Domáca pobožnosť na 3. nedeľu po Svätej Trojici (3. júl 2022)

Domáca pobožnosť na 3. nedeľu po Svätej Trojici (3. júl 2022)

Pieseň ES 248
 
            Radosť moja, potešenie, Láska moja, Ježiš môj, viera, nádej a spasenie, vzácna milosť a pokoj! K Tvojim nohám kľakám vďačne, Teba milujem srdečne; v modlitbách Ti ďakujem, vzývam Ťa, zvelebujem. 
 
Čítanie Božieho slova z L 15, 11 - 24
 
            „Jeden človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť.“
 
Milí bratia a sestry!
 
            Dnešná nedeľa má tému „Nájdenie strateného“ a v oltárnom evanjeliu nám znejú rozprávania Pána Ježiša Krista o človeku, ktorý stratil ovečku alebo o žene, ktorá stratila peniaz. Cieľom týchto rozprávaní je zdôrazniť radosť, ktorá zavládne, keď sa stratená vec nájde. Tak sa raduje aj Otec nebeský, keď sa vráti niekto, kto bol stratený.
 
O stratenom synovi
            Pán Ježiš vo svojom rozprávaní pokračuje známym príbehom o človeku, ktorý mal dvoch synov. Jeden z nich si vyžiadal svoje dedičstvo a odišiel do sveta, kde ho v hýrení premrhal. Oľutoval svoje konanie a vrátil sa domov. Radosť otca je rovnaká ako v príbehoch o stratenej ovci či stratenom peniazi.
 
Kto je stratený?
            Raz som sa rozprával s jedným mladým mužom, ktorého v kázni veľmi pohoršovalo slovíčko „stratený.“ Pripomínalo mu situácie, keď sa o niekom beznádejne povie, že je to „stratený prípad“ alebo „stratená existencia.“ Žiadal ma, aby som namiesto slovíčka „stratený“ používal radšej slovíčko „neprítomný.“ Veď ak niekto nie je práve tam kde by mal byť, je len neprítomný. 
 
Odišiel
            Čo je ale na dnešnom príbehu dôležité je to, že onen mladík od otca odišiel. Aj keď nad každým, kto príde k Bohu je v nebi veľká radosť, nemožno to vyvodzovať z dnešného textu. Dnes totiž Pán Ježiš hovorí vyslovene o tých, ktorí Boha poznali, žili s Ním, no potom sa dali zlákať niečím iným. To sú tí, čo boli najprv doma, potom odišli a znova sa vrátili. 
 
Zlyhania
            Neraz od ľudí, čo kedysi aj chodili do kostola alebo boli konfirmovaní počujem: „Mňa by tam už ani neprijali.“ To je veľký omyl. Práve o tých, ktorí možno pod tlakom vlastných povinností či pod tlakom ponúk sveta zabudli na svoj duchovný domov v cirkvi, je dnešné podobenstvo. Ak aj niekto neprišiel do kostola desať, dvadsať či tridsať rokov, je stále doma vítaný. Pán Ježiš dnes zdôrazňuje, že nad tým, kto sa hoc aj po dlhom čase vráti, je v nebi veľká radosť. Nemožno teda na neho ukázať prstom a povedať: „kde bol doteraz?“ ako to často robíme my. Pán Boh pre takýchto navrátených synov a dcéry nemá výčitky ale láskavú náruč.
 
Milujúci otec
            Ako by dnes reagoval človek, ktorému by syn oznámil, že si berie dedičstvo a odchádza? Skúsme nad tým uvažovať z pohľadu otca. My by sme naše dieťa nepustili? Alebo by sme mu aspoň odmietli dať peniaze? Alebo ak by sa potom vrátil, by sme mu všetko vytkli? Otec z nášho príbehu zobrazuje nebeského Otca, ktorý nás ani k ničomu nenúti, ani nás v ničom neobmedzuje. Stvoril nás so slobodnou vôľou a ak túžime po svete, nechá nás. Ak sa ale túžime vrátiť, príjme nás. To je dôležité si uvedomiť. My totiž často za svoje rozhodnutia nechceme niesť zodpovednosť.
 
Zodpovednosť
            Kto je na vine tomu, že sa mladíkovi tak zle povodilo? Je to chyba otca, lebo mu dal peniaze? Zlyhala výchova? Je na vine spoločnosť, ktorá ho využila? Možno podobné otázky by zneli v správach, ak by sa takýto prípad dnes medializoval. My ale vidíme, že na vine je len mladík sám. Rovnako sme aj my často na vine tomu, že sa nám v živote niečo nepodarí. Spravidla je za tým nejaké naše zlé rozhodnutie, čo ale my nechceme vidieť a radšej vinu zvaľujeme na Boha. To je však veľmi detinský postoj.
 
Odpustenie
            Raz sa jedného môjho kolegu spýtali, či je možné odpustenie bez pokánia. On odpovedal že áno a ako príklad uviedol práve dnešný príbeh, v ktorom čítame, že otec prvý vybehol synovi oproti a láskavo ho objal. Podľa tohto môjho kolegu prišlo odpustenie od otca prv, ako mladík oľutoval svoje rozhodnutie. To je však omyl! On svoje rozhodnutie oľutoval už dávno predtým. Keď musel žiť v biede a robiť podradné práce pri sviniach, čo boli pre Židov nečisté zvieratá, už tam si uvedomil, že spravil chybu a rozhodol sa vrátiť k otcovi. To je okamih pokánia, ktorý sa odohral v jeho srdci. To, že sa pred našimi očami neodohráva scéna, v ktorej by syn na kolenách a so slzami v očiach prosil o odpustenie neznamená, že otec odpúšťa bez pokánia ale znamená to iba to, že Pán Boh nepotrebuje teatrálne pokánia v podobe pútí, popola na hlave či iných viditeľných vonkajších prejavov ľútosti. Pre Neho je dôležité to, čo sa odohráva v srdci človeka. To, čo sa odohrá možno vo chvíli najväčšieho poníženia kdesi pri sviniach a v najväčšej biede.
 
            Dnešné slová nás uisťujú o tom, že sme v nebeskom kráľovstve kedykoľvek vítaní a že sú v ňom vítaní aj všetci tí, ktorí z nejakého dôvodu vo svete zablúdili a teraz nie sú doma. Je len dôležité rozhodnúť sa opäť pre Pána Boha, pre Ježiša Krista, pre nebeské kráľovstvo. Môže sa to udiať bez veľkej okázalosti, len v srdci a mysli človeka. _Veď je to medzi človekom a Bohom. No keď sa to udeje, keď človek úprimne zatúži po nebeskom domove, je veľká radosť na oboch stranách a všetci sa veselia. Uvažujme preto dnes aj my, či sme sa tiež nestratili, aj keď sedíme v kostole. Aj keď verne navštevujeme služby Božie, nie je naše srdce opantané inými prioritami? Netúži po iných veciach než je Božie slovo? Neraduje sa viac zo sveta a jeho ponúk než z lásky Pána Ježiša Krista? Ak áno, potom aj my blúdime a treba sa nám vrátiť späť, do náručia nášho Otca, u ktorého máme tú najväčšiu radosť i trvalé šťastie. Amen.
 
Modlitba
 
            Pane a Bože náš, ďakujeme Ti, že nás stále znova a znova prijímaš, aj keď občas zablúdime a naše srdce priľne k iným veciam než je Tvoje slovo a Tvoje kráľovstvo. Hoci sme telom v chráme, srdcom sme vtedy inde a tak sa podobáme mládencovi, ktorý odišiel od otca. Prosíme, daj nám spoznať naše poblúdenie a úprimne ho oľutovať. Kiež si uvedomíme, že najlepšie sa žije v dome nášho Otca – u Teba, drahý Bože – a zatúžime sa k Tebe vrátiť. Ó, kiež je radosť nad nami i nad tými, ktorí ešte možno blúdia, no z Tvojej milosti a s Tvojou pomocou sa raz tiež vrátia, aby sme spolu večne prebývali. Amen.
 
Pieseň ES 647
 
            V bludišti sveta bez Teba som sám a moja nádej je len sen, do pokušenia často upadám. Povedz, kam, Pane, ísť než k Tebe len? Kam by som šiel, kam, Pane by som šiel, u Teba bezpečný je ten, kto v Tebe silu, útechu našiel. Kam, Pane, ísť? Som Tvojím len!