Evanjelici si propomenuli osudy martýrov putujúcich "Z vlasti na galeje"

Evanjelici si propomenuli osudy martýrov putujúcich "Z vlasti na galeje"

V Leopoldove sa v sobotu 23. augusta 2025 popoludní, deň pred Kajúcou nedeľau, konalo pietne zhromaždenie organizované Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku (ECAV), konaného pri príležitosti 350. výročia tzv. galejníckeho procesu. Zhromaždení bratia a sestry, si spolu s vedením cirkvi pripomenuli pamiatku luteránskych a kalvínskych duchovných a učiteľov, ktorí boli v 17. storočí pre svoju vieru prenasledovaní habsburskou monarchiou a katolíckymi elitami. V príhovoroch bolo detailne opísané kruté väznenie v Leopoldove a Branči, následné odsúdenie na galeje a strastiplný pochod do Neapola, kde mali byť martýri predaní ako otroci. Všetci prítomní rečníci zdôraznili, že neústupčivosť a vernosť viere týchto "väzňov svedomia" napriek neľudským podmienkam a utrpeniu, slúži aj nám ako inšpirácia pre dnešok.

Záznam celého stretnutia je dostupný aj na YT: https://youtu.be/x3DLkQmzC_g

Generálny biskup ECAV Ivan Eľko, vo svojom úvodnom slove pripomenul stručné dejinné okolnosti. "Zhromaždenie „Z Vlasti na Galeje“ sa koná pred bránou väznice v Leopoldove, ktorá bola v 17. storočí protitureckou pevnosťou s temnicami. Dnes je tu pamätná tabuľa väzňom svedomia, najčastejšie katolíckym duchovným a členom podzemnej cirkvi, väzneným počas komunizmu. Historickým paradoxom je, že prvými väzňami svedomia tu boli luteránski a kalvínski duchovní a učitelia, ktorých uväznila habsburská politická moc a katolícke cirkevné elity. Odhalenie protihabsburského sprisahania Františka Wesselényiho v roku 1670 bolo zámienkou pre rozsiahle akcie proti luteránom a kalvínom v Uhorsku, vrátane odnímania kostolov, škôl a fár. Takzvaný Druhý prešporský súd v roku 1674 poslal desiatky protestantských duchovných a učiteľov do ťažkých väzníc, ako Leopoldov a Branč, a na jar 1675 boli hnaní do Neapola, aby boli predaní ako otroci na galérach. Zhromaždenie je pietnou spomienkou na predkov vo viere a obete násilnej protireformácie, s cieľom byť úprimné a prosté, sprevádzané spevom bez nástrojov, rovnako ako hlasy väzňov v temniciach. Na záver sa budú klásť vence k pietnemu miestu, vrátane venca od evanjelických škôl, ktoré boli tiež terčom protireformácie. Zhromaždenie nie je proti niekomu, ale za niečo – za zdravý biblický obsah viery a za povzbudenie k uvedomelému vyznávačskému kresťanskému životu. Zároveň je výzvou k osobnému a zástupnému pokániu za ľahostajnosť členov evanjelickej cirkvi v histórii."

Po piesni č. 278, Vzbuď ducha dávnych svedkov, Pane sa prítomným prihovoril biskup Západného dištriktu Ján Hroboň vo svojej kázni na tému: „Na obsahu viery záleží“
"Po prešporských súdoch zostala posledná skupina 94 najstatočnejších (44 luteránov a 50 kalvínov), ktorí odmietli podpísať reverz (vzdať sa protestantskej viery) pod hrozbou smrti. Rozsudok bol zmenený na vyhnanstvo na galeje, čo sa rovnalo pomalému trestu smrti. Predtým boli väznení v katastrofálnych podmienkach, kalvíni na hrade Branč a luteráni v Leopoldovskej väznici. Duchovný Tobiáš Masník opísal podmienky v Leopoldove: tesné temnice, sedenie jeden na druhom, okovy a reťaze, nútená hnusná a nebezpečná práca od rána do večera, nedostatočný a nekvalitný chlieb, ťažko vyprosená voda, trápenie zimou, dažďom, hladom, smädom, zápachom, telesným žalárom a posmechom. Zápach bol taký strašný, že z neho ochoreli aj vojaci. Napriek nepredstaviteľnému mučeniu sa nezlomili. Na strastiplnej ceste do Neapola, kde mali byť predaní ako veslári, Tobiáš Masník našiel list z Biblie (kniha Ezdrášova), ktorý mu poslúžil ako útecha. Masníkovi, Jánovi Simonidesovi a Jurajovi Lánymu sa podarilo utiecť. Masník a Simonides sa vrátili do Turca a prioritne sa pustili do prekladu Biblie do slovenčiny, preukazujúc, že Božie Slovo bolo pre nich viac ako utrpenie a život. Ich vytrvalosť svedčila o sile viery v Boha a Jeho slovo, napĺňajúc ich vieru „zdravým biblickým obsahom“."

Sestra farárka Olina Kolar z Horných Zeleníc čítala z memoárov Tobiáša Masníka a Jána Simonidesa „Božia moc a milosť“.
"Masník a Simonides, pôvodne rektori evanjelických škôl, neskôr farári, boli pozvaní na prešporský súd, odsúdení na smrť a pochodovali do Neapola. Podarilo sa im ujsť, ale boli opäť chytení, väznení a napokon vykúpení. Spomínajú na deväťmesačné väzenie v Leopoldovskej pevnosti, kde ich zavreli 3. júna 1674. Väzenie bolo tak kruté, že nebolo možné opísať ho, s novými mukami vymýšľanými každú hodinu; zaobchádzali s nimi horšie ako s najväčšími zločincami. Žalár bol taký tesný, že sotva mohli stáť, či ležať, a museli sa tlačiť jeden na druhého. Počas celej zimy nebola pec, a len telesné teplo väzňov bránilo zamrznutiu. Dozadu vliezli ropuchy a háveď. Potrebu museli vykonávať na mieste, čo spôsobovalo neznesiteľný smrad, a vojaci medzi nich hádzali rakety, čo vyvolávalo strach a zranenia."

V programe nasledoval príhovor historičky Dr. Evy Kowalskej, ktorá objasnila historické a politické súvislosti 10-ročného prenasledovania protestantov (1671-1681).
"V stredoveku bol teologický disent vnímaný ako existenčné ohrozenie, čo viedlo k eliminácii „kacírov“. Po roku 1517 a reformácii už masová fyzická eliminácia nebola možná. Konfesionálna homogenita bola v tej dobe považovaná za predpoklad jednoty štátu. Habsburgovci presadzovali náboženský útlak vo svojich držbách. Uhorsko sa stalo útočiskom prenasledovaných z rakúskych a českých krajín, ale od začiatku 60. rokov 17. storočia aj tu nastúpila silná rekatolizácia. Dekáda 1671-1681 bola najbúrlivejším obdobím uhorského protestantizmu, charakterizovaná využitím politických dôvodov na zásah proti cirkevnému spoločenstvu, ktoré bolo chránené zákonom. Novinkou bolo uplatnenie princípu kolektívnej viny v priamom súdnom konaní, ktorého výsledkom bolo odsúdenie desiatok duchovných a učiteľov na galeje. Kráľovská moc konfiškovala kostoly pod zámienkou nepovolenej výstavby a duchovných obviňovala z vlastizrady, kontaktovania Osmanov a hanobenia katolíckeho náboženstva, čo sa trestalo ako hrdelný zločin. V Uhorsku boli súdne procesy (1672-1674) zamerané predovšetkým na duchovnú elitu, pričom samotné vyznávanie evanjelických konfesií nebolo zakázané. Vyhnúť sa trestu smrti bolo možné konverziou ku katolicizmu alebo podpisom reverzu (súhlas s exilom a zrieknutím sa úradu). Odmietnutie obvinení viedlo k hrozbe trestu smrti. Prešporský súd (marec-máj 1674) bol súdom „len na oko“ bez skúmania reálnej viny. Z vyše 230-250 prítomných len 94 evanjelických a reformovaných kňazov a učiteľov spochybnilo kolektívnu vinu a žiadalo individuálne vyšetrovanie, za čo boli odsúdení na smrť. Diplomatický škandál a hrozba zastavenia financovania cisárskej armády primeli Leopolda I. zmeniť rozsudok na doživotné väzenie (Leopoldov, Komárno). V roku 1675 boli odsúdení vydaní vojsku a odvelení do Neapola ako galejníci. Podmienky internácie boli kruté, s fyzickou prácou, ponižovaním a snahou o konverziu. Koordinovaný zásah zvonka, najmä tlak nemeckých, švédskych a dánskych diplomatov a akcia holandského admirála De Ruytera, viedol k pozastaveniu nasadzovania galejníkov a k ich vykúpeniu v roku 1675. Celá kauza ukázala význam neústupného hájenia konfesijnej integrity a svedomia pre celú komunitu, čo sa stalo silným zdrojom protestantskej identity. Tiež preukázala, že štát dokázal koordinovane zakročiť proti menšine a že mocenský záujem začínal byť nadradený konfesionálnym ohľadom. Zdôraznila sa aj sila komunikácie prípadu pred verejnosťou prostredníctvom dobových novín a polemických spisov (Masník, Lányi, Simonides) vydávaných v zahraničí."

Biskup Východného dištriktu ECAV Peter Mihoč si pripravil kázeň na tému: „Minulosť nás povzbudzuje k dnešku“ 
"Martin Rázus napísal: „Sme slobodní!“ – výkrik vďaky a víťazstva tých, ktorí prešli väzením, okovami, reťazami, hladom, ponížením, ale predovšetkým nezradili Krista a pravdu. Odkaz galejníkov je otázkou pre nás dnes: „Komu patrím ja? Čo som ochotný obetovať za Krista a pre Krista?“. Hovorí o „oblaku svedkov“ (Židom 12:1) – spoločenstve minulosti, ktoré je silným svedectvom pre prítomnosť. Tento oblak rastie a pridáva nových svedkov, vrátane galejníkov, ktorí sú pre nás bratmi vo viere. Putá nie sú len železné; môžu to byť aj neviditeľné reťaze – pohodlnosť, strach, túžba po úspechu, závislosti, znechutenie, rezignácia, ľahostajnosť. Ježiš bol spútaný, aby sme my boli slobodní; sloboda v Kristovi znamená byť spútaný Kristom a Jeho láskou. Galejníci našli slobodu v modlitbe uprostred reťazí, hluku a posmechu. Vytrvalosť nie je romantická nálada, ale rozhodnutie. Hoci dnes nekráčame v reťaziach, náš zápas je v každodennej vytrvalosti. História sa opakuje: nevinní trpia za viny iných. Vernosť je hodnota a zápas. Svedectvo dnes znamená žiť pre vieru, byť soľou a svetlom v spoločnosti, nehanbiť sa za Krista a evanjelium, mať odvahu povedať „ja patrím Kristovi“. Galejníci neboli hrdinovia zo železa, ale ľudia, ktorých niesla Kristova milosť. Nehľadeli na putá, ale na Krista, preto boli slobodní. Ich odkaz nie je minulosťou, je to výzva pre nás zostať vernými, aj keď to stojí obetu a bolí, lebo s Kristom sme spútaní láskou, ktorá dáva slobodu.

V modlitbách generálnej dozorkyne ECAV Renáty Vinczeovej a dozorcu Východného dištriktu ECAV Ľubomíra Pankucha zneli vďaky za generácie svedkov, duchovných, učiteľov, študentov, rodiny a cirkevné zbory, ktorí zostali verní. Nechýbala ani spomienka na väznených v Leopoldove, Branči, Trnave, Komárne a na galejníkov. Prítomní spoločne prosili o živú, odvážnu a vernú vieru, o vytrvalosť a hľadanie ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Takisto zaznelo yyznanie hriechov: strach ozvať sa, ticho pri utrpení nevinných, mlčanie pri výsmechu svetu, ľahostajnosť k bolesti, zovšednenie Božieho slova, ochabnutie v službe, strata horlivosti. Nechýbali prosby o odpustenie a otvorenie očí, prosby za spoločenstvo, deti, dorast, mládež, manželstvá, rodiny, chorých, starcov, ordinovaných i neordinovaných a tiež prosba, aby zhromaždený ľud bol povzbudený k novým zápasom a činil Božiu vôľu.

Po hymne Hrad prepúevný a po Áronovskom požehnaní, sa na rozlúčka a s pozdravom na cestu prihovorila sestra generálna dozorkyňa Vinczeová. "Stretnutie pri múroch Leopoldovskej väznice malo pripomenúť galejníkov, ale hlavne má ich odkaz pevnej viery, ktorá zvíťazila, znieť aj dnes a do budúcnosti. Sloboda viery a náboženská sloboda nie je samozrejmosťou. Ak viera stojí pevne na skale, ktorou je Pán Ježiš Kristus, nič nás nezlomí a náš beh bude víťazný."

Galéria k článku

Štefan Polák