Ísť či neísť – to je otázka!

Ísť či neísť – to je otázka!

Po zverejnení výzvy našej cirkvi pridať sa ku dobrovoľníkom, ktorí pomáhajú na hranici vo Vyšnom Nemeckom, ma premohla túžba ísť a pomôcť tiež. Nasledovali však otázky: Je to bezpečné? Budem tam vôbec užitočná? Má to zmysel tam ísť, keď sme z takej diaľky?

S malou dušou, obavami i túžbou pomôcť, sme na MDŽ, v skorých ranných hodinách sadli do auta (piati členovia CZ Veľký Krtíš) a vybrali sa smerom Vyšné Nemecké. Zhruba o 7.30 sme dorazili na miesto, kde nás v krátkosti zaškolili dievčatá z diakonie ako aj odchádzajúca partia dobrovoľníkov po nočnej službe. Hneď sme sa rozdelili na 2 skupiny. Jedna zostávala v zelenom stane, kam si ľudia chodili oddýchnuť a druhá partia išla do červeného stanu v medzihraničnom priestore – do stanu prvého kontaktu. Tam je potrebné všetko - od láskavého slova, sĺz spolucítenia po teplú kávu a čaj, deťom keksík či plyšák, balíček prvej pomoci na cestu.

Ďakujeme, Spasiba - slová vďaky, ktoré zneli z úst každého. Slzy dojatia z pomoci sa miešali so slzami strachu, v duši neistota, obava i smútok. Najťažšie bolo vidieť matky s malými deťmi a seniorov. To nás lámalo všetkých. Ja som plakala s každým druhým. Od 15-dňového bábätka po seniorov na vozíčku.

Bol tam 5-ročný chlapček, ktorému sa od únavy a plaču zatvárali očká. Maminka mi chcela vysvetliť prečo plače, nevládala ani dopovedať - plače za ockom, ostal tam. V utorok sme mali ľudí z Kyjeva a Charkova - niekoľko dní na ceste, niekoľko dní na hranici.... Odporúčam každému ísť a pomôcť. Samozrejme, nájdu sa aj nevďační, takí, čo si pomoc nevážia, či sa snažia zneužiť situáciu. Vďaka Pánu Bohu ich je veľmi málo.

Spolupráca medzi všetkými charitatívnymi organizáciami, vojakmi, hasičmi, záchranármi, bola úžasná! Všetci sme si pomáhali a dopĺňali zásoby podľa toho, čo komu pochybelo. Nikto neriešil akého ste vyznania, ale akú pomoc potrebujete. Tretí sektor (cirkvi a dobrovoľnícke organizácie) odvádzajú skvelú prácu. Rovnako vojaci, hasiči, záchranári a mnohí ďalší.

Neľutujem čas strávený pomocou na hranici. Neľutujem náklady spojené s cestou. Hoci cesta od nás trvá takmer 4 hodiny tam a 4 hodiny naspäť. Myslela som si, že to my sme tí, čo idú slúžiť, dávať, pomáhať – no asi nikdy sme toľko neprijali. Toľko lásky, vďačnosti, úľavy a radosti v očiach dospelých, že už sú v bezpečí. Radosti v očiach detí nad drobnou sladkosťou či hračkou.

Hoci unavení, ale vnútorne neskutočne naplnení, sme nočnou hodinou odchádzali naspäť do Krtíša. Celou cestou sme si navzájom hovorili jednotlivé situácie, príbehy. Neubránili sme sa slzám. A úvodná otázka: ísť či neísť zrazu stratila zmysel a jediná odpoveď na ňu znie: vrátiť sa a ísť znova pomáhať! Pridajte sa aj vy a prihláste sa medzi dobrovoľníkov.

Ten, kto dáva, najviac dostáva a nikdy mu to nebude chýbať.