Sami to nezvládneme

Sami to nezvládneme

Vlak stojí, cestujúcich sa zmocňuje beznádej. Takto sa nikam nedostaneme! Sme tu rukojemníci! Ktovie, či to všetko, čo nám hovoria, je pravda? Či naozaj je to až také zlé? Či toto všetko nie je zinscenované kvôli záujmom zopár jednotlivcov? Nálada všetkých je hlboko pod bodom mrazu. Súprava sa odrazu pohne. Ľudia zostanú ako zelektrizovaní. Tak predsa?
Prichádzajú dobré správy. Vieme, ku akej výhybke sa treba dostať, poznáme aj novú trať. Chvíľu to samozrejme potrvá, ale sme na dobrej ceste.

Nálada sa mení akoby mávnutím čarovného prútika. Do strachu, hnevu, neistoty, rezignácie vstupuje nádej. Tá všetko mení, už nehľadia na seba, ale na to, čo je pred nimi. Prestávajú vnímať ohrozenia, zameriavajú sa na cieľ.
Veľmi by sme si priali, aby toto všetko okolo koronavírusu, čo najrýchlejšie skončilo.
Vidíme chorých, zomierajúcich, bezmocných, ľudí, čo strácajú majetok, podnikanie, prácu, vzťahy....
Všetko sa mení, preskupuje, je to ako vo veľkej miešačke a nevieme, čo sa z nej vyleje.
Keby boli pravdou konšpiračné teórie o tom, že koronavírus je účelovo vyvinutý laboratórny produkt, ktorého zámerom je presunúť ľudí do digitálneho sveta a ovládnuť tak svetovú ekonomiku, zároveň zredukovať populáciu, aby sa demografický vývoj stal trvale udržateľný a rovnako tak životné prostredie, potom by ma na mieste architektov takéhoto scenára, štvalo hlavne to, keby sa vyskytol niekto, kto nehľadí ako zhypnotizovaný na koronavírus a dianie okolo, ale pozerá inde. Berie vážne ohrozenia a reštrikcie, ale nenechá sa tým pohltiť. Je od toho vnútorne slobodný, lebo vidí ďalej a viac, než je toto všetko. A z tohto pohľadu čerpá pokoj, nádej a istotu.
Konšpiračné teórie nechajme bokom, nestoja za pozornosť.
Čo keby v tejto situácii kresťania dokázali práve toto, vidieť ďalej, vidieť viac ako nákazu. Žalmista hovorí: Dvíham svoj zrak ku horám, odkiaľ mi príde pomoc? A svoj zrak dvíha ešte vyššie a hovorí: Od Hospodina je moja pomoc. Ž 121
Toto je pohľad viery. Pohľad za horizont našej prítomnosti. Pohľad, ktorý prináša pokoj, nádej a istotu.
Zrejme mnohí vnímame túto pandémiu ako príležitosť. Príležitosť pre zmenu k lepšiemu. Pre celé ľudstvo. Mnohé veci sa budú preosievať a triediť, ako vo veľkom site. Môže to byť očistný, katarzný proces. Môžeme v ňom poznávať, že mnohé veci k naplnenému a zmysluplnému životu vôbec nepotrebujeme. Že sa dá existovať jednoduchšie, skromnejšie. Že tie ozajstné hodnoty sú zrejme aj niekde inde, než len v možnostiach a prostriedkoch, ktorými disponujeme.
V tomto období je obdivuhodné, s akou solidaritou, obetavosťou, pozornosťou dokážeme pristupovať k najnúdznejším, najslabším a najodkázanejším. Akoby v nás hrozba z vonka evokovala ten potenciál dobra, ktorý má v sebe každý z nás.
Ale rovnako táto pandémia môže v konečnom dôsledku evokovať potenciál zla a temnoty. Možno nás čakajú ťažké časy, kedy každý z nás sa bude musieť niečoho vzdať, niečo stratí. Dúfajme, že budeme ušetrení od strát na životoch a zdraví. Mnohí padajú už teraz, ekonomicky, materiálne, iní upadajú na duchu, psychicky strácajú nádej. Dokážeme sa podržať aj v takýchto časoch a nedovoliť padnúť tým slabším aj za cenu toho, že sa vzdáme časti svojho komfortu, času, financií... proste že dokážeme podržať toho druhého aj na svoj úkor?
Dokážeme prijať aj túto situáciu ako výzvu k lepšiemu?
Dovoľte malý exkurz. Veľa sa v kresťanskom svete pertraktuje, či koronavírus je Boží trest, alebo nie. Hovorí sa o zdvihnutom Božom prste, o napomenutiach, upozorneniach od Boha.... V našom prostredí prevláda názor /tak to vnímam/: „Toto nie je Boží trest. Zarobili sme si na to sami a znášame dôsledok. Neťahajme do toho Pána Boha ako policajta. Hovoriť o treste by znamenalo manipulovať mienku ľudí stredovekým spôsobom“.
Nie je za takýmto postojom snaha robiť Bohu advokáta? Ukázať ho iba ako láskavého, milostivého, odpúšťajúceho a teda skoro ako automat na všetky naše ušľachtilé a cnostné priania? Ale On je aj spravodlivý. On nenávidí hriech. A súčasťou spravodlivosti je aj trest.
Mal som veľmi dobrého otca. Sme šiesti súrodenci a každý z nás potvrdí, že nás mal naozaj rád. Ako deti sme neboli len ideálni. Keď už to prešlo za čiaru, dal nám pocítiť, čo je to taká pravá, výchovná. Neraz sa nám až očiach zaiskrilo. Bola to tvrdá, ale účinná korekcia.
Podľa mňa dostávame práve takúto lekciu. Také dobré výchovné zaucho. Lebo sme si oň koledovali a plne zaslúžili. Znamená to, že nás Boh nemá rád? Práve naopak. Keby mu na nás nadovšetko nezáležalo, nechal by nás tak.
V tomto zmysle trest /ako zle to znie/, nie je ubíjaním, zdeptávaním, dokazovaním moci, ubližovaním, ale príležitosťou ku zmene.
„A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne? Ak ste bez takej výchovy, na ktorej majú účasť všetci, potom nie ste synovia, ale ako nemanželské deti. Veď aj naši telesní otcovia boli prísnymi vychovávateľmi a vážili sme si ich. Vari sa nepodriadime omnoho viac Otcovi duchov, aby sme mali život? Otcovia nás krátky čas vychovávali prísne a tak, ako sa im to videlo správne, no on nás vychováva nám na úžitok, aby sme mali účasť na jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova v tej chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená a vaše nohy nech kráčajú po priamych chodníkoch, aby sa to, čo je chromé, úplne nevykĺbilo, ale skôr uzdravilo.
Žid 12, 5-13
Vráťme sa ale k tomu, čo sme pred chvíľou načrtli. Že stojíme na hrane a môže sa to zvrtnúť dobrým, ale aj zlým smerom. Práve preto potrebujeme nádej. Počujeme často: „Zvládneme to, keď sa zomkneme, budeme zodpovední a disciplinovaní, keď zostaneme doma, zvládneme to“. Ale čo keď príde druhá vlna, tretia, alebo iný vírus? Čo keď by sme museli dať dole rúška a ísť ďalej bez ohľadu na nákazu, lebo nebude iná možnosť?
Práve preto chcem povedať, že pohľad nádeje nám hovorí: upriamte svoj pohľad za horizont vašich možností a schopností. Na Niekoho, s kým to dokážeme. Spolu to dokážme. Spolu - jeden s druhým a spolu s Ním. Práve preto chcem povedať, že táto situácia je fenomenálnou príležitosťou k návratu. Návratu na kolená, k pokániu, lebo sami to nezvládneme.

Čo k tomu dodať? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko? Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Ježiš Kristus, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po Božej pravici a prihovára sa za nás. Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Toto všetko však víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval. Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.
Rím 8, 31-39
Toto je naša viera, láska a nádej.
On zobral všetko naše, zlo, skazenosť, hriech, áno aj náš trest, na seba. Obetoval sa za nás, aby sme my mohli žiť, aby sme boli zachránení.
Spolu to zvládneme.

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.