V piatok, 18. septembra 2026 sa uskutočnilo slávnostné odhalenie pamätníka Jurajovi Tranovskému v areáli rímskokatolíckeho Kostola sv. Mikuláša. Na podujatí sa zúčastnil aj prezident Slovenskej republiky, Peter Pellegrini. Podujatie malo ekumenický charakter. Pozvanie prijal Mons. Ján Kuboš, pomocný biskup Spišskej diecézy.
Jedným z najvýznamnejších evanjelických kazateľov, ktorí pôsobili v Liptovskom Mikuláši, bol bezpochyby Juraj Tranovský. Tešínsky rodák strávil v Liptovskom Mikuláši posledné roky svojho života. Tu aj dokončil svoje najvýznamnejšie dielo, spevník Cithara Sanctorum, ktoré vyšlo v roku 1636, len rok pred jeho smrťou. Neskôr na poste mikulášskeho evanjelického kazateľa pôsobil aj jeho syn Samuel.
Juraj Tranovský patrí k osobnostiam, ktorých význam ďaleko presiahol dobu, v ktorej žili. Bol kňazom, básnikom, spisovateľom a vzdelancom, no predovšetkým človekom, ktorý svojím dielom oslovoval celé generácie. Jeho tvorba sa stala pevným pilierom evanjelickej duchovnej a kultúrnej tradície a významnou súčasťou nášho literárneho dedičstva.
Význam diela Juraja Tranovského a spevníka Cithara Sanctorum si pripomínali aj naši predkovia. V roku 1936, pri tristoročnom výročí vydania spevníka, sa v Liptovskom Mikuláši usporiadali veľké oslavy, ktorých sa zúčastnilo približne 100 kňazov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. S prejavom vtedy vystúpil aj československý prezident Edvard Beneš. Okrem prejavov bol súčasťou programu aj chrámový koncert a tiež premiéra divadelnej hry Pevec Boží.
Tranovského odkaz však nie je iba odkazom minulosti. Aj dnes nám pripomína, akú veľkú silu môže mať slovo – slovo, ktoré dokáže povzbudiť, spojiť, uchovať vieru a hodnoty a preniesť ich cez stáročia až k nám.
Pamätník bude ako tichý svedok času. Bude pripomínať nielen meno Juraja Tranovského, ale aj hodnoty, ktoré jeho život a dielo predstavujú – vieru, vzdelanosť, tvorivosť, vytrvalosť a úctu k slovu a človeku. Nech sa preto toto miesto stane miestom spomienky, úcty a poznania. Nech oslovuje nielen tých, ktorí poznajú Tranovského dielo, ale aj mladšie generácie, ktoré sa s jeho menom možno stretnú po prvýkrát práve tu.
Vytvorením tohto pamätného miesta vznikol priestor, ktorý symbolicky spája katolícku a evanjelickú komunitu Liptovského Mikuláša. Je zároveň pripomenutím historickej skutočnosti, že Liptov bol v minulosti známy príkladným spolunažívaním ľudí rôznych konfesií, ktorí napriek svojim odlišnostiam dokázali vytvárať spoločné hodnoty a budovať život svojho mesta.
Nech odkaz Juraja Tranovského, ktorý dnes symbolicky uchovávame v tomto pamätníku, zostane živou súčasťou nášho mesta a nech nás jeho príbeh vedie k úcte k našim koreňom, k vzájomnému porozumeniu a k presvedčeniu, že hodnoty, ktoré dokážu spájať ľudí, pretrvávajú naprieč generáciami.
Zo slávnostnej udalosti si môžete pozrieť aj kompletný video záznam:
Prečítať si môžete aj príhovor brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka:
Vaša Exelencia, vážený pán prezident, Vaša Exelencia, vážený pán biskup, predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi a miestnej farnosti,
vážené predsedníctvo Liptovsko – oravského seniorátu Evanjelickej cirkvi, duchovní Evanjelického cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši a ďalších cirkevných zborov a naši vzácni hostia – evanjelickí pútnici zo zahraničia,
vážený pán primátor, vážení predstavitelia mesta Liptovský Mikuláš a predstavitelia štátnej správy,
vážená pani riaditeľka Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši a jej spolupracovníci,
vážený pán riaditeľ vydavateľstva Tranoscius a jeho spolupracovníci,
vážený pán čestný predseda Spolku Martina Rázusa a jeho členovia,
vzácne ekumenické a občianske zhromaždenie, milí študenti, drahí priatelia,
táto jedinečná chvíľa si naozaj žiada takéto dlhé oslovenie a to oslovenie si vychutnajme. Je totiž unikátne, že sme sa mohli spoločne zhromaždiť tu, pri ešte zahalenom pamätníku evanjelickému farárovi, básniacemu teológovi Jurajovi Tranovskému.
Počas týchto troch dní v odborných prednáškach, prejavoch, príhovoroch odznie veľmi veľa informácií, týkajúcich sa ikonickej knihy nás, evanjelikov, o Tranovského spevníku Cithara Sanctorum, známeho pod názvami Tranoscius, Kancionál, alebo Tranovského kancionál.
Ako bohoslužobnú knihu sme ho používali 356 rokov. Vyšiel vo vyše 220 - tich vydaniach. Postupne narástol na zbierku vyše 1 200 piesní. Objavíme ho ako vzácne rodinné dedičstvo všade tam, kam vkročila evanjelická noha – v štátoch strednej Európy, v Amerike, v Argentíne, v Austrálii.
Toto všetko nám môže prezradiť aj wikipédia. Dovoľte mi preto povedať niečo osobné. V lete 1986 si naša cirkev pripomínala 350. výročie prvého vydania Cithary. Bol som študentom teológie v poslednom ročníku a bol som zhodou okolností v tom čase na Liptove. Vtedy tu rezonovala rozporuplná aféra: v Mikuláši sa konali oslavy tri a pol storočia Cithary, ale sústreďovali sa iba na mikulášsky cirkevný zbor. Nebola na ne pozvaná širšia evanjelická verejnosť. Ľudia vášnivo diskutovali: jedni obhajovali vedenie cirkvi, že organizovať slávnosti, do ktorých by bola pozvaná väčšia časť cirkvi, by bolo vzhľadom na režim nepredstaviteľné. Iní namietali: Ale ani sa o to aspoň nepokúsiť?
Túto osobnú spomienku som si dovolil uviesť iba preto, aby som zdôraznil, akú absolútne inú a úžasnú kvalitu má táto chvíľa, ktorú zažívame o 40 rokov neskôr, akú úžasnú kvalitu má tento pamätník, tieto konferenčné a slávnostné dni! Stretli sme sa tu po mesiacoch spoločných príprav a ten uzlík, plný nápadov vytvárali Tranoscius, mesto, múzeum, cirkevný zbor, rímskokatolícka farnosť, Rázusovský spolok, katolícky i evanjelický biskup a ďalší. Bola to neoceniteľná synergia a vzácna ľudská spriaznenosť, ktorá sa dá nájsť tu, v Liptovskom Mikuláši.
Katolíci umožnili zriadiť pamätník pre Tranovského pri jeho, či ich kostole, neriešiac žiadne ďalšie okolnosti, ktoré bývajú – priznajme – historicky i ľudsky zložité. Biskup František úplne samozrejme na pamätník ponúkol kameň zo Spiša. A v tejto chvíli je medzi nami i pán prezident. Je to znamením toho, že Tranovského Cithara Sanctorum nie je iba rekvizita z našej malej evanjelickej bubliny, ale že je to skutočný poklad, ktorý patrí do nášho spoločného duchovného, kultúrneho, civilizačného bohatstva. Sme tu bok po boku evanjelici i katolíci, kresťania i sekulárni ľudia. Pamätník sa tým stáva unikátny sám osebe. Ktokoľvek môže prísť a načierať plné priehrštia odborného poznania z našej konferencie, ktorá práve beží. Renomovaný súbor nám večer bude hrať a spievať piesne z Tranoscia, ktokoľvek môže prísť a započúvať sa. Sú medzi nami zahraniční hostia. V nedeľu sa chceme ešte raz ako pútnici na tomto mieste stretnúť, v tichu sa pokloniť pamiatke Tranovského a ďakovať zaňho Bohu. Teológia jeho piesní je ekumenická, absolútne biblicky zakotvená teológia, ku ktorej sa dokáže prihlásiť každý pokrstený kresťan. Srdce, z ktorého tryskajú Tranovského piesne je radostné, vďačné, pokorné, statočné a nezakomplexované srdce, po akom túži každý – či je kresťan, či sekulárny človek.
A nadovšetko – a tým sa vraciam k úvodnému dlhému osloveniu, ktoré sme si mali vychutnať: sme tu spoločne a v slobode. Môžeme si rozumieť, spolupracovať a verejne poukazovať na veci, ktoré majú skutočnú hodnotu.
Ďakujeme, pán prezident, že ste rozpoznali dôležitosť toho, byť s nami teraz na tomto mieste. Vďaka ti, milý brat biskup Ján, že nás tu spoločne s tvojimi vítaš. Vďaka vám, súrodenci katolíci, za vašu otvorenosť a porozumenie. Vďaka vám, pán primátor, pani riaditeľka, cirkevný zbor, Tranoscius, Rázusovci, za vašu v rámci Slovenska príkladnú spoluprácu.
Možno si v tejto chvíli ešte neuvedomujeme, aké duchovne a kultúrne dôležité je a v budúcnosti bude toto miesto. Sme Pánu Bohu veľmi vďační za túto chvíľu. Tak si ju spoločne vychutnajme. Ďakujem Vám za pozornosť.
Jedným z najvýznamnejších evanjelických kazateľov, ktorí pôsobili v Liptovskom Mikuláši, bol bezpochyby Juraj Tranovský. Tešínsky rodák strávil v Liptovskom Mikuláši posledné roky svojho života. Tu aj dokončil svoje najvýznamnejšie dielo, spevník Cithara Sanctorum, ktoré vyšlo v roku 1636, len rok pred jeho smrťou. Neskôr na poste mikulášskeho evanjelického kazateľa pôsobil aj jeho syn Samuel.
Juraj Tranovský patrí k osobnostiam, ktorých význam ďaleko presiahol dobu, v ktorej žili. Bol kňazom, básnikom, spisovateľom a vzdelancom, no predovšetkým človekom, ktorý svojím dielom oslovoval celé generácie. Jeho tvorba sa stala pevným pilierom evanjelickej duchovnej a kultúrnej tradície a významnou súčasťou nášho literárneho dedičstva.
Význam diela Juraja Tranovského a spevníka Cithara Sanctorum si pripomínali aj naši predkovia. V roku 1936, pri tristoročnom výročí vydania spevníka, sa v Liptovskom Mikuláši usporiadali veľké oslavy, ktorých sa zúčastnilo približne 100 kňazov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. S prejavom vtedy vystúpil aj československý prezident Edvard Beneš. Okrem prejavov bol súčasťou programu aj chrámový koncert a tiež premiéra divadelnej hry Pevec Boží.
Tranovského odkaz však nie je iba odkazom minulosti. Aj dnes nám pripomína, akú veľkú silu môže mať slovo – slovo, ktoré dokáže povzbudiť, spojiť, uchovať vieru a hodnoty a preniesť ich cez stáročia až k nám.
Pamätník bude ako tichý svedok času. Bude pripomínať nielen meno Juraja Tranovského, ale aj hodnoty, ktoré jeho život a dielo predstavujú – vieru, vzdelanosť, tvorivosť, vytrvalosť a úctu k slovu a človeku. Nech sa preto toto miesto stane miestom spomienky, úcty a poznania. Nech oslovuje nielen tých, ktorí poznajú Tranovského dielo, ale aj mladšie generácie, ktoré sa s jeho menom možno stretnú po prvýkrát práve tu.
Vytvorením tohto pamätného miesta vznikol priestor, ktorý symbolicky spája katolícku a evanjelickú komunitu Liptovského Mikuláša. Je zároveň pripomenutím historickej skutočnosti, že Liptov bol v minulosti známy príkladným spolunažívaním ľudí rôznych konfesií, ktorí napriek svojim odlišnostiam dokázali vytvárať spoločné hodnoty a budovať život svojho mesta.
Nech odkaz Juraja Tranovského, ktorý dnes symbolicky uchovávame v tomto pamätníku, zostane živou súčasťou nášho mesta a nech nás jeho príbeh vedie k úcte k našim koreňom, k vzájomnému porozumeniu a k presvedčeniu, že hodnoty, ktoré dokážu spájať ľudí, pretrvávajú naprieč generáciami.
Zo slávnostnej udalosti si môžete pozrieť aj kompletný video záznam:
Prečítať si môžete aj príhovor brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka:
Vaša Exelencia, vážený pán prezident, Vaša Exelencia, vážený pán biskup, predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi a miestnej farnosti,
vážené predsedníctvo Liptovsko – oravského seniorátu Evanjelickej cirkvi, duchovní Evanjelického cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši a ďalších cirkevných zborov a naši vzácni hostia – evanjelickí pútnici zo zahraničia,
vážený pán primátor, vážení predstavitelia mesta Liptovský Mikuláš a predstavitelia štátnej správy,
vážená pani riaditeľka Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši a jej spolupracovníci,
vážený pán riaditeľ vydavateľstva Tranoscius a jeho spolupracovníci,
vážený pán čestný predseda Spolku Martina Rázusa a jeho členovia,
vzácne ekumenické a občianske zhromaždenie, milí študenti, drahí priatelia,
táto jedinečná chvíľa si naozaj žiada takéto dlhé oslovenie a to oslovenie si vychutnajme. Je totiž unikátne, že sme sa mohli spoločne zhromaždiť tu, pri ešte zahalenom pamätníku evanjelickému farárovi, básniacemu teológovi Jurajovi Tranovskému.
Počas týchto troch dní v odborných prednáškach, prejavoch, príhovoroch odznie veľmi veľa informácií, týkajúcich sa ikonickej knihy nás, evanjelikov, o Tranovského spevníku Cithara Sanctorum, známeho pod názvami Tranoscius, Kancionál, alebo Tranovského kancionál.
Ako bohoslužobnú knihu sme ho používali 356 rokov. Vyšiel vo vyše 220 - tich vydaniach. Postupne narástol na zbierku vyše 1 200 piesní. Objavíme ho ako vzácne rodinné dedičstvo všade tam, kam vkročila evanjelická noha – v štátoch strednej Európy, v Amerike, v Argentíne, v Austrálii.
Toto všetko nám môže prezradiť aj wikipédia. Dovoľte mi preto povedať niečo osobné. V lete 1986 si naša cirkev pripomínala 350. výročie prvého vydania Cithary. Bol som študentom teológie v poslednom ročníku a bol som zhodou okolností v tom čase na Liptove. Vtedy tu rezonovala rozporuplná aféra: v Mikuláši sa konali oslavy tri a pol storočia Cithary, ale sústreďovali sa iba na mikulášsky cirkevný zbor. Nebola na ne pozvaná širšia evanjelická verejnosť. Ľudia vášnivo diskutovali: jedni obhajovali vedenie cirkvi, že organizovať slávnosti, do ktorých by bola pozvaná väčšia časť cirkvi, by bolo vzhľadom na režim nepredstaviteľné. Iní namietali: Ale ani sa o to aspoň nepokúsiť?
Túto osobnú spomienku som si dovolil uviesť iba preto, aby som zdôraznil, akú absolútne inú a úžasnú kvalitu má táto chvíľa, ktorú zažívame o 40 rokov neskôr, akú úžasnú kvalitu má tento pamätník, tieto konferenčné a slávnostné dni! Stretli sme sa tu po mesiacoch spoločných príprav a ten uzlík, plný nápadov vytvárali Tranoscius, mesto, múzeum, cirkevný zbor, rímskokatolícka farnosť, Rázusovský spolok, katolícky i evanjelický biskup a ďalší. Bola to neoceniteľná synergia a vzácna ľudská spriaznenosť, ktorá sa dá nájsť tu, v Liptovskom Mikuláši.
Katolíci umožnili zriadiť pamätník pre Tranovského pri jeho, či ich kostole, neriešiac žiadne ďalšie okolnosti, ktoré bývajú – priznajme – historicky i ľudsky zložité. Biskup František úplne samozrejme na pamätník ponúkol kameň zo Spiša. A v tejto chvíli je medzi nami i pán prezident. Je to znamením toho, že Tranovského Cithara Sanctorum nie je iba rekvizita z našej malej evanjelickej bubliny, ale že je to skutočný poklad, ktorý patrí do nášho spoločného duchovného, kultúrneho, civilizačného bohatstva. Sme tu bok po boku evanjelici i katolíci, kresťania i sekulárni ľudia. Pamätník sa tým stáva unikátny sám osebe. Ktokoľvek môže prísť a načierať plné priehrštia odborného poznania z našej konferencie, ktorá práve beží. Renomovaný súbor nám večer bude hrať a spievať piesne z Tranoscia, ktokoľvek môže prísť a započúvať sa. Sú medzi nami zahraniční hostia. V nedeľu sa chceme ešte raz ako pútnici na tomto mieste stretnúť, v tichu sa pokloniť pamiatke Tranovského a ďakovať zaňho Bohu. Teológia jeho piesní je ekumenická, absolútne biblicky zakotvená teológia, ku ktorej sa dokáže prihlásiť každý pokrstený kresťan. Srdce, z ktorého tryskajú Tranovského piesne je radostné, vďačné, pokorné, statočné a nezakomplexované srdce, po akom túži každý – či je kresťan, či sekulárny človek.
A nadovšetko – a tým sa vraciam k úvodnému dlhému osloveniu, ktoré sme si mali vychutnať: sme tu spoločne a v slobode. Môžeme si rozumieť, spolupracovať a verejne poukazovať na veci, ktoré majú skutočnú hodnotu.
Ďakujeme, pán prezident, že ste rozpoznali dôležitosť toho, byť s nami teraz na tomto mieste. Vďaka ti, milý brat biskup Ján, že nás tu spoločne s tvojimi vítaš. Vďaka vám, súrodenci katolíci, za vašu otvorenosť a porozumenie. Vďaka vám, pán primátor, pani riaditeľka, cirkevný zbor, Tranoscius, Rázusovci, za vašu v rámci Slovenska príkladnú spoluprácu.
Možno si v tejto chvíli ešte neuvedomujeme, aké duchovne a kultúrne dôležité je a v budúcnosti bude toto miesto. Sme Pánu Bohu veľmi vďační za túto chvíľu. Tak si ju spoločne vychutnajme. Ďakujem Vám za pozornosť.
