Pred 30 rokmi sme za moderného označovali toho, kto má tlačidlový telefón a možno ešte domáci počítač. Dnes sme moderní tí, ktorí non-stop scrolujeme naše smartfóny a ktorí sa orientujeme v umelej inteligencii. Ako sa ale zmenila pravda? Je iná ako tá pred 30 rokmi?
Prinášame vám prepis prvého publikovaného rozhovoru. Pozrieť si ho môžete tu: https://youtu.be/4L38U4exLkI
Našim prvým hosťom nového podcastu “Moderná “PRAVDA” je Martin Mazag.
Ďakujem pekne v prvom rade za pozvanie. Je mi cťou tu byť a som rád, že môžem trošku prepojiť ten svet marketingu a komunikácie zo svetom kresťanstva. Viera a hodnoty akoby sa vytrácali v niektorých okamihoch z verejného diskurzu a je fajn, keď o týchto veciach hovoríme.
Kto je Martin Mazag?
Ak teda mám povedať pár slovo o sebe, tak ja by som sa mohol označiť za komunikátora, veľmi zjednodušene povedané. Moja celoživotná rola bola kdesi na začiatku v médiách, kde som 15 rokov pôsobil ako šéfredaktor brandžového média o reklame, marketingu a médiách. Potom som sa približne pred 13 rokmi vrhol do do oblasti PR a ovplyvňovania verejnej mienky. Takže dnes pôsobím ako šéf PR agentúry PRime time a zároveň organizujeme odborné konferencie v oblasti marketingovej komunikácie.
Ja ešte prezradím, že Martin je aj členom Mediálneho výboru ECAV. Sme veľmi vďační, že máme takéhoto odborníka s tíme, pretože naozaj prináša to odborné do našich diskusií. Martin, v PR agentúre sa určite snažíte hovoriť o dobre, posúvať dobro do toho online priestoru. Na cirkev sa mnohí často pozerajú negatívne, často je vnímaná ako “príživník”. Ako organizácia, ktorá len berie peniaze od štátu. Ako môžeme toto vnímanie zmeniť?
Ak sa bavíme o tom, ako je kresťanstvo, náboženstvo alebo viera ľudí dnes zastúpená v spoločnosti, často je vnímaná veľmi intímne a vnútorne, ale smerom navonok už menej. Je to dané aj vývojom spoločnosti. Keď si dáme ľahký exkurz smerom k tým dobám minulým, tak vieme, že tie dekády socializmom nás vlastne priviedli k tomu, že sme vieru skrývali hlboko vnútri. Málokto sa s ňou verejne prezentoval a z tohto v nás, by som povedal, niečo zostalo- minimálne v tých starších generáciách. Dnes, či už pri sčítaní ľudu alebo aj napokon v podiele zastúpení týchto tém vo verejnom priestore vidíme, že ten podiel týchto kresťanských tém alebo nejakých naratívov, ide svojím spôsobom dolu.
Ja som si robil aj taký exkurz, že kde hľadať príčiny. A aj spolu na Mediálnom výbore tieto veci rozoberáme a analyzujeme… Čím to teda je, že ľudia stratili vôľu alebo nejakú ambíciu tieto veci dávať do verejného priestoru? Dnes vo verejnom priestore sa nepovažuje za príliš moderné pertraktovať tieto veci verejne, ale skôr žijeme tú našu vieru vo svojich rodinách alebo vo svojich komunitách. V momente, keď máme preniesť túto skúsenosť alebo túto tému do akejkoľvek verejnej diskusie, v tom momente získavame nejaké typ bloku. Ten blok je daný tým, že jednoducho tu a teraz, a to sa netýka iba Slovenska, aby sme boli presní, sa skôr dostávajú do popredia liberálnejšie (progresivistické) myšlienky a tým pádom sa celý tento balík tém o hodnotách, o kresťanstve, dostáva akoby na perifériu.
Je tu aj taký zaujímavý sociologický moment. Čítal som jedno pekné pojednanie o mladej generácii Z. Oni, keď prichádzajú trebárs aj z veriacich rodín, teda majú v sebe hodnoty kresťanstva zakódované, v momente, keď prídu do prostredia, ktoré je inak nastavené, zrazu nemajú problém verejne hovoriť o tenzných kultúrno-spoločenských alebo etických otázkach ako je LGBTI plus a podobne, ale majú veľký problém hovoriť o viere. Čiže je to zaujímavý moment, keď sa nám splošťuje tá schopnosť, aj tej časti veriacej verejnosti, témy viery prenášať do verejného života.
Čo teda nahradilo tému náboženstva, viery, duchovna v spoločenskom diskurze?
Viacero odborníkov, ale aj filozofov, sa prikláňa k tomu, že toto vákuum nahradila politika a médiá. Nedávno som čítal článok od kresťanského filozofa Juraja Šústa, o verejnej zbierke pre Michala Kovačiča, ktorý odišiel z Markízy a založil si vlastné médium. Aj verejnú mienku prekvapilo, v akom rýchlom v čase sa im podarilo vyzbierať relatívne veľa peňazí na nový projekt. Malo to zaujímavý sociologický rozmer, pretože ten komunikovaný moment krivdy veľmi silne zmobilizoval verejnosť. Ak to mierne ohneme, ten príklad nám pripomenul, ako sa voľakedy ľudia zbierali na kostoly a aj chudobní ľudia prispievali na rôzne cirkevné záležitosti. Dnes sú ľudia skôr ochotní investovať do takéhoto mediálneho projektu, ktorý im prináša nejaký typ satisfakcie. Ja osobne som presvedčený, že tu sa láme chlieb. Tu sa dostáva do konfliktu to všetko, čo nazývame náboženstvom, kresťanstvom, vierou a hodnotami verzus politika a médiá.
Vysvetlím to… Kým relatívne nedávno ľudia uvažovali v dimenziách “Desatora” aj vo verejnom priestore, aj politická diskusia bola tlmená nejakou mierou autocenzúry alebo nejakej sebakontroly. Dnes ako keby eskaluje aj spoločenské napätie na báze politického konfliktu. Je to to, čo ľuďom dáva nejaký typ emócie. To je moment, ktorý je rozhodujúci. Komunikácia je totiž v prvom rade o emóciách. A za seba musím konštatovať, že žiaľ u nás sa politika dostala naozaj na veľmi popredné miesta v mysliach ľudí. Možno preto je aj taká vyhrotená spoločenská atmosféra. Politika má dve zlé konotácie:
Politika je o konflikte. Prirodzene musí byť, lebo politik sa vždy vymedzuje voči niekomu…
Politici v duchu takého marketingového pravidla zistili, že nemusia hovoriť pravdu.
A aj keď v predvolebných debatách nasľubujú kadečo, na konci dňa sa ľudia rozhodujú podľa nejakej charizmy alebo sympatie. Potom vzniká súťaž sympatií a nie súťaž hodnôt.
Cirkev ale tieto hodnoty prináša. Ako ich máme komunikovať, aby boli viac v popredí?
Tu by sme sa mali vrátiť k podstate komunikácie. Tie pravidlá komunikácie sú stále tie isté, tie sa príliš nemenia. Jedno základné pravidlo hovorí o tom, že to, čo sa mení v životoch ľudí, sú nástroje. Posunuli sme sa do oblasti sociálnych sietí. Dnes sa veľká časť komunikácie odohráva práve v oblasti sociálnych sietí a digitálneho marketingu. V princípe sú však základné motivácie, túžby, sny a aj obavy ľudí stále tie isté.
Pomôžem si citátom barda slovenskej reklamy Igora Brossmanna. On hovorí, že je to veľmi jednoduché. Kým Romeo spieval Júlii vyznanie lásky pod balkónom vo Verone, dnes si mladí píšu rovnaké vyznania lásky cez chat. Emócia za tým zostala rovnaká.
My musíme veľmi dobre poznať našu cieľovú skupinu. A teraz mám na mysli skôr ľudí, ktorí ktorí možno inklinujú k týmto hodnotám, len ich nevedia sformulovať alebo ich nepoznajú v takej ucelenej podobe ako veriaci ľudia. Čo je veľmi podstatné, musíme týmto ľuďom ponúknuť nejakú pomocnú ruku, aby sa dokázali zapojiť do diskusie tam, kde reálne žijú.
Poviem to na príklade: Bol som v lete na jednom koncerte na Devíne, kde boli viacerí umelci. Jedna z nich bola Sima Magušinová, ktorá veľmi pekne hovorila napríklad o svojom postoji k rodine, o svojich skúsenostiach s médiami. Ako ju tlačia do toho, aby zverejňovala fotografie svojich detí na sociálnych sieťach. Dokonca vznikli špekulácie o tom, či naozaj to dieťa má alebo nemá, keďže ho nevideli na sociálnych sieťach. Bolo to milé a vtipné a na druhej strane veľmi pravdivé. Naozaj si ľudia na jej koncerte uvedomili, ako často sme zajatí ako otroci niečoho, čo nás aj deformuje… Toto sú tie cesty. Mali by sme hľadať takýchto pozitívnych ambasádorov, influencerov v tom marketingovom svete povedané, ktorí by priniesli tieto pozitívne posolstvá a evanjelizovali.
To je vlastne odkaz aj pre všetkých nás, aby sme sa odvážili aj my, možno obyčajní evanjelici, členovia cirkevných zborov, hovoriť v tom pozitívnom a otvorene o svojej viere.
A ako si hovoril, že mladí ľudia odvahu jednoducho stratili, že radšej sa postavia za skupinou LGBTI ako za svoju vieru… Je nádej, že opäť budeme o viere schopní hovoriť otvorene?
Podľa môjho názoru, ten kľúčový moment je nebáť sa vysloviť svoj názor. V princípe za akýchkoľvek okolností, samozrejme vo vhodnej miere, vo vhodnom prostredí. Nebáť sa dostávať do verejného priestoru to pozitívne, to čo nám viera prináša, ako nás formuje. Lebo to je prvý predpoklad toho, že nám nezmizne z verejného priestoru. Ak táto téma zmizne zo spoločnosti, ona sa neskôr vytratí aj z nášho súkromia. To je hlavné nebezpečenstvo a hlavná výzva pre každého z nás.