zvrhlí ani vy, vy úbožiaci, červy plaziace sa pred nádherou kresťanstva! ...Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym, alebo aspoň niečo, čo by bolo v tejto súvislosti nové?“
Štúr teda reálne vnímal Božiu existenciu a nad všetky filozofie a svetonázory položil práve kresťanstvo. Myslím, že sa tak v jeho živote zákonite muselo stať. Človek, ktorý obetuje svoj život pre iných ľudí azda lepšie pochopí obeť Pána Ježiša Krista za nás hriešnikov. Myslím, že Štúr si uvedomoval, že práve Ježiš Kristus je skutočný hrdina, ktorý neostal sedieť niekde na oblaku s blaženým úsmevom, ale prišiel sem, medzi nás, do tohto skazeného sveta plného nenávisti, bojovať v prvej línii za nás láskou, aby nám nakoniec obetovaním samého seba, priniesol skutočný život tu i vo večnosti.
Milí priatelia, ktoré sú to teda tie hrdinské hodnoty, ktoré môžu byť pre nás príkladom a výzvou? Vytrvalosť, sebazaprenie až po sebaobetovanie, viera, nehynúca nádej, že naše sny sa stanú realitou a láska.
Z uvedeného vyplýva, že Ľudovít Štúr bol pre Jurkoviča národným hrdinom. A domnievam sa, že tento jeho status do určitej mieri pretrváva až do dnes. Napokon ktorej historickej postave našich dejín sa dostalo toľkej cti, že si ju každý desiaty rok v našej republiky oficiálne pripomíname?
Ale bol Štúr skutočne hrdina? Ak áno, v čom? A čo si z jeho hrdinských vlastností môžeme odniesť my?
Treba povedať, že Ľudovít Štúr nám hľadanie odpovedí na túto otázku veľmi neuľahčuje, pretože jeho vnímanie sveta, premýšľanie, prístup k životu sa vymyká zaužívaným stereotypom. Ako každý bájny hrdina veľa sníval, hlavne o povznesení slovenského národa. Preniklo ho to tak veľmi, že všetky trápenia a príkoria, všetky biedy národa prežíval veľmi osobne, podobne, ako sa rodičia trápia pre svoje deti.
Štúr bol už veľmi netradičný typ študenta. Priam prahol po poznatkoch, bol šťastný keď sa mohol vzdelávať, dokonca vo svojom živote obrátil úplne naruby Maslowovu pyramídu ľudských potrieb, pretože kvôli štúdiu zanedbával svoje základné fyziologické potreby – príjem potravy a spánok.
Na univerzitu v Halle prišiel fyzicky vyčerpaný, strhaný. Jeho zdravie posilnila jazda na koni a hodiny šermu. Okrem týchto zdravotných benefitov tým nadobudol aj akési rytierske schopnosti. Meč a kôň – boli v duchu romantizmu chápané ako symboly odvahy a boja za vyššie ideály.
Štúrov život sa vymyká z priemeru aj jeho dobrovoľnou voľbou pre celibát. Možno ho vnímať aj ako zasvätenca pre svoj národ alebo nadnesene povedať, že sa za svoj národ oženil. Ku zasvätenému životu pre národ motivoval aj iných. Sugestívne pôsobí aj známy výlet na Devín, ktorý vyznieva doslova ako iniciačný akt. Jeho odstránenie z pozície asistenta profesora Palkoviča na Evanjelickom lýceu a protestný odchod časti študentov na iné školy skrýva v sebe tak trochu charakter národného mučeníctva. Na dôvažok pri tejto príležitosti vzniká text súčasnej hymny Slovenskej republiky.
Ľudovít Štúr vnímal vo svojom živote aj akési vnuknutia. Napríklad v prípade uvedenia novej podoby spisovného jazyka napísal: „Žiadne malichernosti, ako je Boh nadomnou, nepohli ma k Slovenčine, ale rozmyslenie sa nad slovanstvom a vnuknutie akési sväté.“ Aj takéto vyjadrenia v nás môžu vyvolávať otázky a prispievajú k obrazu Štúra ako bájneho hrdinu. A nie len vnuknutia, ale i zvláštne proroctvo, ktorým predpovedal miesto svojich posledných rokov života, naplnených akousi temnotou. "Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!" Vieme, že v Modre prežil Štúr obdobie frustrácie a napokon tu aj zomrel. Aj jeho smrť v mladom veku, za podivných nešťastných okolností, akoby bola opradená nejakým tajomstvom. Ak k tomu všetkému pridáme melanchonickú povahu a jeho autoritatívny prejav – bájny národný hrdina je na svete.
Ale toto samozrejme nestačí. To čo robí zo Štúra skutočne významnú postavu našich dejín sú skutky, ktorými naplnil svoj život.
Aktívny bol už pri zbieraní podpisov pod Slovenský prestolný prosbopis. Ako mimoriadne úspešné sa ukázalo jeho pôsobenie medzi študentmi na Evanjelickom lýceu. Svojou charizmou, výrečnosťou, zápalom dokázal strhnúť mladých ľudí pre národno-osvetovú prácu, dokonca ich národne prebudiť. Jozef Miloslav Hurban spomína, ako jediné stretnutie so Štúrom spôsobilo v jeho živote doslova zemetrasenie jeho národného sebauvedomenia. Štúrove úspechy v tejto oblasti ale vidíme hlavne s odstupom času, keď sa bývalí lýceisti rozpŕchnu po Slovensku. Aj tí nenápadní po celý život na svojich pôsobiskách skutočne robia mravenčiu národno-osvetovú prácu, ku ktorej ich Štúr motivoval.
Obrovský význam má Štúrovo rozhodnutie pre novú podobu spisovného jazyka, jeho fundované zdôvodnenie a teoretické zakotvenie. Jeho Nauka reči slovenskej položila základy spisovného jazyka aj po gramatickej stránke. Nakoniec, Štúr bol na to povolaný, mal filologické vzdelanie.
Štúr uvažoval veľmi logicky, vedel ako posunúť národné hnutie dopredu, mal na to organizačné predpoklady a odvahu.
Nová podoba spisovného jazyka priniesla spoločný jazykový základ pre zblíženie evanjelických a katolíckych národných dejateľov, čo bolo kľúčové. Štúr a štúrovci postupovali veľmi systematicky. Nový jazyk bolo treba dostať do praxe, s tým mal pomôcť Tatrín, ale aj Slovenské národné noviny. Štúr mal očividne premyslený plán ako postupovať po krokoch k dosiahnutiu jeho cieľov a snov a aj keď to nebolo jednoduché, pomaly napredoval.
Zanedbateľné nebolo ani to, že sa mu podarilo dostať do Uhorského snemu, ako vyslancovi za mesto Zvolen a že tu predniesol jazykové, ale i sociálne požiadavky. Podarilo sa mu legitímne vystúpiť vo vrcholnom politickom orgáne Uhorska. Významná je aj jeho účasť v slovenských dobrovoľníckych výpravách. Hlavne v tej prvej preukázal svoj organizačný talent a nezlomnosť, v situácii keď Jozef Miloslav Hurban ležal v horúčkach a Michal Miloslav Hodža tábor dobrovoľníkov tajne opustil. Rokoval s poprednými politickými a vojenskými predstaviteľmi monarchie a Hurban ho spomína ako dobrého diplomata.
Po revolúcii, kedy všetky jeho nádeje padli, sa utiahol frustrovaný do Modry, ale ani tu sa neutápa v depresii, ale tvorí. A čo veľa vypovedá o jeho práci pre národ – zomiera s dlhmi. Mal dlhy, pretože všetko obetoval práci pre národ. Práve v tomto zmysle je Ľudovít Štúr skutočným hrdinom. Národ nebol pre neho prostriedkom k dosiahnutiu osobných ambícií, práve naopak pre národ zaprel svoje osobné túžby a pohodlie, svoju kariéru a budúcnosť.
A ešte jednu dôležitú vec treba o Ľudovítovi Štúrovi povedať, a to, že sa vo svojom živote spoliehal na Boha. I keď ho možno nevnímal úplne ortodoxne. Tu vidíme, že aj hrdina potrebuje Božie vedenie a Božiu pomoc. Ľudovít Štúr dokonca kresťanstvo vehementne bránil a vyzdvihoval. V päťdesiatych rokoch 19. storočia napísal tieto ostré slová: „Vy však hľadáte slobodu v oddávaní sa radovánkam, chcete v jej mene ovládnuť ostatných a chcete ich vykorisťovať k svojmu dočasnému úžitku — preto utekáte a zavrhujete kresťanstvo, ktoré v sebe nesie celkom inú slobodu prikazujúc úplne iný prístup k ľuďom. Všetci tí, ktorí v mene zákonov páchajú neprávosti na iných a zneužívajú ich, sú zvrhlí, ale o nič menej nie ste zvrhlí ani vy, vy úbožiaci, červy plaziace sa pred nádherou kresťanstva! ...Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym, alebo aspoň niečo, čo by bolo v tejto súvislosti nové?“
Štúr teda reálne vnímal Božiu existenciu a nad všetky filozofie a svetonázory položil práve kresťanstvo. Myslím, že sa tak v jeho živote zákonite muselo stať. Človek, ktorý obetuje svoj život pre iných ľudí azda lepšie pochopí obeť Pána Ježiša Krista za nás hriešnikov. Myslím, že Štúr si uvedomoval, že práve Ježiš Kristus je skutočný hrdina, ktorý neostal sedieť niekde na oblaku s blaženým úsmevom, ale prišiel sem, medzi nás, do tohto skazeného sveta plného nenávisti, bojovať v prvej línii za nás láskou, aby nám nakoniec obetovaním samého seba, priniesol skutočný život tu i vo večnosti.
Milí priatelia, ktoré sú to teda tie hrdinské hodnoty, ktoré môžu byť pre nás príkladom a výzvou? Vytrvalosť, sebazaprenie až po sebaobetovanie, viera, nehynúca nádej, že naše sny sa stanú realitou a láska.
