Kam upierame svoje oči v tomto pôstnom čase?- Peter Mihoč

Kam upierame svoje oči v tomto pôstnom čase?- Peter Mihoč

Dnešná 3. pôstna nedeľa nesie názov Oculi, čo v preklade znamená moje oči. Oči sú nesmierne dôležitý orgán nielen pre naše telo, ale aj pre našu dušu. Nimi vnímame okolitý svet, skrze ne preosievame, čo vpustíme do svojho vnútra. To ako vidíme realitu života, prináša dôsledky pre našu životnú orientáciu, aj každodenné konanie. To ako hľadíme na duchovné hodnoty, to prináša dôsledky pre podoby našej viery. To akým spôsobom hľadíme očami viery na Krista, sa odráža v spôsobe nášho nasledovania.

Pôst je pozvaním, novým spôsobom uprieť oči na Ježišovu cestu do Jeruzalema. Uvedomiť si hĺbku Kristovho pohľadu na človeka, šírku jeho lásky, ale aj predvídavú dĺžku, ktorá napomína neobzerať sa na ceste nasledovania späť, ale mať pohľad upriamený na pevný bod zmyslu života. Dnešný text hovorí o pohľade šiestich očí, ktoré rôznym spôsobom hľadeli na Krista. 
Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel.  Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.  Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.  Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.  L 9,57- 62
Oči prvého muža boli presiaknuté svätým nadšením, z ktorého sa zrodilo rozhodnutie nasledovať Krista. Povedali by sme, čo môže byť na tom zlé, keď sa človek s nadšením rozhoduje. Veď určitá dávka nadšenia je potrebná pre každú prácu, pre každý krok v živote. Áno je to pravda, ale nadšené oči nesú v sebe aj jedno riziko, že pri prvej prekážke nás nadšenie opustí a naše oči sa obzerajú späť. Tá prekážka o ktorej Ježiš je strata domova. Každé zviera ako líška, nebeskí vtáci, majú svoj domov, ale Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil. Kristus nemá, alebo len ťažko si hľadá miesto v tomto svete, v životoch ľudí. Mnohí odvrátia svoje oči od jeho cesty, od jeho hodnôt, lebo na tejto ceste je potrebné prinášať obete. Nadšenie, ktoré neprináša ovocie popularity, slávy a moci, ale skôr stratu pochopenia. Napokon na kríži ostáva sám, bez pochopenia, bez domova, bez ľudí, ktorí síce s veľkým nadšením hľadeli na neho počas jeho účinkovania, ale keď prišiel kríž odskočili a zanechali ho na ceste samého. 
Oči druhého a tretieho hľadia na Krista, ale s clonou životných podmienok. Ten pohľad je prefiltrovaný slovom, ale... Ježišove slová: : Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych... sa nám môžu zdať bezcitné a z Kristových úst nenáležité. Veď predsa aj Mojžišov zákon predpisoval úctu k rodičom a k úcte patrilo aj pochovanie zomrelého otca. Lenže tu nešlo o otázku úcty  k rodičom, tu šlo o pohľad, ktorý učí triediť životné priority a vidieť hodnoty, ktoré prinášajú zmenu životnej situácie.  Každé „ale“ je životné uhnutie pohľadu na Krista. Každé „ale" nám odchyľuje súradnice nasledovania. Koľko tých našich „ale“ zaznie v našom živote. Pôst a Veľká noc nám prináša zvesť, že z Božej strany neexistuje žiadne „ale“. Ježišov modlitebný zápas v Getsemane sa ukončil, nie ako ja chcem, ale ako ty. V krízovej situácii neumkol svojím pohľadom od cieľa  a tým bolo zavŕšenie poslania od Otca – vyjavenie hĺbky Božej lásky v obeti na kríži.  Ježiš chce, aby naše oči neumkli od neho pre žiadne "ale". On hľadá tých, ktorí hľadajú najskôr kráľovstvo Božie a všetko ostatné im bude pridané. Taktiež lúčenie v rodine podľa vtedajších spoločenských pomerov trvalo niekoľko dní. A tým by bol odchod stále ťažší… Preto hovorí Ježiš hovorí : Kto položí ruku na pluh, neobzerá sa späť. 
Pri oraní platilo zásadné pravidlo, že sa musí pozerať uprene na pevný bod na konci poľa, ak brázda má byť rovná. Pokiaľ by človek očami uhýbal a obzeral sa dozadu, bude brázda veľmi krivá. Krivé brázdy naznačujú, aké oči držali pluh v rukách. Ak by sa Kristus na jeho ceste ku krížu obzeral späť, Golgota by sa nikdy nestala pevným miestom pre ľudstvo. Iba jasným postojom a poslušnosťou k Otcovmu poslaniu, iba tým, že človeka poznačeného hriechom si kládol pred svoje oči, dokázal vyorať brázdu záchrany, do ktorej vložil svoje vlastné telo, aby z tohto semienka vzklíčila nádej večného života a svetlo sveta spoza horizontu smrti.  
Otázka tretej pôstnej nedele znie: kam upierame svoje oči v tomto pôstnom čase? Koho si my kladieme v týchto pohnutých časoch pred oči? Ako vyzerá duchovná brázda našich rodín, alebo akú podobu má v našej cirkvi. Brázdime život ukotvený pohľadom na pevný bod, alebo pluh života sa kolíše podľa túžob a dnešných trendov? Prajem sebe, aj Vám bratia a sestry, aby tohtoročný pôst, skúsenosť z celého pandemického roka  nebola pre nás len plytkým a povrchným splužením spôsobu nášho života, ale hlbokou brázdou, kde očami uprenými na Krista, nájdeme pevný bod zmyslu života. Oranie hlbokej brázdy je možné len tam, kde sme ochotní rozísť sa s tým, čo by nám zväzovalo ruky. Nech tohtoročný pôst nám pomôže uvoľňovať ruky k hlbokej orbe vnútra, k pokániu, aj k správnemu nastaveniu našich očí. 

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.