Pietna spomienka na M. R. Štefánika v Bratislave

Pietna spomienka na M. R. Štefánika v Bratislave

Štefánik - muž, ktorý mal blízko k "hviezdam" a  víťaz ankety Najväčší Slovák. V deň 103. výročia jeho tragického úmrtia - v stredu 4. mája položili predstavitelia štátu a spoločnosti  vence k jeho pamätníku na Nábreží M. R. Štefánika v Bratislave. A keďže sa Štefánik narodil na evanjelickej fare v Košariskách, na pietnom akte sa zúčastnili  aj predstavitelia Evanjelickej cirkvi a. v. - generálny biskup Ivan Eľko, biskup VD Peter Mihoč a generálny duchovný EPS Viktor Sabo. Podujatie sa konalo za účasti predstaviteľov vlády SR a pod organizačnou záštitou Nadácie M. R. Štefánika. 
Generálny biskup ECAV Ivan Eľko napísal pri tejto príležitosti pár slov:
Komu a čomu všetkému vzdávame úctu, keď vzdávame úctu generálovi Dr. Milanovi Rastislavovi Štefánikovi? Otázka naznačuje, že Štefánika môžeme považovať za povestný vrchol ľadovca. Bol vzácnym ovocím, ktoré sa urodilo v kopaničiarskom kraji medzi Brančom, Javorinou a Bradlom.
Odpoveď začnime hľadať u Štefánikovho starého otca Pavla Štefánika, od roku 1822 evanjelického farára v Krajnom. Bol rodákom zo Senice a za manželku mal Ľudoviku Šulekovú zo Sobotišťa. Jej brata – študenta evanjelického lýceu v Prešporku Vilka Šuleka – na jeseň 1848 práve v Krajnom zajali maďarskí vojaci a popravili ho pri Leopoldove ako jedného z vodcov Slovenského povstania.
Evanjelickému farárovi Pavlovi Štefánikovi sa v Krajnom narodil syn Pavel. Jeho krstným otcom nebol nikto iný, ako rodinný priateľ, farár z Hlbokého, Jozef Miloslav Hurban. Ten Hurban, ktorý na jar 1848 na Brezovej predniesol jeden z prvých politických programov Slovákov - Nitrianske žiadosti. Bol najvýznamnejším vodcom Slovenského povstania, váženým farárom a publicistom Evanjelickej cirkvi.
Pavlov syn Pavel sa stal tiež evanjelickým farárom. No napriek žiadostiam Krajňancov nezostal po otcovi v Krajnom. Odišiel na susedné Košariská, kde sa práve cirkevný zbor osamostatnil od Brezovej. Pavel Štefánik ml. sa stal v tejto neľahkej etape jeho prvým farárom. Bol prototypom múdreho, skromného, statočného človeka,  úprimne veriaceho a národne cítiaceho. Vzostupu svojho syna, ani jeho tragickej smrti sa už nedožil.
O tomto všetkom Milan Rastislav Štefánik vedel, bolo to súčasťou jeho životnej výbavy. Vedel o starom otcovi Pavlovi, o bratovi starej matky Vilkovi Šulekovi, o krstnom otcovi svojho otca Jozefovi Hurbanovi. Vedel o Slovenskom povstaní, o skvelých rodinách vlastencov z Myjavy Jurenkovcoch po matke Albertíne, o Kolényovcoch, Jurkovičovcoch a o mnohých ďalších. Jeho poznanie siahalo určite až k veľkému Danielovi Krmanovi ml. z Myjavy z konca 17. storočia, obrovskej postave duchovných dejín Slovenska. Či k väzňom z hradu Branč, smerujúcim na galeje, trpiacim pre svoje protestantské vyznanie.
To, čo sa už Štefánik nedozvedel bolo, ako sa práve jeho, podbradliansky kraj, aj vďaka spomienke na neho a úcte k nemu stal baštou medzivojnovej demokracie. Ako sa množstvo Štefánikových rovesníkov a ich synov zapojilo do Slovenského národného povstania proti fašizmu. A ako práve obyvatelia tohto kraja veľmi aktívne ukrývali Židov po vyhlásení protižidovských zákonov.
Komu a čomu teda vzdávame úctu, keď vzdávame úctu Milanovi Rastislavovi Štefánikovi? Okrem skvelej plejády jeho príbuzných a mnohých ďalších osudom spriaznených duší, ktorých dedičstvo si niesol v génoch, vzdávame úctu tomu, čím boli títo ľudia naplnení, pre čo žili: náboženskej slobode, slobode svedomia, tradícii demokracie, ľudských práv, vzdelanosti, pokroku, kresťanskej viery a morálky, vlastenectva. Z ich krvi a obetí toto všetko rástlo. Nech je česť ich pamiatke!

Galéria k článku

Boris Mišina