Pastorálne stanovisko k témam súvisiacim so sexuálnou etikou

Pastorálne stanovisko k témam súvisiacim so sexuálnou etikou

Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku pripravil pastorálne stanovisko k niektorým mediálne prezentovaným témam v súvislosti so sexuálnou etikou.

              Ako Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sledujeme názory prezentované niektorými evanjelickými duchovnými v liberálne ladených médiách a na sociálnych sieťach, na tému sexuálnej etiky. Vzhľadom na svoju doterajšiu vlastnú pastorálnu skúsenosť, biblické presvedčenie a platné Vyhlásenie o manželstve a rodiny zo synody v roku 2012, predkladáme svoje pastorálne stanovisko k niektorým vybraným otázkam, ktoré vyplývajú z tohto mediálneho diskurzu. Odporúčame ordinovaným ale i neordinovaným, aby sa s ním vo svojej pastorálnej praxi a v službe cirkvi stotožnili a riadili.

1.           V našej spoločnosti i v spoločenstve našej cirkvi jestvuje menšina ľudí, ktorí majú homosexuálnu orientáciu. Pre niektorých nie je problémom túto záležitosť verejne pomenovať či prezentovať. Iní žijú s týmto údelom anonymne. Téma homosexuálne orientovaných ľudí medzi nami teda nie je úplne vykonštruovanou, neexistujúcou témou. Staviame sa k nej ako k faktu. Kto sa s ňou v službe stretne, zaradí ju medzi svoje pastorálne úlohy. Na druhej strane však určite nepredstavuje tak rozsiahly, intenzívny a všetko ostatné významom prevyšujúci problém ako je to často prezentované v médiách, či protagonistami prohomosexuálneho hnutia. Dovoľujeme si tvrdiť, že v našich spoločenstvách máme určite viac ľudí - ovdovelých, rozvedených, či osamelých, ľudí s vážnymi zdravotnými obmedzeniami, či ľudí pracujúcich v zložitých pracovných podmienkach za minimálnu mzdu - ako homosexuálov.

2.           Považujeme za absolútne neprijateľné a zásadne odsudzujeme, ak sa niekto kvôli svojej sexuálnej orientácii stáva predmetom verbálnych či dokonca fyzických útokov, akejkoľvek formy urážania, znevažovania, šikanovania a znevýhodňovania. Každá ľudská bytosť má hodnotu a dôstojnosť danú Bohom, nezávisle na tom, aké sú jej konkrétne životné danosti, vlastnosti a podmienky. Vyzývame členov Evanjelickej cirkvi, aby sa k takémuto konaniu nikdy neznižovali, ani ho nepodporovali.

3.           Homosexualitou definovaná menšina sa v spoločenskej diskusii zaradila medzi tradične definované menšiny, teda menšiny národnostné, jazykové, náboženské, či iné. Sme presvedčení, že žiadny zo znakov, ktorými je definovaná nejaká menšina, nesmie získať prednosť pred znakmi, ktorými je definovaná iná menšina. Tak napríklad občania, ktorí tvoria menšinu s homosexuálnou orientáciou, nemôžu byť preferovanejší, chránenejší a ich hlasu sa nesmie dostať väčšej politickej, spoločenskej a mediálnej váhy ako občanom, ktorí tvoria menšinu trebárs na základe odkázanosti na používanie invalidného vozíka. Ak sa tak deje, jedná sa o preferovanie homosexuality ako životného štýlu, o politizáciu a ideologizáciu sexuality, a o umelé a neprirodzené položenie sexuality nad základné ľudské a občianske práva.

4.           Odmietame, ak sa ľudská sexualita a homosexuálna orientácia prezentuje verejným, vyzývavým, až hranicu perverzie atakujúcim spôsobom, napríklad v podobe tzv. Dúhových pochodov. Odmietame, ak sa zo sexuality stáva politikum, zdroj ideologického nátlaku a politického lobbyzmu. Odmietame, ak sa zo sexuality stáva motív na tvorbu nových a bezprecedentných legislatívnych úprav v oblasti manželstva (stieranie rozdielu medzi manželstvom muža a ženy a homosexuálnym zväzkom) a výchovy detí (bezprecedentné tzv. „právo na dieťa“ pre homosexuálne páry). Odmietame, ak je sexualita motívom na tvorbu nových politických nástrojov a štruktúr, konkurujúcich modelu klasickej parlamentnej demokracie. Odmietame taký názor, ktorý sexualitu prezentuje ako najdôležitejšie identifikačné znamenie a vymedzenie človeka a sexuálnu menšinu ako najcitlivejšiu menšinu, vyžadujúcu si najšpeciálnejšie zaobchádzanie a legislatívnu ochranu.

5.           Cirkev musí byť priestorom pre všetkých. Všetci majú právo byť v nej pohostinne a s láskou prijatí, samozrejme aj homosexuáli. Prijatí nie preto, že by boli ľudia v prostredí cirkvi sami zo seba nejako špeciálne humanistickí a tolerantní, ale preto, že ľudia v cirkvi prijímajú iných v mene lásky Pána Ježiša Krista, ktorá prijala nás napriek našej hriešnosti a nehodnosti. Každý, kto vstupuje do prostredia cirkvi, má počuť a pochopiť, že všetci v nej sú definovaní poznaním svojej hriešnosti pred Bohom, poznaním Božej možnosti k spravodlivému odsúdeniu, poznaním a prijatím Božieho nekonečného zmilovania v Ježišovi Kristovi a prijatím daru nového života a výzvy k osobnému posväteniu a nasledovaniu Krista, ktoré je človeku dané v moci Svätého Ducha.

6.           V spoločnosti, ale aj v prostredí cirkvi sa postoj voči homosexuálne definovanej menšine akceptujúci ňou deklarované práva na uznanie registrovaného partnerstva, či sobášov homosexuálnych párov, začína pomenovávať „progresívnym kresťanstvom“. Za ostražitú pozornosť stojí fakt, že naša cirkev má už jednu bolestivú historickú skúsenosť s prívlastkom „progresívny“, v minulosti znejúcim ako „pokrokový“. Išlo o servilné pritakávanie komunistickej ideológii, ktorej sa prispôsobila a ktorej nekriticky slúžila aj teológia a prax cirkvi. Tento prívlastok nebol niečím, čo vzniklo prirodzene v prostredí cirkvi. Bolo to niečo cirkvi vnútené zvonku politickým tlakom. Sme presvedčení o tom, že „pokrokovosť“ jednotlivých komunít cirkvi vôbec nezáleží iba na kritériu, či komunity cirkvi sú prajné voči požiadavkám homosexuálnej menšiny, pracujú s ňou a neustále zdôrazňujú práve jej potreby. Táto práca je plne legitímna, ale rovnocenne stojí vedľa práce s inými menšinami, ktorým sa cirkev s láskou pastorálne venuje. Je to napríklad práca s ľuďmi závislými na alkohole, či na drogách, s rozvedenými, či ovdovelými, s mládežou opúšťajúcou detské domovy, s osobami, ktoré sú vo väzenskom výkone trestu, či po väzení sa zaraďujú do života, s bezdomovcami, s Rómami a pod.

7.           S láskou, ale dôrazne žiadame členov Evanjelickej cirkvi, ktorí sa prezentujú na sociálnych sieťach, ktorých názory na otázku homosexuality veľmi ochotne prezentujú liberálne ladené médiá, alebo ktorí sú ochotní vystupovať na zhromaždeniach homosexuálnej komunity, aby sa zriekli úplne nevhodného, expresívneho slovníka, nevkusných a pohoršujúcich prirovnaní a inej štylizácie, ktorá je prvoplánovo provokatívna. Aby sa vyvarovali lacných, paušalizujúcich zjednodušení, že cirkev je homofóbna a xenofóbna. Je nám ľúto - ale nezostáva nám nič, len ako zobrať to na vedomie ako súčasť mediálneho marketingu - ak je práve o týchto našich členoch vytváraný obraz výnimočných mučeníkov skostnatelého cirkevného systému, alebo ak tento obraz o sebe aktívne vytvárajú sami.

8.           Zásadne odmietame médiami vytváraný vzorec, že ak má niekto ohľadom homosexuality liberálne názory, je to automaticky kvalitný a fundovaný človek, ktorému je poskytnutá možnosť komentovať rad ďalších politických a spoločenských záležitostí a jeho hlas je akceptovateľný. Ako ľudia desaťročia žijúci v prostredí evanjelickej cirkvi dobre vieme o tom, že ona má množstvo mimoriadne múdrych, obdarených a obetavých osobností, ktorým sa nikdy nedostane mediálneho ohlasu a širšej publicity, pretože nie sú zaujímaví a nezískali ten správny mandát - nemajú liberálne názory v otázke homosexuality.

9.           Vyzývame kazateľov, ktorí zastávajú liberálne názory v otázke homosexuality, aby sa vystríhali toho, aby v ich kázňovej tvorbe práve táto téma získala primát pred všetkými ostatnými témami a bola zmieňovaná akoby pri všetkých mysliteľných príležitostiach, aj tam, kde je jej použitie očividne silené a neprirodzené. Áno, aj my dobre poznáme biblické starozmluvné i novozmluvné motívy, ktoré hovoria v prospech „scivilnenia“ a „odnáboženštenia“ služby Bohu (Izaiáš, Ámos, Jakub). Tieto motívy sú v konkrétnych biblických kontextoch úplne legitímne a stále platné. Napriek tomu vyzývame k takej ich aplikácii, ktorá je pozorná, nie jednostranná a nie extrémistická. Cirkev sa v mene „scivilnenia“ nesmie stať treťosektorovou organizáciou, ktorá rezignovala na širokú paletu biblických tém, na prinášanie  autentických dôrazov plynúcich z nich a namiesto teológie aplikovanej na život sa sústreďuje iba na čistý koncept menšinových práv. S bolesťou uvádzame nie ako účelové tvrdenie ale ako fakt to, že denne sme ako biskupi konfrontovaní s názormi nespokojných členov cirkvi, ktorí deklarujú, že odchádzajú zo svojich zhromaždení a dokonca z prostredia cirkvi. Poukazujú na to, že kázňová tvorba niektorých kazateľov je monotématicky zameraná na tému práv homosexuálnej menšiny. Sú touto témou presýtení a z jej jednostranného forsírovania unavení, či doslova pohoršení.

10.         Odmietame tendenciu nazývať ekuménou či ekumenickými tie podujatia, na ktorých sa síce v porozumení zídu predstavitelia rôznych cirkví, ale zároveň je jasné, že motívom ich porozumenia je predovšetkým spoločný liberálny názor v otázke homosexuality. Od skutočného ekumenizmu je to veľmi vzdialené. Je bizarné si uvedomiť, že autentickým „ekumenickým motívom“ sa tu stáva opäť určitý konkrétny názor na ľudskú sexualitu. Dôsledkom takéhoto „výberového ekumenizmu“ je ešte hlbšie rozdelenie cirkvi.

11.         Ako ľudia s teologickým vzdelaním, ktorí sa denno-denne zaoberajú Bibliou, deklarujeme, že nikde v jej tvrdeniach nenachádzame žiadny podklad na to, aby sme mohli s čistým svedomím vyhlásiť za manželstvo niečo iné, ako celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy, a za skutočnú intimitu niečo iné, ako sexuálne spojenie muža a ženy žijúcich v manželstve. Tiež nenachádzame žiadny podklad na to, aby sme praktizovanú homosexualitu mohli s čistým svedomím vyhlásiť za Bohom akceptované správanie, ktoré je v súlade s Božou vôľou a ktoré vyjadruje „pestrosť stvorenia“, či posvätnú vitálnu radosť.

12.         K takémuto tvrdeniu nás vedie jedno jediné, totiž: nami ctený, univerzálne kresťanský a reformáciou zdôraznený princíp, že kresťan stojí „pod Písmom“ a nie „nad Písmom“. Ako prvá  pre nás platí autorita Písma Svätého. Z jeho autority sú odvodzované naše názory. Nie je tu ako prvý náš ľudský názor a ten potom premietaný do výkladu Písma. Opakujeme, že žiaden výklad Písma Svätého nás ešte nepresvedčil o tom, že by sme mali radikálne zmeniť názor na homosexualitu, či praktizovanú homosexualitu. Homosexualite prajný názor sa v žiadnom prípade nesmie stať výkladovým kľúčom k Písmu Svätému. Obávame sa, že práve toto sa deje.

13.         Za otázku otázok považujeme túto: Ako sa teda pastorálne venovať homosexuálnym ľuďom? Ako pomenovať cieľ, ku ktorému ich pastorálne vedieme? Najdôležitejšie nie je sústreďovať sa na otázky, či je homosexuálna orientácia a homosexuálne správanie vrodené ako genetická dispozícia, spontánne vyvolané rozličnými životnými okolnosťami, či dobrovoľne zvolené ako vyhovujúci životný štýl, aj keď chápeme, že človek potrebuje porozumieť sebe samému.

Za najdôležitejšie považujeme, aby človek pochopil, aký je Boží pohľad na homosexuálne správanie. Ono je hriechom. Apoštol Pavel v časti Rímskym 1, 24-32 neoznačuje homosexuálne správanie za niečo, čo človek objaví a praktizuje ako výraz svojho úpadku a žalostnej neriešiteľnosti svojho stavu. Naopak, homosexuálne správanie je tu opísané ako niečo, čo človek objavuje a praktizuje keď stojí na vrchole „svojej vlastnej“ múdrosti, v ktorej sa v sebavedomom geste oprostil od Boha. Nechce už byť viac Boží, ale sám svoj. Tu sme zároveň vyslovili definíciu hriechu a tiež povedali, že homosexuálne správanie je jednou z manifestácií hriechu - teda nepriznania Bohu, že je Boh a že má na nás právo. Homosexuálne správanie je označené za hriech, resp. dôsledok hriechu, teda viditeľné ilustrovanie porušeného stavu človeka pred Bohom aj na ďalších klasických miestach, napr. v Galatským 5, 19-21; 1. Korintským 6, 9-10; 1. Timoteovi 1, 9-10.

Za druhé dôležité rozpoznanie pri pastorálnom vedení homosexuálnych ľudí považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek poznal, že je a zostáva Bohom v Ježišovi Kristovi nekonečne milovaný a zachránený Ježišovou obeťou.

Za tretie dôležité rozpoznanie považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek bol privedený k vedomého rozhodnutiu zanechať homosexuálnu prax, svoj život prežil v sexuálnej abstinencii, v dobrovoľnom celibáte. Aby bol v tomto všemožne podporovaný radami, povzbudeniami, modlitbami a prajným, akceptujúcim spoločenstvom. Áno, nie je to jednoduché rozhodnutie. Práve rozhodnutie takéhoto druhu je dnešným populárnym diskurzom kritizované ako násilné, traumatizujúce, nemoderné. Z hľadiska toho čo vieme a veríme, sa nám však javí ako jediné možné. Naviac, paradoxne, je práve táto cesta otestovaná ako dobré riešenie mnohými kresťanmi - homosexuálmi, ktorí sa cestou dobrovoľného celibátu vydali. Je v kontexte toho, čo poznamenáva apoštol Pavel v Galatským 5, 24, že „tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami“.

14.         Vzhľadom na to, čo sme v pastorálnom stanovisku vyslovili, považujeme ako Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania za potrebné sa stručne vyjadriť k niektorým médiami prezentovaným tvrdeniam sestry Anny Polckovej, farárky v Cirkevnom zbore Bratislava Staré mesto:

Absolútne sa dištancujeme od jej výroku, že „Ježiš by sa vrátil ako gay“. Tento výrok je samoúčelná ideologická štylizácia. Trúfalo zasahuje do nedotknuteľných kompetencií, ktoré patria jedine Bohu. Takéto vyjadrenie neobstojí ani ako literárna skratka a hraničí s rúhaním sa. Aj radový kresťan by mal chápať nezmyselnosť takéhoto výroku, nieto ešte teológ a kazateľ Božieho Slova.

Rovnako chceme odmietnuť tvrdenie sestry Anny Polckovej, že fakt, že biskupka Švédskej evanjelickej cirkvi žije v lesbickom manželstve, je v poriadku. Nie je to v poriadku. My tento fakt vnímame s veľkými rozpakmi a bolí nás, že naša sesterská cirkev vo Švédsku prijala takúto prax. Švédsku evanjelickú cirkev žiaľ opustilo množstvo členov práve kvôli tomuto.

Chceme ďalej vyjadriť, že nesúhlasíme so zriadením inštitútu registrovaného partnerstva. O to viac nesúhlasíme s právom uzatvárať manželstvo pre homosexuálne páry a s možnosťou adopcie detí homosexuálnymi pármi. O týchto otázkach a o názore Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku na tieto témy hovorí Vyhlásenie o manželstve a rodine, ktoré prijal najvyšší zákonodarný orgán našej cirkvi – synoda, v roku 2012. Týmto vyhlásením synody je viazaný každý duchovný evanjelickej cirkvi rovnako ako akýmikoľvek inými rozhodnutiami synody či orgánov evanjelickej cirkvi. Práva homosexuálne orientovaných ľudí považujeme v našom štáte za dostatočne chránené.

Vyhlásenia, že cirkev je „homofóbna a xenofóbna“ sú žiaľ až nepochopiteľne čierno-biele, paušalizujúce a extrémistické. Urážajú množstvo kresťanov, ktorí vôbec nie sú homofóbni a xenofóbni. Nemôže predsa platiť, že ak je niekto napríklad proti konceptu registrovaných partnerstiev, tak automaticky nenávidí ľudí s homosexuálnou orientáciou! Principiálnym postojom kresťana, ktorým sa sami riadime a ktorý dávame iným do pozornosti, je oddeliť „vec“ a „osobu“. K veci, napríklad k otázke registrovaných partnerstiev, môže mať kresťan odmietavý postoj - ale k osobe, homosexuálovi, cíti  kresťan, ako sám milovaný Kristom, lásku.

To, že sa sestra farárka Anna Polcková a jej spolupracovníci pastorálne venujú homosexuálom, je dobre, je to súčasť jej a nášho pastorálneho poslania. Legitímnym predmetom diskusie však zostáva pastorálny cieľ, ku ktorému napokon vedieme homosexuálov. Sme presvedčení o správnosti toho cieľa a tej cesty, ako sme ich prezentovali v bode č. 13 svojho stanoviska.

Odmietame spôsob, akým sestra farárka Anna Polcková zo svojich názorov na homosexualitu robí mediálny produkt s bulvárnou príchuťou. Jej intenzita verejného zdieľania svojich názorov a jej  sebaprezentujúce tvrdenia na sociálnych sieťach ostro kontrastujú s jej stručnými, vyhýbavými, schématickými odpoveďami v ňou mediálne skritizovanom rozhovore so Zborom biskupov. Ak má sestra Anna Polcková ako farárka evanjelickej cirkvi problém vtesnať sa do rámca jej učenia a názorov, ak vnútorne cíti rozpor s učením cirkvi a vieroučne sa v spomínaných otázkach posunula mimo jej učenie, ak cíti potrebu súčasnú prax cirkvi neustále komentovať a kritizovať smerom na verejnosť, jej poctivou možnosťou stále zostáva urobiť vážne, zodpovedné rozhodnutie voči sebe, vlastnému ordinačnému sľubu i vlastnej cirkvi a zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe. Bolo by to z jej strany dôsledné a hodné rešpektu. V opačnom prípade sa svojim počínaním spreneveruje ordinačnému sľubu, vierouke a postoju cirkvi, čo je vnímané podľa platných cirkevnoprávnych predpisov ECAV ako disciplinárne previnenie.

Ivan Eľko, generálny biskup ECAV
Ján Hroboň, biskup Západného dištriktu ECAV
Peter Mihoč, biskup Východného dištriktu ECAV

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.