Posledné zbohom Dušanovi Ondrejovičovi

Posledné zbohom Dušanovi Ondrejovičovi

Posledná rozlúčka so vzácnym Dušanom Ondrejovičom sa uskutočnila v sobotu 9. júla 2022 o 11.00 hod. v evanjelickom kostole v Senci. Kazateľom bol brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko, ktorého kázeň vám prinášame v plnom znení... 


Ježiš, ustatý cestou, sadol si pri studni; a bolo asi poludnie. Tu prišla žena zo Samárie načrieť vody. I povedal jej Ježiš: Daj sa mi napiť! Učeníci odišli totiž do mesta nakúpiť potravu. Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. Ježiš riekol: Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.                                                                            Ján 4, 6b – 9 . 13 - 14
 
Vážený brat biskup Západného dištriktu, vážené predsedníctvo a členovia evanjelického cirkevného zboru v Senci, vážení bývalí i súčasní členovia akademickej obce Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vážení lúčiaci sa ordinovaní, vážení predstavitelia mesta Senec, vážené smútočné zhromaždenie, sestry a bratia,
ale predovšetkým vy, vážené a milé pozostalé deti – Sven, Ingeborg a Torsten s rodinami a širšia zarmútená rodina, my všetci tu zhromaždení stojíme okolo vás v sústrasti a v láske – o ktorej nám smútočné parte slovami apoštola Pavla hovorí, že je najväčšia zo všetkého, čím človek môže byť naplnený, aby sme vám  prejavmi blízkosti a spolusúcitu, prejavmi úcty voči vášmu drahému zosnulému, ale predovšetkým zvesťou Božieho Slova a príhovornými modlitbami pomohli preniesť váš zármutok nad smrťou vášho milovaného – otca, starého a prastarého otca, brata, blízkeho príbuzného, nášho milého a rešpektovaného brata vo viere a vzácneho priateľa, pre domácich viery za 46 rokov kazateľa Božieho Slova tu v Senci, pre mnohých z nás viac ako štyri desaťročia pedagóga na bohosloveckej fakulte, Prof. Dr. Dušana Ondrejoviča. Pán Boh, ktorý má v rukách všetky naše dni, ktorý pozná každú čiastočku nášho života, Boh, ktorému v Ježišovi Kristovi patríme tak, že od Jeho lásky nás nikto a nič neodlúči, odvolal vášho drahého z tejto časnosti po tom, ako preniesol ťažobu slabosti, nemoci a odkázanosti, v požehnanom, 92. roku života.
K tejto našej sústrasti sa pridávajú aj mnohí ďalší, ktorí sa nemohli tejto pohrebnej rozlúčky zúčastniť, ktorí s pietou spomínajú a oceňujú osobnosť zosnulého brata profesora Dušana Ondrejoviča – ako napríklad brat biskup Východného dištriktu Peter Mihoč, či biskup Tomáš Tyrlík a jeho menom Sliezska evanjelická cirkev.
Naplnil a uzavrel sa jeden na roky dlhý, požehnaný a na životné skúsenosti a životné dielo bohatý, vzácny a užitočný život. 
Patrili ste do neho predovšetkým vy, najbližší a najdrahší zosnulého – tri milované deti a ich rodiny, sestra s rodinou, príbuzní. Na to všetko milé, vzácne a prospešné, čo je osobne najznámejšie iba vám, čo ste v živote prijali, ste svojmu drahému otcovi odpovedali predovšetkým v čase, keď stratil svoju drahú manželku, vašu mamičku Miladu Ondrejovičovú, keď neskôr niesol svoj kríž slabosti a nemoci, keď potreboval podporu a službu. Stáli ste pri ňom a takto sa zavŕšil a spečatil váš vzťah. Každú svoju spomienku na svojho drahého otca, st. otca, na oboch svojich drahých už zosnulých rodičov, starých rodičov, sprevádzajte v sebe vďačnosťou voči Pánu Bohu za neho, za nich oboch – za dar lásky, výchovy, vedenia, starostlivosti, za vzácny poklad vášho života. 
K vašim spomienkam a vďačnosti sa v druhom slede pridávame i my mnohí, ktorí stojíme v službe cirkvi a vyšli sme spod náruče našej alma mater, bratislavskej bohosloveckej fakulty. Zosnulého sme poznali ako svojho pedagóga na fakulte, neskôr tiež jej dekana, teológa, akademika a vedca so zameraním na religionistiku a filozofiu. Jeho meno bolo spojené so všetkými troma miestami bratislavského pobytu našej fakulty a predovšetkým so začlenením fakulty do rámca Univerzity Komenského. Zároveň i cirkev na neho spomína ako na vzdelaného a kompetentného reprezentanta na mnohých významných medzinárodných luteránskych i ekumenických fórach. Sme vďační Pánu Bohu za celú jeho akademickú i ekumenickú misiu a službu.
Tretiu líniu spomienok prináša do nášho pietneho zhromaždenia domáci cirkevný zbor v Senci. Na túto kazateľňu brat Dušan Ondrejovič s darom Božieho Slova vystupoval a k oltárnemu stolu s darom sviatostí pristupoval 46 rokov. Iste sa zo všetkých síl snažil byť poctivým luteránskym farárom, ktorý je – paradoxne – hrdý na to, že nemá nič svoje vlastné, múdre a duchaplné, čo by rozdával. Pretože to najväčšie, najdôležitejšie a najvzácnejšie, čo má byť rozdávané ľuďom, nie je naše. Je to milosťou a darom. Je to to, čo vo svojej suverenite a zároveň nezmerateľnej láske dáva Boh a my to iba s vedomím svojej malosti a nedostatočnosti preposielame ďalej. Je to Božie dielo záchrany človeka, vykonané v Pánovi Ježišovi Kristovi, uložené v zvesti evanjelia, v Božom Slove a sviatostiach.  Božie dielo v Ježišovi Kristovi, ktoré je tak úžasné, inteligentné a dokonalé, že na jednej strane neuráža a nezmenšuje našu ľudskú dôstojnosť, sebavedomie a hodnotu, ale zároveň nám úplne bez falošnej politickej korektnosti, radikálne oznamuje, že to najväčšie čo hľadáme, je dar a milosť, že sme chudobní, stratení úbožiaci. Sme chudobní, stratení úbožiaci, avšak nezmerateľne obdarovaní milujúcim Bohom v Kristovi. 
Túto paradoxnú zvesť evanjelia a sladké dobroty sviatostí aj zosnulý brat Dušan Ondrejovič z Božieho Slova vynášal a kládol pred cirkev. V mene Kristovej lásky sa snažil byť i tvorcom fungujúcej komunity cirkevného zboru a prostredníkom, animátorom, ktorý začleňuje cirkevný zbor do diania mesta. Na toto všetko s vďakou spomíname, nie ako na hrdinský výkon izolovaného, oduševneného jednotlivca, ale ako na súčasť širokého a vzácneho diela, ktoré koná Duch Svätý v cirkvi. Ktoré konal a naďalej chce konať Duch Svätý i na tomto mieste, v tomto cirkevnom zbore a v tomto meste.
Celú túto svoju misiu kazateľa evanjelia a prisluhovateľa sviatostí vykonával brat Dušan Ondrejovič akoby pod prívetivým strážnym dohľadom a v odraze svetelných lúčov tejto obrovskej vitráže seneckého kostola. Znázorňuje stretnutie Pána Ježiša so ženou zo Samárie. Zosnulý mal k tejto známej biblickej scéne z evanjelia podľa Jána vrúcny osobný vzťah a my plníme jeho žiadosť, aby pri poslednej rozlúčke s ním zneli slová z rozhovoru Ježiša so Samaritánkou.
Dovolím si povedať, že to, čo mňa na tomto príbehu fascinuje a čo určite fascinovalo aj br. Dušana Ondrejoviča, keď ho máme pred očami aj ako religionistu a filozofa, ktorý bol dobre oboznámený s bohatstvom spiritualít iných kultúr a náboženstiev, je to, že s Ježišom sa tu o smäde rozpráva žena, ktorá dobre vie, kde je studňa s blahodarnou vodou, žena, ktorá je vybavená aj načieradlom a dosť silná a zručná, aby sa obslúžila; napila sa sama a priniesla aj ostatným. A vôbec, rozpráva tu žena, ktorá má bohaté životné skúsenosti, má svoju múdrosť a svoje normy. Jej svet je komplexný, štruktúrovaný, schopný ofenzívy. Nejedná sa o žiadne zdezorientované úbožiatko, ktoré nevie, čo si s existenciou počať – ani čo sa týka obyčajnej otázky napitia sa vody, ani čo sa týka politickej otázky vzťahu Židov a Samaritánov, ani čo sa týka hlbokej otázky vlastného citového, ľúbostného života, šťastia a naplnenia.
Tomuto komplexnému, sebavedomému, prakticky založenému, vnútorne túžiacemu človeku hovorí Ježiš svoje síce nekorektné, ale nekonečne milujúce, metaforické, avšak ľahko preložiteľné a pochopiteľné: „Vieš, kto bude piť z tejto vody, z ktorej piješ ty, bude stále a znova smädný. Ale kto bude piť z tej vody, ktorú dávam ja – áno, práve a presne z tej vody, ktorú dávam ja a nie z inej – toho smäd bude uhasený, navždy a s konečnou platnosťou. Dokonca sa ten dúšok vody odo mňa stane časťou obrovského prúdu, ktorý plynie z tu a teraz, do Božieho Tam, ktoré je darom a milosťou – prúdi do večnosti“.
Koľko len bolo tých ľudských duší, ktoré slobodne, otvorene, v úprimnosti a v detskej dôvere prichádzali aj na toto miesto, aby sa v ich živote odohrala silná pointa metaforického rozhovoru Pána Ježiša so ženou zo Samárie? Aby nie že chudobní, bezradní a vyprázdnení, ale naopak, komplexní, múdri, skúsení, sebavedomí a ako každá ľudská bytosť hlboko túžiaci po ozajstnom naplnení, napokon zo zvestovaného evanjelia pochopili, že to pravé dáva nenápadný pútnik, sediaci pri studni s Samárii? Ježiš, ktorý zomiera smrťou prekliateho lotra, no je slávne vzkriesený mocou suverénneho Boha. Ten, ktorý o sebe povedal, že jestvujú aj široké cesty a brány, ktorými ľudia radi kráčajú s víziou Boha, šťastia a naplnenia, ale On je úzkou cestou a bráničkou, postrannou a nenápadnou, ale práve tá vedie do života s veľkým „Ž“? Dúfame, že ich bolo dosť, tých, ktorí tu našli v Ježišovi Kristovi skutočne Boha, nový život a večnosť. Pre všetkých nich vyprosujeme vedenie Duchom Svätým.
Minulý rok v lete, v malej medzierke, ktorá vznikla v pandémii, sme sa s bratom Borisom Mišinom rozhodli, že navštívime aspoň niekoľkým našich najstarších duchovných, ktorí sa v lete predtým, v pandemickom roku 2020, dožili deväťdesiatich rokov. Takto sme navštívili aj brata Dušana Ondrejoviča. Vítal nás sediac na vozíčku, za stolom plnom liekov. Vítala nás ale stará známa, doširoka usmiata tvár. Sedeli sme spolu vyše dvoch hodín, ale konštatovali sme, že už dávno sme sa toľko nenasmiali. Jeden zážitok striedal druhý, jedna spomienka druhú, jedna anekdotická pointa druhú. Prišlo i na vážne slová a vážne odkazy, na spoločné príhovorné modlitby a na melancholickú rozlúčku. Ale keď sme kráčali k autu, ty, Ingeborg, si vybehla k nám, že otec chce ešte niečo a prúd spomienok a krásnych poínt pokračoval. Vo svete, kde jedna Jóbova zvesť nasleduje druhú, sme sa cítili ako vyplavení na ostrov, kde čas a udalosti plynú úplne ináč.
Dlho som nad tou skúsenosťou premýšľal. Nad deväťdesiatnikmi, ktorých pohyblivosť je vážne obmedzená, ktorých životné možnosti sú vážne obmedzené, ktorí musia hltať plné hrste liekov, ale ktorí svojich priateľov prijmú so smiechom, uhostia s veselosťou a za celý čas nespomenú ani jednu sťažnosť, či horkosť na ľudí či na život. Raz som to v jednej múdrej prednáške počul nazvané ako „milosť odchádzajúca“, či „milosť odchádzania“. 
Sám pre seba som ale pochopil, že som sa v ten deň stretol s človekom, ktorý dávno predtým, ako mu bol naložený kríž nemoci, či kríž vdovstva, dávno predtým, ako na vrchole intelektuálnych a fyzických síl konal svoje životné dielo, dávno predtým, ako som ho vôbec spoznal, sa napil z prameňa vody, ktorú dáva Ježiš a jeho smäd bol uhasený.
Jeho bezduché telo a uzavretý život vkladáme do Božích rúk a v mene Ježiša Krista vyprevádzame nie do prázdnoty a ničoty nebytia, ale do večnosti s Bohom. Nech Boh i z neho, ktorého smäd v Ježišovi Kristovi a v Jeho diele vykúpenia uhasil, sníme ťažobu jeho pominuteľnosti. Nech ten dúšok vody od Krista sa i pri ňom stane riekou, ktorá plynie do večnosti s Bohom.
Amen.