Lutherove Solas

Lutherove Solas

Proces protestantskej reformácie bol naštartovaný 31. októbra 1517 nemeckým augustiánskym mníchom Martinom Lutherom, ktorý na dvere chrámu v univerzitnom meste Wittenberg pribil svojich 95 tézA. Luther zverejnením svojich téz vyzval na debatu o učení katolíckej cirkvi a jej praktikách – a týmto aktom ju súčasne aj otvoril. Protestantská reformácia sa stala oživujúcim plameňom Svätého Ducha na očistu cirkvi a volaním po návrate k pravdám evanjelia. To viedlo k odmietnutiu ľudskej náboženskej tradície považovanej za rovnocennú s Božím slovom, k navráteniu Boha späť do stredu ľudského života, myslenia a všetkého diania, k dôrazu na neschopnosť ľudstva spasiť sa a na potrebu samého Boha ako Vykupiteľa z našich hriechov jedine jeho milosťou a napokon k vyvýšeniu slávy, majestátu, výnimočnosti a dostatočnosti Pána Ježiša Krista, ktorý jediný zabezpečuje plné a dokonalé spasenie.


Bol to prelom v smerovaní cirkvi 16. storočia. Bola to snaha o jej obnovu návratom k apoštolskému obdobiu ako v učení, tak aj v praxi. Trvalé dedičstvo protestantskej reformácie je uchované v piatich reformačných sola, v piatich latinských výrazoch, ktoré prišli do cirkvi prostredníctvom reformátorov v počiatkoch a počas reformácie. Vidíme ich ako Boží zásah do histórie cirkvi a ako jeho dar a prostriedok reformátorom na prinavrátenie cirkvi k autorite apoštolov a prorokov jej ranej éry v dobe 1. storočia. Sú to vyhlásenia, ktoré majú v latinčine znenie:

1. Sola scriptura (jedine Písmo),

2. Sola fide (jedine viera),

3. Sola gratia (jedine milosť),

4. Solus Christus (jedine Kristus) a

5. Soli Deo gloria (jedine Bohu patrí sláva).