Sedem krát trinásť minút o cirkvi- kázne gen. biskupa z pobožností na Regine

Sedem krát trinásť minút o cirkvi- kázne gen. biskupa z pobožností na Regine

Bratia a sestry, keďže mnohí z vás prejavili záujem o kázne brata generálneho biskupa Ivana Eľka, prinášame vám ich v plnom znení, tak ako boli postupne čítané v rádiu Regina. 

I. 

Kyriaké 

„..... Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby si ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze Slovo a postavil si cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony.“                                                                                                                Efezským 5, 25 – 27

(ďalšie čítania: Jób 38, 1 – 7  a  Ján 17, 6.9)

     Počuli sme slová o cirkvi, ktoré apoštol Pavel adresoval kresťanom v dnes už nejestvujúcom antickom veľkomeste Efez. V tých slovách je mnoho, čo by si čitateľ, alebo vykladač mohol všimnúť. Upriamme však pozornosť iba na jednu jedinú vec. Postavme ju veľmi vysoko a zachovajme si ju ako dôležitú pravdu nášho života. Nepoviem hneď, čo bude tou jednou jedinou vecou. Prídeme k nej tak, že si ešte raz pripomenieme dve liturgické čítania, ktoré sme dnes počuli.

     To prvé bolo zo starozmluvnej knihy Jób. Aj ľudia, ktorí nie sú veriacimi kresťanmi ocenia poetickú krásu a silu týchto slov. Sú zo záveru knihy, kde na ploche troch kapitol vedie Boh rozhovor s trpiacim Jóbom. Vlastne, Jób iba počúva so zatajeným dychom a Hospodin vedie dramatický monológ. Vysvetľuje Jóbovi to, čo by malo byť veriacemu človeku akoby samozrejmé, ale človek na to dokáže predsa len zabudnúť, ignorovať to, zameniť za niečo iné: odkrýva mu seba samého ako absolútne mocného a múdreho. Boh s ľahkosťou dáva vznikať a zanikať vesmírnym svetom, umožňuje jelenici porodiť svoje mláďa. V tejto silnej časti Písma Boh zdôrazňuje Jóbovi tri dôležité veci: „Za všetkým čo vnímaš, som ja – mne toto všetko patrí – k všetkému mám vzťah Vlastníka a Opatrovateľa.

     Druhé liturgické čítanie bolo z Evanjelia podľa Jána. V 17. kapitole sa nachádza takzvaná Veľkňazská modlitba Pána Ježiša. Je nám dané nahliadnuť do tejto modlitby. Keď doznie, Pán Ježiš je zatknutý, súdený a popravený. Preto sa v nej odohrávajú dôležité veci. Pán Ježiš Bohu predkladá svoje vykonané poslanie, hovorí o tajomstve vzťahu Otca a Syna, prosí o zdar svojho diela vo svete, prosí o tých, ktorí v budúcnosti v Neho uveria ako vo svojho Záchrancu. Prečítali sme z modlitby iba dve vety. V oboch sa ozvali slová  „dal si mi“, v zmysle „dal si mi ľudí“. Spolu šesť krát Pán Ježiš v modlitbe povie: „Otče, dal si mi ľudí“. Má na mysli tých, ktorí v tej chvíli k Nemu ako Učiteľovi patrili, ale aj tých, ktorí sa vierou, krstom a nasledovaním k Ježišovi pripoja v budúcnosti.

     Takže ešte raz: ten Boh, ktorému patrí absolútne všetko - ako o tom počul Jób, ten Boh teraz vyberá určitý okruh ľudí a potom ďalších a ďalších a dáva ich svojmu Synovi, aby On bol ich vlastníkom, a aby oni boli Jeho.  Áno, takéto niečo už Boh raz spravil. Ten, ktorému patrí všetko, ukázal kedysi na jedného pastiera Abraháma, potom na Izáka a Jákoba, na ich rodinu a z nej pochádzajúci národ Izrael. Povedal, že aj keď Mu patrí všetko, títo ľudia, rodiny a národ Mu bude patriť ešte úplne inak. Bude to Jeho ľud, ktorý bude mať On na tomto svete. Dá mu špeciálne poslanie. Ten istý Boh, ktorému patrí všetko, dáva svojmu Synovi úplne iných ľudí. Nové vlastníctvo, nový ľud. Vo chvíli jeho zrodu sa mu po grécky začne hovoriť „kyriaké“. Slovo „Kyrios“ znamená „Pán“, „kyriaké“ znamená „Pánovo“, „to, čo patrí Pánovi“. Prenesené do slovenčiny toto slovo znie „cirkev“. Cirkev – to sú ľudia, ktorí patria Ježišovi ako svojmu Pánovi.

     V Ježišovej modlitbe vidíme, že sa Pán v osudovej chvíli svojho života raduje a ďakuje svojmu nebeskému Otcovi za to, že Mu z bohatstva vesmíru a sveta ktorý vlastní, vyčlenil a daroval tých niekoľko ľudí, ktorí budú rásť vo veľký zástup a ktorí budú Jeho vlastníctvom.  Presne toto je ten moment, ktorý si dobre všimnime v Pavlových slovách o cirkvi z listu Efezským. Pavel v nich opisuje vášnivý, doslova ľúbostný, manželský vzťah Pána Ježiša a cirkvi. Ježiš ju miluje, obetoval sa za ňu. A potom Pavel napíše, že „postavil si ju“. „Si – ju“. Teda doslova z vlastnej pohnútky a chcenia vzbudil cirkev k existencii a vyformoval ju výlučne pre seba. Cirkev, od momentu jej zrodu na Letnice, cez dve tisícročia dejín až po dnešný deň je výhradne produktom, nástrojom a vlastníctvom Ježiša Krista.

     Takéto tvrdenie o „vlastníctve cirkvi Ježišom Kristom“ môže mnohým znieť ako nezmysel či provokácia. Mnoho ľudí si dokáže celkom plasticky predstaviť, že cirkev vznikla za určitých náboženských, politických, sociologických, či dokonca psychologických okolností. Že je produktom buď veľmi zložitých procesov, alebo naopak veľmi jednoduchých rozhodnutí ľudí. Majú s ňou svoju skúsenosť, áno, neraz veľmi zlú. Častokrát jej nerozumejú, nerozumejú jej jazyku,  spôsobom, poriadkom, mentalite. Niekto z cirkvi im ublížil. Cirkev nenaplnila ich predstavy. Nedostali to, čo chceli. Pochybujú nad zmyslom a dôvodom jej existencie. Nemá pre nich význam. Hanbia sa za ňu. Dokonca aj tí, ktorí do nej úprimne patria jej majú čo vyčítať a mnoho vecí ich bolí. Zvyknú sa snažiť o zmeny, o reformy. 

     Áno, toto všetko jestvuje a už storočia to žije svojim vlastným, celkom búrlivým životom. Pokiaľ ide o reformy, my, evanjelici, sme potomkovia takejto úprimnej snahy o zmenu kurzu cirkvi smerom k jej autentickým, biblickým, apoštolským koreňom, ktorá sa odohrávala v 16. storočí. Nič z tohto všetkého ale nič nemení na tom, že cirkev je vlastníctvom Ježiša Krista: On si ju vzbudil k existencii a Jemu celá patrí.

     Patrí Mu na tých miestach sveta, kde sa jej darí a jej život a služba napreduje. Patrí Mu aj tam, kde sa jej nedarí, kde kolabuje demograficky, finančne, organizačne, duchovne, ľudsky. Patrí Mu tam, kde je v spoločnosti prirodzene rešpektovaná, i tam, kde je predmetom karikatúr a hejtov, či dokonca kde musí prelievať mučenícku krv. Patrí Mu, aj keď sa mnohým môže zdať, že je to obyčajná inštitúcia vedľa mnohých iných, ktorá má identifikačné číslo a je napojená na štátny rozpočet. Jedným zo základných tajomstiev a paradoxov kresťanskej viery je, že presne ten reálny útvar, ktorý sa nám objaví pred očami keď sa vysloví slovo „cirkev“, má nadprirodzený charakter. Celý tento útvar patrí Ježišovi Kristovi, živému a konajúcemu Bohu a Pánovi. Najprv je On, Jeho vláda, Jeho vlastníctvo a Jeho úmysly, a až potom všetko ostatné.

     Nezmenia na tom nič pošetilé túžby vodcov cirkvi, aby cirkev bola aspoň trochu „ich“. Ani spupné túžby mocných tohto sveta, aby cirkev mohli aspoň trocha  použiť. Nezmení na tom nič fakt, že v cirkvi nežijú anjeli, ale obyčajní hriešnici. Ani fakt, že cirkev môže urobiť a aj robí množstvo chýb. Ona nie je iba útvarom, ktorý sa dá nazerať z perspektívy náboženstva, psychológie, sociológie, kultúry, politiky, či z perspektívy vlastnej osobnej životnej skúsenosti. Ona je predovšetkým nadprirodzená. Patrí Ježišovi Kristovi. Ako Pavel píše – „On si ju postavil“.

     Nehovoríme to ako z núdze cnosť, ako dodatočné vylepšovanie imidžu cirkvi,  pokus o jej ospravedlňovanie sa v očiach sveta. Konštatujeme to prosto ako pravdu Božieho Slova, ktorá nám je v moci Ducha Svätého a vo viere odkrytá. Aj nás samotných vždy nanovo vie prekvapiť: cirkev patrí Ježišovi Kristovi!

     Na úvod som povedal, že toto tvrdenie máme postaviť veľmi vysoko, ako dôležitú pravdu nášho života. Som realista a uvedomujem si, že ani veriaci kresťan nevstáva a nelíha s týmto ako s tým najdôležitejším, čo si pripomína. Predsa však, keď kráčaš s rodinou na bohoslužby, keď si poverený v cirkvi nejakou službou a konáš ju, keď dávaš svoj čas, úsilie, peniaze, keď zápasíš o napredovanie nejakého dobrého projektu, keď si pripomínaš svoje vlastné duchovné korene a priznávaš sa k svojej cirkvi, vtedy si uvedom: nerobím to pre ľudí, pre inštitúciu. Cirkev je Kristovým vlastníctvom a ja som jej súčasťou. Je to pre niekoho diskutabilný, ale pre mňa vzácny dar života.

II.

Pravidlá svadobnej hostiny

 „Keď dúfam, že čoskoro prídem k tebe, píšem ti, aby si, ak sa oneskorím, vedel, ako sa treba správať v dome Božom, ktorým je cirkev živého Boha, tento stĺp a základ pravdy.“          1. Timoteovi 3, 14 - 15

(ďalšie čítania: Žalm 15, 1 – 5  a  Matúš 22, 1 - 14)

     Toto bolo nazretie do osobnej korešpondencie. Starší, skúsený kresťan a apoštol Pavel píše svojmu mladšiemu spolupracovníkovi Timoteovi, ktorý viedol  kresťanský zbor v Efeze. List  obsahuje pasáže, v ktorých Pavel Timoteovi pripomína dôležité pravdy kresťanskej viery. A potom obsahuje pasáže, v ktorých sú praktické rady pre tak náročnú úlohu, akou je vedenie cirkevného zboru. Uprostred listu Pavel napíše vetu, ktorú sme pred chvíľou počuli: „Píšem ti, aby si vedel, ako sa treba správať v Božom dome, ktorým je cirkev“. Samozrejme, nejde o správanie v zmysle nejakej cirkevnej etikety. Ide o správanie, ako o aktívne kresťanské životné prejavy. Pavel chce povedať: „Píšem ti, aby si vedel, ako majú žiť tí, ktorí patria do cirkvi“.

     Tu na chvíľu odbočme a povedzme niečo nie veľmi korektné, no reálne. Zažívajú to mnohí pracovníci v duchovnej službe a zažívajú to predovšetkým s istou  skupinou ľudí, ktorí sa štatisticky považujú za kresťanov, ale v cirkvi žijú iba veľmi okrajovo. Čo je to? Signál, ktorý k vám vyšlú: „Buďte vďační, že som vôbec tu! Preukazujem vám tým milosrdenstvo“. Dá vám to pocítiť malý školák na hodine náboženstva, tínedžer, ktorého pripravujete na konfirmáciu, rodič, ktorý príde ohlásiť  krst dieťaťa. Stretnete sa s tým v mnohých ďalších podobách. „Vstúpili sme na vaše územie, na územie cirkvi. Máme na to právo. Ale nech vám ani nenapadne mať na nás nejaké nároky!“.

     Na jednej strane sme presvedčení, že každý má právo zaklopať na dvere cirkvi a vstúpiť. Na druhej strane nemožno vstúpiť len tak, na nezáväznú návštevu a neuvedomiť si, že byť časťou cirkvi, byť kresťanom, prináša dôsledky pre život. Ako riešiť túto zvláštnu dilemu, medzi právom vstúpiť a nárokmi na tých, čo vstúpili? V úvodnom liturgickom čítaní ku nám zneli dva úryvky Písma, ktoré sa potýkajú práve s touto dilemou.

     Najprv znel celý 15. žalm. Začína slovami „Hospodine, kto smie byť hosťom v Tvojom stánku?“. Predstavte si chrámových spevákov a hudobníkov, ako lemujú schody do už neexistujúceho jeruzalemského chrámu a spievajú túto pieseň. Schodmi vystupujú tisíce ľudí, aby sa zúčastnili chrámovej bohoslužby. Nikto nevie rozoznať ich motívy a úprimnosť ich úmyslov. Kto sú tí ľudia, aký je ich príbeh, aký je ich skrytý svet? Prichádzajú formálne, alebo úprimne? V duchu sú otrávení, alebo sú pohnutí úprimnou bázňou pred Bohom? Nevieme to  odmerať. Môžeme povedať, že každý má právo vstúpiť, každý má právo zúčastniť sa bohoslužby. Speváci však cez svoju pieseň zároveň nechávajú, aby každý započul vážnu otázku a položil ju sám sebe: „Kto je napokon tým pravým hosťom u Boha? Čia návšteva chrámu má napokon zmysel?“. Ďalšie verše piesne na otázku odpovedajú. „Vitajte, pútnici, každý máte právo pristúpiť k Božiemu oltáru. Ale vrúcnu Božiu odpoveď a Božie požehnanie si odtiaľto môže odniesť iba ten, koho život má isté znaky; teda ,kto je bez úhony a koná spravodlivo a pravdu vraví zo srdca, kto´...“ - veď si to ešte raz v kľude prečítajte.

     Druhé čítanie bolo z Evanjelia podľa Matúša, 22. kapitoly, známe podobenstvo Pána Ježiša o svadbe kráľovského syna. Na svadbu prekvapivo odmietli prísť pozvaní. Kráľ teda prikázal, aby sluhovia pozháňali v uliciach mesta náhradných  hostí. Tu by sa podobenstvo mohlo skončiť a rozumeli by sme mu: vyvolený Boží ľud Izrael odmietol Ježiša ako Mesiáša a preto právo stať sa novým Božím ľudom, cirkvou Ježiša Krista, bolo umožnené pohanom. Podobenstvo však prekvapivo pokračuje. Uprostred hostiny prichádza do svadobnej siene kráľ a vytýka jednému z hostí, že nemá svadobné rúcho. Pozor, tu buďme veľmi pozorní pri čítaní. Nikde v podobenstve nie je napísané, že náhradných hostí schmatli a prinútili vojsť na svadbu bez toho, aby mali čas spamätať sa a pristrojiť. Náhradní hostia neboli v neriešiteľnej situácii a kráľ nie je nespravodlivý. Oni sa mohli ozdobiť aspoň nejakou maličkosťou a vyjadriť ocenenie voči slávnostnosti tej chvíle. Tento hosť žiadne ocenenie nevyjadril. Vyjadril svoju pýchu, solitérstvo a ignoráciu: prijal pozvanie, vstúpil dnu, ale choval sa nemožne. Presne v duchu „Buďte radi, že ma tu máte a nemajte na mňa žiadne požiadavky“.

     Pán Ježiš tu nekritizuje svojich nepriateľov. Hovorí k svojim vlastným, k cirkvi. On nebol čierno – bielym kritikom, Jeho viedla svätosť a pravda. Prorocky odkryl, čo sa bude diať v budúcnosti cirkvi. Dvihol prst voči všetkým, ktorí nebudú mať problém – povedané rečou podobenstva - prijať pozvanie na svadbu, teda považovať sa za súčasť cirkvi, ale neprijať podmienky svadobnej hostiny, teda nič na svojom živote nezmeniť. „Buďte radi, že ma tu máte. Nemajte na mňa ale žiadne požiadavky“. Nie, takto to fungovať nebude, hovorí Pán. Pozvaný je naozaj každý. Ale keď si uvedomím, že Boh ma pozval, aby som bol  obdarovaný večnosťou v Kristovi, nemôžem zostať stále ten istý, neozdobený a neupravený. Ak predsa taký zostávam, spadá to pod Boží súd.

     Toľko žalmista a Pán Ježiš. Pozrime sa späť do Pavlovho 1. listu Timoteovi. Pavel  dáva Timoteovi rady, ako sa postaviť k rozličným skupinám ľudí v cirkvi. Ako ich pastiersky viesť ku Kristovi, a k povedomému kresťanskému životu. Postupne píše o postoji ku predstaviteľom svetskej moci. Píše o ženách, o móde a o vnútornej kráse. O nárokoch na ľudský a duchovný profil biskupov, diakonov a starších, teda o predstavených cirkvi, dokonca o ich manželstvách a rodinách. Píše o starcoch, teda senioroch, mužoch aj ženách. A o vdovách, teda o osamelých v sociálnej tiesni. O kresťanských otrokoch. O bohatých kresťanoch. Medzi riadkami píše o manželoch a manželkách, o rodinách a výchove detí. A veľa píše k samotnému Timoteovi, o jeho úlohe formovať seba samého ako kresťana i ako vodcu cirkvi.

     Títo všetci, ktorých má Pavel pred očami, sa stretli v cirkvi. Sú „kyriaké“, sú vlastníctvom Ježiša Krista. Každý bol povolaný na svadobnú hostinu v inom čase a za iných okolností. V prvej kapitole listu spomína Pavel na svoje vlastné povolanie. Jeho slová sú presvedčivé a je z nich jasné, že Pavel nič v živote nezobral tak vážne a nedal tomu taký význam, ako milostivému Kristovmu povolaniu k viere a k životu v cirkvi. Ale iní ľudia môžu byť na tom inak. Možno niektorý muž vstúpil na pôdu cirkvi hlavne preto, aby potešil svoju veriacu manželku. Možno niektorý otrok iba preto, že túžil po lepšom zaobchádzaní, a niektoré dievča iba preto, že chcelo spoznať niečo zaujímavé. Je mnoho takých, ktorí sa vo svojich motívoch a úmysloch podobajú na Pavla či Timotea, ale je aj mnoho iných. Skladba cirkvi je pestrá, ako je pestrý život sám. Nedokážeme nastaviť žiaden filter, ktorý by tú veľkú masu ľudí, ich príbehov, pohnútok a úmyslov kontroloval a vyselektoval nám akúsi ideálnu cirkev z ideálnych ľudí a ostatným zamedzil vstup.

     Všetci spolu kráčajú pomyselnými schodmi, ku krížu Ježiša Krista. Znie k nim žalmistov spev, ohlasujúci, že každý má právo vstúpiť, ale skutočnými hosťami sú iba tí, ktorí sa slobodne podrobili Božej vôli. A znie k nim hlas Pána Ježiša, ktorý opakuje že každý je pozvaný na svadbu, ale keď už vstúpi, mal by prijať pravidlá svadobnej hostiny a ozdobiť sa životom s Kristom. A napokon hlas apoštola Pavla, ktorý znie zvlášť k tým, ktorí cirkev vedú, že ich poslaním je každému prichádzajúcemu – v láske, no jednoznačne – odovzdať odkaz o tom, že Kristus má na nich nárok.  Že ich chce viesť k zmene života. Že je dôležité, „ako sa správať v dome Božom“. Na to má byť zamerané ich kázanie, vyučovanie, napomínanie, vykonávanie disciplíny.

     Cirkev, tento obrovský zástup ľudských bytostí, nemá zostať beztvarou masou, v ktorej stratilo význam rozlišovať medzi ozdobenými a neozdobenými, každému je to jedno, nikto nemá na nikoho nároky, pretože svadobná hostina nemá žiadne pravidlá. Nie, ona pravidlá má.  Ďakujeme za ne. Jasne nám ich formuluje autorita Božieho Slova.

     Nie je dôležité, ako sa im podriadil môj sused v kostolnej lavici, ale ako som sa im podriadil ja sám. Veď, napokon, aj Timoteus, vodca iných, nemal stratiť schopnosť zaoberať sa sebou samým, svojim vlastným svadobným šatom.

LINK na záznam: 20.1.2021

III.

Budovanie a rast

„Usilujte sa o lásku a horlite za duchovné dary, najmä však, aby ste prorokovali. Lebo kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu. Nikto ho totiž nechápe, lebo v duchu hovorí tajomstvá; ale kto prorokuje, ľuďom hovorí to, čo buduje, napomína a potešuje. Kto jazykom hovorí, seba buduje, ale kto prorokuje, cirkev buduje. Chcem však, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali, lebo ten, kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, ak to len nevyloží, aby sa cirkev budovala.“  1. Korintským 14, 4 –  5

(ďalšie čítania: Príslovia 4, 18  a  Ján 3, 29 - 30)  

     Dnešný úryvok bol trocha dlhší a na počúvanie možno náročnejší. No aj keď by si ho človek pozorne čítal sám pre seba a nemal by pritom základné biblické vedomosti, nerozumel by mu. Opakujú sa v ňom totiž dva výrazy: ten prvý je bežne nezrozumiteľný a druhý si môže vyložiť zle.

     Prvý, nezrozumiteľný výraz,  je „hovoriť jazykmi“. V Novej zmluve je to označenie pre stav, ktorý spôsobuje Duch Svätý. Je to Jeho dar, biblicky povedané „charizma“. Modliaci sa človek prestáva k Bohu hovoriť zrozumiteľnou rečou a začína k Bohu hovoriť neartikulovanou rečou. Po prvý krát kresťania zažili „hovorenie jazykmi“ pri zoslaní Ducha Svätého pri vzniku cirkvi, na Letnice. V prvej cirkvi bol tento dar hojne prítomný. Tak to bolo aj medzi kresťanmi v Korinte. Pavel túto charizmu spomína na niekoľkých miestach, najmä však v 12., 13. a 14. kapitole 1. listu Korintským. Mohli by sme k tomu zadržať trojdňovú prednášku, ale teraz to nie je potrebné. Dôležité je pochopiť, čo má Pavel na mysli, keď píše o „hovorení jazykmi“.

     Druhý výraz, o ktorom som povedal, že nezainteresovaný poslucháč si ho vyloží zle, je „prorokovať“. Bežne mu rozumieme tak, že sa jedná o predpovedanie budúcnosti. Prorok hovorí o tom, čo sa ešte len stane. Nič takéto ale Pavel nemá na mysli. Prorokovanie v prvej cirkvi znamenalo, že prorokujúci človek pozeral do minulosti. Videl v nej osobu Ježiša a Jeho ľudský údel. Vyznával, argumentoval, poučoval, že Ježiš je Kristus a Spasiteľ. A k tomu ešte vysvetľoval, aké dôsledky z toho plynú pre náš prítomný život i pre našu budúcu nádej. A povzbudzoval k viere v Ježiša. Prorokovanie bola veľmi komplexná služba ľudským dušiam a bola tiež darom Svätého Ducha.

     V prečítanom úryvku zo 14. kapitoly prvého listu Korintským Pavel porovnával význam týchto dvoch obdarovaní – hovorenia jazykmi a prorokovania. Pavel takéto porovnávanie nemal vôbec rád. A nemal rád ani to, čo v istom čase zavládlo v Korinte, čo rozbíjalo cirkevný zbor, a čo Pavel musel prácne riešiť – akoby preteky v tom, kto má aké charizmy, kto ich má viac a pôsobivejšie. Pavel ohľadom tohto mnoho vysvetľoval. Ale predovšetkým tvrdil, že najvyššou a najdôležitejšou charizmou je láska. Ak by niekto mal aj všetky charizmy naraz a nemal by lásku, „nič nie je“ a „nič mu to nepomôže“. Tak to čítame v „Hymne lásky“ v 13. kapitole listu.

     Prečo sa teda Pavel v dnešnom úryvku predsa len pustí do porovnávania charizmy hovorenia jazykmi a prorokovania? Prečo vyslovuje túžbu, aby „každý hovoril jazykmi“, ale nad to viac si želá, aby sa v cirkvi „prorokovalo“? Je to preto, že na tomto mieste v skutočnosti nerieši otázku porovnávania jednotlivých chariziem, ako úplne inú otázku, ktorá mu ležala na srdci, ktorej dával tú najvyššiu prioritu a ktorej zasvätil svoj život. Bola to otázka budovania cirkvi. To je úžasne dôležité! Všimnime si, že v tom krátkom úryvku, v ktorom sa striedali pojmy „hovorenie jazykmi“ a „prorokovanie“, sa „budovanie cirkvi“ spomínalo štyri krát.

     Pod pojmom „budovanie cirkvi“ si nepredstavujme žiadne stavby, majetok, či investície. Pavlovo budovanie cirkvi je duchovná záležitosť. Má dočinenia s pôsobením Ducha Svätého – je to teda nadprirodzené dianie. No má dočinenia aj so slobodou a rozhodovaním ľudí, je to teda i prirodzené dianie. Čo je ale najdôležitejšie; z mnohých Pavlových výrokov spoznávame, že budovanie spočíva vo vedomom a intenzívnom priklonení sa k Ježišovi Kristovi. Tak Pavel píše okrem nášho textu napríklad v liste Efezským 2. kapitole, kde nazýva Pána Ježiša „uholným kameňom, na ktorom každé stavanie príslušne pospájané rastie a na ktorom budú aj Efezskí vybudovaní v príbytok Boží“. Alebo v Efezským 4. kapitole, kde vyzýva, aby sme „v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista“, alebo že „Ježiš prepojuje a zväzuje celé telo a každú časť cirkvi, aby sa budovala v láske“. Alebo v liste Kolosenským v 2. kapitole povzbudzuje, aby kresťania „ako prijali Krista Ježiša, v Ňom žili, zakorenení a budovaní v Ňom“. Takto Pavel uvažuje o budovaní cirkvi. A ak má slovo  „budovanie“ uňho nejakého najbližšieho príbuzného, tak je to slovo „rast“. Kresťan a cirkev buduje svoj vzťah k Ježišovi Kristovi, svoje poznanie Krista, svoju odovzdanosť Kristovi a zároveň tým rastie vo vzťahu, v poznaní, odovzdanosti Ježišovi Kristovi. Budovanie a rast sú dve pomenovania pre jedno a to isté dianie.

     Apoštol Pavel – a cez neho Duch Svätý – nám teda odkazuje, že budovanie a rast sú Božou vôľou a Božím programom pre cirkev. Presne tento odkaz postavme dnes do stredu našich úvah. Je veľmi dôležitý, pretože dáva týmto úvahám život, šťavu a pohyb. Ak sme si v prvý večer vysvetľovali, že cirkev existuje vo svete, ale je Pánovým vlastníctvom, a ak sme v druhý večer hovorili, že zaklopať na dvere cirkvi a vojsť môže každý, ale kto vojde, mal by prijať pravidlá svadobnej hostiny vedúce človeka k osobnej premene, tak dnes to ešte zhlasnime a povedzme, že cirkev tu nie je iba preto, aby bola nehybne položená v dejinách a vo svete ľudí, ale aby sa budovala a rástla. Ona celá a každá jej jednotlivá čiastočka je povolaná k zázraku budovania a rastu v poznaní Ježiša Krista, vo vzťahu s Ježišom Kristom a v odovzdanosti Ježišovi Kristovi.

     Ak sa tu môžem ako kazateľ s niečím zdôveriť, poviem, že som túžil, aby treťou témou úvah o cirkvi bolo práve to: budovanie a rast ako Boží program pre cirkev. Rozhodoval som sa, či ako kázňový text použijem ten z 1. Korintským 14. kapitoly, alebo z listu Efezským 2. či 4. kapitoly, alebo z listu Kolosenským 2. kapitoly, či nejaký iný. Zvíťazil ten z 1. listu Korintským. Práve kvôli tomu, o čom som hovoril v úvode kázne: Pavel štyri krát spomína budovanie cirkvi a to v súvislosti s charizmou prorokovania, teda zrozumiteľného svedectva o Ježišovi Kristovi. Pavel to celé zhrnul slovami: „Kto prorokuje, cirkev buduje“. Teda zrozumiteľné kázanie, vyučovanie a svedectvo o Ježišovi Kristovi, vybrané z duchovného bohatstva Novej Zmluvy a interpretované poslucháčovi, je  – ak to poviem obrazne – pohonné palivo, ktoré spôsobuje budovanie a rast cirkvi.

     Zrozumiteľné svedectvo o Ježišovi Kristovi a orientujúce na Ježiša Krista. Presne toto pôsobí Duch Svätý a toto si Duch Svätý i používa, aby dával celej cirkvi a každej jej čiastočke budovanie a rast. Ak máte vo svojom živote takýchto ľudí, „prorokujúcich o Kristovi“, teda stavajúcich vám pred oči Ježiša Krista vo všetkých perspektívach, buďte za nich veľmi vďační. Duch Svätý si ich používa na váš rast a budovanie, ako tiež na rast a budovanie cirkvi.

     „Chodník spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie“, hovorí nám k tomu  múdry kráľ Šalamún v Prísloviach. Chce povedať, že ak sa Boh človeka dotkne a povolá ho do spoločenstva so sebou, človeka nečaká nehybnosť, ale cesta vyššie a vyššie, čaká ho budovanie, rast, premena.

     A prvý svedok Ježiša ako Mesiáša, najväčší prorok Ján Krstiteľ, mohol ako svoj životný program spomenúť čokoľvek z toho, čo sám od Boha prijal a plnil, čím sa vyznačovalo jeho mocné a verejnosťou prijímané prorocké účinkovanie. On ale ústredný motív svojho života pomenoval takto: „Ježiš, musí rásť a ja sa umenšovať“.

     Toto je tajomstvo cirkvi, tajomstvo budovania a rastu, vyslovené siedmymi slovami.

LINK na záznam: 27.1.2021

IV.

Kérygma, diakonia, koinónia

„... boli sme v námahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote; a okrem toho, – čo ani nespomínam, - deň po deň nával starostí o všetky cirkevné zbory.“   2. Korintským 11, 27 - 28 

(ďalšie čítania: Žalm 22, 23 – 26  a  Matúš 25, 31 - 40)

     Takto si apoštol Pavel spomína na určité obdobie svojho života. Prežíval „nával starostí“. Mnohých to prekvapí. Nemajú žiadnu predstavu o tom, aké starosti môže mať taký apoštol. Druhú časť prekvapenia tvorí odhalenie, že ak sú s cirkvou aj starosti, potom musí cirkev plniť nejaké úlohy, mať nejaké poslanie. Ak by bola bez úloh a bez poslania, žiadne starosti by s ňou neboli, pravda?

     Aké úlohy a poslanie mala cirkev v Pavlových časoch i dnes? Hľadajme odpoveď. Nie však preto, aby sme mali o jednu vedomosť viac, ale aby sme si lepšie uvedomili, že poslanie cirkvi je i našim vlastným poslaním. Aby sme intenzívnejšie vkročili do tohto poslania a plnili ho. Aby sme ty, ja, my naplnili Pánovu vôľu, ktorú má s celou cirkvou, i s nami osobne.

     Hneď na úvod prezradím, že kresťania od nepamäti boli presvedčení, že cirkev má trojité poslanie. Nikde v Novej zmluve však nenájdeme vyjadrenie „trojité poslanie cirkvi“. Ono je to tak, že ak Novú zmluvu pozorne čítame zistíme, že keď apoštolovia píšu o cirkvi a jej poslaní, opakovane sa zhodujú v troch tvrdeniach. Ak tie tvrdenia spojíme, dostaneme obraz o cirkvi a jej poslaní. Je to presne to isté, ako keď nikde v Novej zmluve nenájdeme vyjadrenie „trojjediný Boh“, ale nájdeme svedectvá o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Súbor týchto svedectiev vytvoril učenie o Svätej Trojici. 

     V čom teda spočíva trojité poslanie cirkvi? Nová zmluva hovorí o zvestovaní evanjelia, o službe, a o budovaní spoločenstva. To sú tri základné farby obrazu tvoriaceho poslanie cirkvi. Starí kresťania ich po grécky nazývali – kérygma, diakonia a koinónia. Zvestovanie evanjelia – služba lásky – a budovanie spoločenstva.

     O prvej z týchto úloh – zvestovaní evanjelia o spasení človeka v Kristovi – sme hovorili minulý týždeň v súvislosti s tým, že Božím programom pre cirkev je jej budovanie a rast. A že pohonným palivom budovania a rastu cirkvi je Slovo Ježišovo a Slovo o Ježišovi. Toto všetko platí a je tým povestným „A“. Tým „B“ je fakt, že evanjelium nemá byť zvestované iba do vnútra cirkvi, aby sa budovala a rástla. V rovnakej miere má znieť aj von, k svetu, ktorý zvesť evanjelia o spasení človeka nepozná, či ju ignoruje, alebo úprimne hľadá a pýta sa po pravde a po zmysle života a evanjelium mu prináša odpovede.

     Keď Pán Ježiš končil svoje poslanie na zemi, ako záväzok nepoložil učeníkom na srdce aby vytvorili uzavretú komunitu a oddelili sa od sveta, ale naopak: aby išli do sveta, otvorene učili a kázali, robili učeníkmi všetky národy a krstom ich spájali s trojjediným Bohom. Zvestovanie je prvá úloha cirkvi.

      Jedno si v súvislosti s týmto uvedomme: nehovoríme tu iba o činnosti medzinárodných misijných organizácií, veľkých národných cirkví, či platených kazateľoch v miestnych zboroch. Hovoríme aj o tom, či je kresťan ako rodič pripravený zvestovať evanjelium svojim deťom. Či je kresťan pripravený ako kolega, sused či priateľ priznať sa k viere v Ježiša osobným vyznaním. Alebo či má kresťan ochotu pochopiť a podporiť nejakú evanjelizačnú snahu svojho spoločenstva. Zvestovanie evanjelia nie je niečo, čo sa odohráva ďaleko od nás a robia to iní ľudia, ale čo sa odohráva v mojom, tvojom živote, a je našou nezastupiteľnou osobnou úlohou. Nie je správne neustále očakávať, čo cirkev urobí pre mňa, ako ma vzdelá, poteší, povzbudí. To je znova len to povestné „A“. Tým „B“ je to, ako ja, vzdelaný, povzbudený a potešený cirkvou nesiem evanjelium ďalej vo svojom okolí, či ako podporujem evanjelizačné snahy cirkvi. Nezabudnime, že do Galilejského jazera voda vteká, aby ho plnila a na opačnej strane z neho vyteká, aby zavlažovala pustý kraj. Milá sestra, brat, nechávaj sa v cirkvi plniť, ale buď zároveň horlivý a odvážny, Duchom Svätým vystrojený za úspešného evanjelizátora vo svojej rodine, susedstve, či zamestnaní.

     Druhou úlohou cirkvi je služba. Je krásne o tom hovoriť práve v tomto roku, ktorý je jubilejným pre našu Evanjelickú diakoniu, znovu-oživenú pred tridsiatimi rokmi. Dôležité je tu ale zdôrazniť, že o starých,  nemocných, osamelých sa nestaráme preto, deťom či mládeži v školách a spoločenstvách sa nevenujeme preto, a programy pomoci a podpory  ohrozeným skupinám nespúšťame preto, že sme dobrí, obetaví, humánni. Nie, veď sa poznáme. Sami zo seba sme predovšetkým ľuďmi, ktorí myslia na seba a točia sa okolo seba. Dôvod, pre ktorý sa cirkev otvára iným aby slúžila, leží mimo nás, naše vlastnosti a pekné predsavzatia. Leží výhradne v oblasti našej viery. Cirkev vykonáva sociálnu pomoc, zakladá školské a vzdelávajúce programy, venuje sa ohrozeným skupinám a vyvíja mnohorakú službu svetu, pretože osobu Pána Ježiša rozoznávame ako služobníka. Jeho život ako službu. Jeho smrť ako obeť. Jeho slová ako príkazy Majstra, ktoré nás vyvádzajú z idylky sebectva a burcujú k službe. Napríklad tie dnešné slová, z Matúša 25. kapitoly. Pán Ježiš sa v nich stotožnil s trpiacimi tohto sveta a vyhlásil, že služba im je vlastne službou Jemu. Nie je možné slúžiť Jemu a neposlúžiť im. Nie je možné uctievať Jeho a ignorovať ich. Sestra, brat, cíť sa aj ty byť usmernený týmto Ježišovým slovom.

     A treťou úlohou cirkvi je spoločenstvo. Aj sekulárni ľudia majú akú – takú predstavu, čo znamená zvestovanie a služba. Ale budovanie spoločenstva? Čo to znamená a prečo sa to robí? Úlohu budovať spoločenstvo sme si – opäť - nedali sami. Pripomeňme si náš prvý večer. Zmienku, ako Boh od počiatku chcel, aby na zemi jestvoval Jeho ľud. Nechcel izolované indivíduá a vieru ako súkromnú záležitosť. Povolal Abraháma, Izáka, Jákoba, vytvoril Izrael. Potom mocou Ducha Svätého sformoval cirkev. Je tajomstvom, uloženým hlboko v Božom srdci, že Boh chce mať na svete spoločenstvo ľudí. Žalmista v 22. žalme prežíva radosť z Boha a prvé, čo mu napadne je to, aby o tom mohol rozprávať vo veľkom spoločenstve! 

     Je skutočným umením každý deň nanovo vytvárať z cudzích ľudí, ktorí klopú na dvere cirkvi, fungujúce spoločenstvo, kde je možné nájsť domov, zakorenenie, zastrešenie, vzťahy ktoré nesú. Kde sa uplatňujú postoje evanjelia ako láska, úcta, uznanie, pokorenie sa, odpúšťanie, prijímanie sa, radosť, podpora. Kde sa deje budovanie a rast dovnútra a zvestovanie evanjelia navonok. Kde sa deje služba. Kde môj život nie je iba nesený spoločenstvom, ktoré uctieva Pána, ale aj usmerňovaný a chránený pred pokušením byť duchovným alebo morálnym samorastom. Ak sa toto deje, či už na miestnej úrovni cirkevného zboru, alebo na planetárnej úrovni jedinej, svätej, všeobecnej cirkvi, je to úžasné svedectvo o absolútnom, milujúcom Bohu, ktorému všetci a všetko patrí, o Ježišovi Kristovi, ktorý nás zachránil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, a o Duchu Svätom, ktorý do nás vkladá vieru, vedie nás k novému životu z Krista a s Kristom a otvára nám pohľad do večnosti.

     Zvestovanie, služba a spoločenstvo. Kérygma, diakonia a koinónia. Tri úlohy cirkvi v tomto svete. Popremýšľajme ešte každý v tichu dnešného večera, čo znamenajú sami osebe, ako sa navzájom preplietajú, podmieňujú a podporujú. Ale predovšetkým, kde je v tom všetkom tvoje, moje, naše miesto; ako sme sa v živote vyprofilovali ako zvestovatelia, služobníci, tvorcovia spoločenstva. Pamätajme: Boh od nikoho nežiada hrdinstvá. Nemusíme sa siliť urobiť viac, ako kam siahajú naša viera, poznanie, schopnosti. No zároveň nesmie byť zasunuté do úzadia, ba až zabudnutia, že zvestovanie, služba a spoločenstvo zostávajú úlohami celej cirkvi a každého kresťana. 

LINK na záznam: 3.2.2021

V.

Telo Kristovo

„Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje, ako aj Kristus cirkev; lebo sme údmi jeho tela.“ Efezským 5, 29 - 30

(ďalšie čítania: 1. Kráľov 19, 3 – 4  a  Matúš 16, 15 - 18) 

     Niektoré veci sú tu medzi nami už dlho, len pandémia koronavírusu ich viac vytiahla na svetlo Božie. Patrí medzi ne názor: „Boh áno, cirkev nie“, „Ježiš áno, dogmy nie“, „viera áno, kňazi nie“. A podobne.

     Sme svedkami toho, že verejná mienka je voči cirkvi značne vyhrotená. Slovo „cirkev“ sa stalo synonymom pre ťažkopádnu inštitúciu, tvrdohlavo sa pripomínajúcu. Nenásytne bohatú. Ukrajujúcu verejné prostriedky. Topiacu sa v mori amorálnych škandálov. Pokryteckú. Neúčelnú. Vyprofiloval sa určitý typ kresťanov, ktorí si dávajú pozor, aby neprejavili ani náznak náklonnosti k oficiálnym cirkvám, pretože by sa zdiskreditovali a dostali sa mimo hlavný prúd. Oceňovaný je  postoj vznešeného, útrpného hanbenia sa za cirkev; za jej dogmy – mimochodom, aj toto prastaré, dôležité kresťanské slovo sa dostalo na čiernu listinu, za jej rozhodnutia a prejavy.

     Zároveň dnešný človek intenzívne dáva najavo, že chce mať nejakú spiritualitu. Aj v dávnej minulosti sa dalo, a o to viac sa dá dnes, v čase globálnej internetovej pavučiny, pospájať všetko so všetkým. Náboženská tvorivosť ľudského srdca predsa od nepamäti nepozná hranice. Častokrát z toho vznikne napokon to, čo zaznelo na začiatku:  „Verím v Boha, verím v Ježiša, ale úplne inak, ako to hovorí cirkev. Cirkev som prestal potrebovať. Moja viera je mojou výsostne súkromnou záležitosťou“.

     Prebiehajúca pandémia tomu všetkému dala akoby vyvrcholenie: doba cirkvi sa vraj úplne skončila. Kostoly sú prázdne, farári bezradní. Ukázalo sa, že nemajú čo ponúknuť, strácajú vplyv. Inštitúcia stratila obsah, pretože ľudia nemôžu byť spolu aby vykonávali formálne obrady. Znova objavujú čaro terapeutických nedeľných prechádzok v prírode, či rozmarného šopingovania. Niekto to konštatuje až s očividnou úľavou. A akoby s nevyslovenou prorockou hrdosťou: „No, nehovorili sme? Cirkev skončila. K Bohu sa treba vydať úplne ináč“. A hneď aj počujeme, ako bude vyzerať viera, oslobodená od cirkvi.

     Čo tým všetkým nechcem povedať? To, že cirkvi terajšie udalosti nijako nezaskočili. To, že presne vedia čo sa bude diať ďalej a na všetko majú pripravený recept. To, že mnohé z toho, čím sme boli a čo sme robili doteraz, nebudeme prinútení prehodnotiť. Ani to, že je uvalený zákaz uvažovať o zmysle cirkvi a modeloch jej ďalšieho fungovania. To nie. Chcem povedať niečo iné: Som presvedčený, že stále platia a naďalej budú platiť výroky a zasľúbenia Božieho Slova, hovoriace o cirkvi. Božie Slovo nie je iba  literatúra. Božie Slovo nie je zaskočené tým, čo sa práve deje. Božie Slovo nie je koncipované na podmienky sveta bez katastrof a inak stráca závažnosť. Božie Slovo je Slovo Boha. Áno, potrebujeme čas a nádych, aby sme sa v súčasnej nepríjemnej hmle vyznali. Ale aj v tej nepríjemnej hmle vnímame jasný hlas Božieho Slova, hovoriaceho o cirkvi.

     Asi z päťdesiatky Pavlových výrokov, priamo spomínajúcich slovo „cirkev“, som vybral ten z listu Efezským. Súvislosť je taká, že Pavel tu uvažuje nad tajomstvom manželského spolužitia muža a ženy. Dôležitá je analógia, ktorú pritom spomenie: ako má človek v prirodzenej láske a opatere svoje vlastné telo, presne v takejto láske a opatere má Ježiš cirkev. A táto analógia vyvrcholí konštatovaním, že cirkev je „Kristovým telom“. A každý kresťan je „údom“,  časťou tohto tela.

      Hlava sa nám zatočí z týchto slov. Už sme ich v náznaku  spomínali v náš prvý večer: cirkev má zároveň prirodzený i nadprirodzený charakter. Je inštitúciou uprostred tohto sveta a zároveň „kyriaké“, „Pánovo vlastníctvo“. Dnes by sme to mohli s Pavlom povedať ešte ináč – cirkev je inštitúciou a zároveň „telom Kristovým“. To nie je iba duchaplná metafora. Je to realita. Pavel medzi  nadprirodzenú, božskú osobu Ježiša Krista a cirkev v jej prirodzenej podobe, kladie rovnítko, aj napriek tomu, že sa nám môže zdať, že táto osoba a táto inštitúcia sú úplne nesúmerateľné. Duch Svätý ale takto odkrýva pravú povahu a charakter cirkvi. Nie je možné mať dočinenia s Bohom, s Ježišom a nemať dočinenia s cirkvou. Vlastne, je to možné. Je možná individualistická cesta  „súkromnej viery, do ktorej nikoho nič“. Taká viera ale nikdy nebude biblická a kresťanská. Bude jej niečo podstatné chýbať – nie to, čo si snáď vymysleli farári a biskupi, ale čo odkrýva Božie Slovo, inšpirované Duchom Svätým. A Božie Slovo vždy, v každej časti a vo všetkých súvislostiach kladie do vzťahu spojených nádob Boha – Ježiša Krista – vieru – a cirkev. 

     Dnes sme v liturgickom čítaní počuli známy príbeh o prorokovi Eliášovi. Známy – a depresívny. Eliáš prežíva strach o svoj život. Má predstavu, že zostal sám. Že v Izraeli nejestvuje už nikto iný, kto by spolu s ním zdieľal vieru v pravého Boha. Chce spáchať rituálnu samovraždu. Eliáš je tu modelom človeka nezastrešeného  spoločenstvom, ktorý napriek dokázanému hrdinstvu môže skončiť v podivných úletoch, alebo najstrašnejších myšlienkach. Na pozadí príbehu si uvedomujeme, aká obrovská je cena toho, keď sme v dobrých i ťažkých časoch zastrešení spoločenstvom cirkvi. V závere príbehu sám Hospodin upozorňuje Eliáša na tisíce ďalších, ktorých Eliáš nevidel a ktorí zdieľajú vieru v skutočného Boha. Teda: upozorňuje tohto hrdinského samotára na cirkev.

     Ešte známejší je príbeh z Matúša, 16. kapitoly. Učeník Šimon v mene všetkých učeníkov vyznáva, že Ježiš je „Kristus, Syn živého Boha“. Ježiš vyznanie označí za dielo Ducha Svätého v Šimonovi. Dá mu meno Kéfas – Petra – Skala, a hneď s tým vyriekne proroctvo, že cirkev bude postavená na skale a nič mysliteľné či nemysliteľné ju nepremôže.

     Dve veci sú tu mimoriadne zaujímavé. Najprv: to prvé,  o čom Ježiš hovorí, keď jeden z Jeho učeníkov Ho vyzná ako Mesiáša, je cirkev. Ježiš ťahá priamu čiaru od seba k cirkvi a od cirkvi k sebe. A potom, že Ježiš zasľúbil cirkvi neotrasiteľnosť. Nie neotrasiteľnosť, ktorá sa má stať pyšným tromfom pri debate s týmto svetom,  ale neotrasiteľnosť, ktorej sa držíme tak, ako sa topiaci drží slamky. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, je neotrasiteľná. Áno, ona sa kymáca, láme, vzdychá, dopúšťa sa chýb, býva smiešna. Ale je Pánova. Nikto a nič ju nepremôže. 

     Pre mňa osobne súčasná situácia nie je dôkazom toho, že čas cirkvi sa skončil, ale naopak toho, aká je cirkev ako fyzické spoločenstvo nenahraditeľná. Nejestvuje rovnocenná náhrada za Božie Slovo kázané v zhromaždení, za slávenie Večere Pánovej, za spoločenstvo tiel a sŕdc, ktoré zastrešuje, nesie, usmerňuje, povzbudzuje. Ktoré spoločne uctieva Pána, v Jeho mene slúži a svedčí. To, čo nám pandémia ukázala je, že kto takéto spoločenstvo má a je jeho súčasťou, našiel nevýslovnú hodnotu. Ale nech už sa deje čo chce, sme stále „telom Kristovým“, ako ním boli kresťania v čase vojen, prenasledovaní, skrývania sa, či moru. Trpezlivo nesieme tento čas rozídenia. Túžime byť opäť spolu. Vyznávame, že cirkev, ako „telo Kristovo“, je spôsobom Pánovej prítomnosti v našom živote a našej spoločnej účasti na Pánovi.

LINK na záznam: 10.2.2021

VI.

Rozdelenie a jednota

 „Teraz odchádzam do Jeruzalema v službe tamojších svätých. Macedónia a Achaja totiž uznali za dobré urobiť nejakú zbierku pre chudobných svätých v Jeruzaleme. Uznali to za dobré a sú im to aj povinné. Lebo keď sa bývalí pohania stali účastnými ich duchovných pokladov, oni sú zase povinní poslúžiť im aj hmotnými darmi. Len čo to vykonám a zapečatím zbierku, pôjdem cez vaše mesto do Španielska.“ Rímskym 15, 25 - 28

(ďalšie čítania: Izaiáš 40, 10 – 11  a  Ján 10, 14 - 16) 

     Niekedy počujeme krásne a nadšené rozprávania. Ale niečo nám na nich nesedí. Rozprávač nie je dôsledný, zámerne niečo vynecháva. Aj naše rozprávanie o cirkvi môže byť krásne a nadšené. Ak máme byť dôslední, musíme spomenúť dôležitý fakt: cirkev je rozdelená. Je rozdelená nielen veľkou schizmou v 11. storočí na západnú a východnú, alebo reformáciou v 16. storočí na rímskokatolícku a protestantskú. Je rozdelená od nepamäti. Jej rozdelenie je i dnes faktom, aj keď poznáme moderný ekumenizmus. To je plná pravda o cirkvi. Žiadneho úprimne veriaceho kresťana nemôže tešiť. Je tiež zlým svedectvom svetu. Osobne sa cítim byť doslova geneticky evanjelikom a vo svojej milovanej cirkvi som doma. To isté cítia iní voči vlastnej cirkvi. Prežívame pocit bezpečia, zakorenenia a zastrešenia. Je odkiaľ vychádzať, keď plníme svoje poslanie na svete, a je sa kam vracať, keď unavení potrebujeme načerpať síl. Oceňujeme  vzácny poklad vierouky, liturgie, spirituality, histórie, martýria, služby, kultúrneho dedičstva a nadšenia vlastnej cirkvi. Cirkev však rozdelená zostáva.

     Dnes neotvárajme túto komplikovanú tému v plnej šírke. Duša chce skôr prijať posilu na ďalšiu cestu. Pýtajme sa, aké povzbudzujúce impulzy téma rozdelenia cirkvi predsa len prináša.

     Prvým impulzom je pohľad na Pána Ježiša Krista. Jeho uctievame, Jeho obdivujeme, On je našim všetkým! Každé sústredenie sa na Neho – už v akejkoľvek súvislosti – je pre kresťana požehnaním. Pokiaľ bol Pán Ježiš na zemi, bol dôsledným realistom. Vyvolil si dvanástich učeníkov. Žiadny z nich nebol ideálny a navzájom neboli v jednote. Boli presne ako my, ktoríkoľvek iní dvanásti ľudia na zemi. Jestvovalo medzi nimi skupinkovanie, neprajné pohľady, nepochopenie i zrada Pána. Ježiš vedel, že na službe týchto dvanástich bude postavená cirkev a z jej svedectva budú môcť prijať spasenie všetky národy sveta. Od počiatku obklopil dvanástich svojim vyučovaním a modlitbami, ktoré boli predznamenané túžbou po jednote, keďže nejednota číha vlastne stále. Z Evanjelia podľa Jána sme počuli Ježišovo vyučovanie „o jednom pastierovi a stáde“. Ak v dávnych časoch oznamoval Hospodin cez proroka Izaiáša svoju túžbu a zasľúbenie pre rozbitý ľud Izrael, že „Hospodin bude pastierom a zhromaždí stádo“, tak ústa a srdce Božieho Syna opakujú túto istú víziu a vyslovujú modlitbu za zhromaždenie cirkvi do jednoty: „...aby všetci boli jedno“, Ján 17. kapitola.   

     Spomeňme na to, čo sme si povedali v náš prvý večer – cirkev nie je naša. Je „kyriaké“, je Pánova. Pán túži po jej jednote a praje si ju. Nech sme akokoľvek vkorenení a zastrešení vo svojich komunitách, milujúci vlastnú cirkev a odhodlaní jej dať všetko, ak hľadíme na svojho Pána, jednoducho musíme spolu s Ním zdieľať aj Jeho túžbu po viditeľnejšej jednote cirkvi, tešiť sa z nej a privlastniť si ju.

     Druhým impulzom, vychádzajúcim z úvah o rozdelení cirkvi je sledovanie apoštola Pavla. Zažíval rozdelenie cirkvi a túžil po jej jednote. Aké rozdelenie cirkvi zažíval? Stenu, týčiacu sa medzi kresťanmi, ktorí žili v Palestíne a boli pôvodne židmi, a kresťanmi ktorí žili v po grécky hovoriacich provinciách rímskej ríše a boli pôvodne pohanmi. Rozdeľovala ich vieroučná otázka o dodržiavaní predpisov Mojžišovho zákona tými, ktorí prijali Krista. A bolo mnoho aj iných praktických a kultúrnych rozdielov, ktoré ich navzájom izolovali. Nech sa nám to zdá akokoľvek divné, kresťan, žijúci v Korinte či Tesalonikách neprežíval žiadne spojenie s kresťanom žijúcim v Jeruzaleme. Nebolo povedomia jednej cirkvi. Pavel toto povedomie prácne budoval. Nebola to jeho myšlienka, jeho politický a diplomatický projekt. Bol presvedčený, že jednota cirkvi je vôľou Pána Ježiša Krista. Čítajme trebárs v liste Efezským, v 2. a 4. kapitole Pavlovo vyučovanie o jednom jedinom Božom povolaní, jednej nádeji, Pánovi, viere, krste, Bohu Otcovi. Či o Ježišovom kríži ako o mocnom nástroji, ktorý búra priehradný múr medzi bývalými židmi a bývalými pohanmi, ktorí sa vierou v Ježiša stali jednou jedinou cirkvou.

     To bolo niečo máličko z Pavlovho vyučovania o jednote, ktoré pochádzalo z Ducha Svätého. Ale čo prax? Tu sa dostávame ku kázňovému textu z predposlednej kapitoly listu Rímskym a k jednej veľmi dôležitej téme Pavlovho apoštolského pôsobenia. V určitom období Pavel začal aktívne organizovať medzi kresťanmi – bývalými pohanmi v dnešnom Grécku, finančnú zbierku pre  kresťanov – bývalých židov z Jeruzalema a z Júdska Na prvý pohľad sa to javí ako diakonický projekt – bohatší majú pomôcť chudobnejším. Vo svojom jadre to bol ekumenický projekt, budujúci povedomie jednej jedinej cirkvi. Dôležité bolo vyzbierať peniaze – to malo byť gesto kresťanov z pohanstva svedčiace, že cítia s kresťanmi zo židovstva. A dôležité bolo prijať zbierku – to malo byť gesto kresťanov zo židovstva svedčiace, že sa otvárajú kresťanom z pohanstva.

     Zbierka mala byť znakom jednoty cirkvi. Dva tak odlišné elementy v nej, židia a pohania, si jej prostredníctvom mali uvedomiť, že napriek pôvodným náboženským a kultúrnym rozdielom majú účasť na tom istom dare Božej milosti v Ježišovi Kristovi. V cirkvi sa stali iba jedným jediným, novým Božím ľudom. Preto Pavlovi záležalo aj na vyzbieraní peňazí, aj na ich odovzdaní s patričným komentárom, aj na ich prijatí. Na odovzdanie zbierky sa sám podujal. Čítame o tom v kázňovom texte, aj v Skutkoch apoštolov. Bolo jasné, že návštevu epicentra židovstva – Jeruzalema, nemusí prežiť. Naozaj. Onedlho po príchode do Jeruzalema bol zatknutý, dva roky väznený v Palestíne, potom dramaticky eskortovaný pred cisársky súd do Ríma a daný do domáceho väzenia. Z neho sa zrejme už nedostal. Nenaplnila sa jeho vízia priniesť evanjelium až na koniec sveta, k Herakleitovým stĺpom na pobreží Atlantiku, do Španielska. Bol popravený. Svojim životom zaplatil za túžbu vybudovať zo skupinkujúcich sa židokresťanov a pohanokresťanov jednu cirkev.

     Zdôraznime, že Pavel nebol žiaden rozličné učenia spájajúci synkretik, či rozličné učenia zamieňajúci si relativista. Bol dôsledný kresťanský učiteľ a pastier. Mal jasno v tom, čo je pravda evanjelia. Tvrdo karhal tých, ktorí s učením experimentovali a konštruovali rozličné „iné evanjeliá“. Nebál sa ani príkazu izolovať sa od nich, ak sa ich postoje nemenia. Ocitol sa v situácii výbušnej antickej rôznosti, no „rôznosti“ sa nekriticky neotvoril. Svoj život zasvätil ohlasovaniu Krista a jednote cirkvi. Takej jednote, ktorá má svoj základ vo vedomom priklonení sa ku Kristovi. Presne v tom a tak, ako za jednotu prosil Pán Ježiš: „Otče, Ty vo mne, ja v Tebe, oni v nás, aby boli jedno...“.

     A tu už oči odtŕhame od Pavla i od témy rozdelenia cirkvi a vraciame svoj pohľad späť k Pánovi Ježišovi. Na Neho jediného stále hľadel i sám Pavel. K tomu povzbudzujem i vás, i seba. Hľaďme na Pána. Otvárajme sa Mu. Berme z Neho. Dovoľme Mu, aby sa našim životom šírila Jeho vláda. Nebudeme potom možno ani vedieť ako, ale cirkev okolo nás bude vo väčšej jednote.

LINK na záznam: 17.2.2021

VII.

Za posledným obzorom

„Proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie. Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie. Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Doteraz vidíme totiž iba hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal Boh.“ 1. Korintským 13, 8 – 12

(ďalšie čítania: Izaiáš 6, 1 – 3  a  Ján 2, 18 - 21)

    Možno si ešte pamätáte, počas tretieho večera sme hovorili o Božom programe pre cirkev, ktorým je jej duchovné budovanie a rast. V tej súvislosti Pavel písal o dvoch daroch Svätého Ducha – o proroctve a modlitbe v jazykoch. Vyššie ocenil dar proroctva, zrozumiteľného svedectva o Ježišovi, pretože viac pomáha budovaniu a rastu cirkvi. Dnes počujeme akoby ozvenu týchto slov, ale veľmi zvláštnu. Pavel napíše: „Proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie“. O čom hovorí a čo chce povedať?

     Aby sme tomu dobre porozumeli, musíme si uvedomiť  perspektívu, z ktorej hovorí. Hovorí ako pôvodne žid, teraz kresťan, ale stále rovnako presvedčený, že tento svet nie iba existuje, ale má aj smerovanie a cieľ. Stvorenie sa má zavŕšiť v tom, čo židovská i kresťanská vierouka nazývajú jediným, veľmi obsažným slovom – vzkriesenie. Vzkriesenie je dianie za hranicou našej skúsenosti. Obsahuje tri fakty: Boh raz zastaví čas, dejiny, svet ako ho poznáme. Skončí sa „tento vek“ – Boh celé stvorenstvo postaví pred seba a vykoná súd – Boh si k sebe zoberie to, čo je s Ním spojené. Začne sa „budúci vek“, „Božie kráľovstvo“, „večnosť“. To celé je vzkriesenie. Kvôli nemu Boh všetko stvoril.

     Medzi pohľadom židov a kresťanov na vzkriesenie je teda základná zhoda. Ale aj priepastný rozdiel. Židia vzkriesenie očakávajú. Kresťania vedia, že už nastalo. Akoby v ochutnávke. Pri jednom jedinom človeku – Ježišovi, ukrižovanom. Jeho prijal Boh do večnosti a večnosť Mu vložil do rúk. Raz, pri Ježišovom druhom príchode na svet v sláve a v moci, sa odohrá a naplní celá skutočnosť vzkriesenia. Vtedy sa zavŕši a ukončí aj zmysel a čas cirkvi....

     Z tejto perspektívy napísal Pavel dnešné slová. Uvedomuje si, že večnosť je hranicou, za ktorou veci, ktoré dnes poznáme, strácajú doterajší zmysel a hodnotu. „Proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie“. Vo večnosti akékoľvek vyučujúce slovo o Ježišovi, modlitba, či duchovné poznanie už nebudú potrebné. Ani viera a nádej. Jediné, čo zmysel a hodnotu nestratí, bude láska. Preto je najväčšia. Ňou je naplnená i časnosť, i večnosť.

     Povedzme priamo to kľúčové, čo má dnes zaznieť. Budú to tri pravdy, pevne včlenené do seba. Tá prvá znie, že cirkev, napriek svojej dôstojnosti, hodnote a našej vrúcnej väzbe na ňu žije dnes iba v provizóriu. Nech by bola akokoľvek poctivo organizovaná a aktívna, nedosiahne dokonalú formu a obsah. Bude vždy iba niečím čiastočným. Jej vierouka, akokoľvek skvelá a zdravá, jej bohoslužba, uctievanie, liturgia, sviatosti a gestá, viera, nádej, poklad Božieho Slova, sú iba niečím čiastočným. Nikdy tu nevybudujeme a nezažijeme dokonalé „Božie Mesto“, ako o ňom sníval Augustín v 5. storočí, či o tisícročie neskôr Hieronym Savonarola vo Florencii, Ján Kalvín v Ženeve, alebo ako to chcel celej civilizácii dopriať múdry a zbožný Ján Ámos Komenský. Iba totalitní vládcovia, či podozriví sociálni inžinieri nespochybniteľne sľubujú raj na zemi, dokonalé inštitúcie a perfektnú ľudskú harmóniu. Kresťan, zakorenený, zastrešený a nesený cirkvou, nežije v ilúzii, že cirkev je dokonalým miestom. Berie na vedomie realitu hriechu. Aké je to oslobodzujúce! Pavel upozorňuje: „Sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme“.

     Druhá pravda znie, že cirkev nie je frustrovaná zo svojej čiastočnosti, ale žije v radostnom a nádejnom očakávaní naplnenia. „Keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie“, píše Pavel. To najlepšie je pred nami, za posledným mysliteľným horizontom. Večnosť oslávenej cirkvi s Kristom! Aby Pavel vyjadril tento dynamický vzťah medzi dnešným provizóriom cirkvi, uctievajúcej Krista a radostnej vízie večnosti cirkvi s Kristom, použije dve  metafory. Najprv metaforu detstva a dospelosti: „Keď som bol dieťaťom, rozprával som, myslel a mal predstavy na detskej úrovni. Ako dospelý muž som toto všetko odložil a vstúpil do iného sveta“. Aj cirkev čaká prechod z dnešnej podoby do budúcej podoby – do večnosti s Kristom. Tieto dve podoby sú neporovnateľné. Potom metaforu so zrkadlom: „Dnes vidíme iba hmlisté obrazy, akoby v zrkadle“. V Pavlových časoch sa ako zrkadlo používala vyleštená kovová platňa. Človek sa v nej videl, ale v nejasných kontúrach. „Potom uvidím tvárou v tvár. Poznám tak, ako mňa poznal Boh“, napíše Pavel. Vyjadril nádej budúceho, osobného, plného a otvoreného spoločenstva cirkvi s Kristom.

     Počuli sme teda prvú pravdu – o dnešnej čiastočnosti cirkvi, vyznávajúcej Krista. A druhú pravdu – o budúcej dokonalosti cirkvi s Kristom.  Avizovali sme však aj tretiu pravdu.

     Kľúčom k nej budú dve liturgické čítania, ktoré sme dnes počuli. Prvé bolo z Izaiáša. Prorok má extatickú víziu Boha, sediaceho na tróne a Jeho rúcho naplňuje chrám. Jednoducho, prorok vidí skutočného Boha v dokonalom chráme. Vieme si predstaviť, že keď prorok znova precitol do bdelého stavu, jeho pohľad na jeruzalemský chrám a bohoslužbu v ňom nebol už iba pohľadom na niečo provizórne čo raz stratí zmysel, ale na niečo, čo nedokonalým spôsobom, ale predsa odráža Boha a Jeho prítomnosť.  V druhom liturgickom čítaní sme počuli slová Pána Ježiša: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“. Evanjelista Ján nám ich aj vysvetlí, že Pán tu hovoril o chráme svojho tela. Každý, kto počuje tieto slová uvedomí si, že ak sa ja nachádzam v chrámovom zhromaždení a som účastný bohoslužby, nie som účastný iba niečoho provizórneho, čo raz aj tak stratí zmysel, ale čo nedokonalým spôsobom, ale predsa odráža fakt, že raz samotná osoba vzkrieseného Krista bude pre nás Chrámom, kde budeme dokonale uctievať Boha. To tajomstvo je hlboké....

     Treťou pravdou ktorú dnes máme počuť teda je, že to, čo dnes spoločne zažívame v cirkvi, čo sme označili iba za čiastočné, a čo raz bude nahradené večnosťou s Kristom, je síce slabý, ale predsa len jasne rozoznateľný „obraz a tieň nebeských vecí“ (Židom 8, 5), ktoré sa premietajú do našej časnosti. Neistý spev zhromaždenia je predobrazom dokonalého chválospevu vykúpených. Rozdávanie Večere Pánovej je predobrazom dokonalého zjednotenia vykúpených s Kristom. Volanie k Bohu v kostrbatých modlitbách je predobrazom zakúsenia Boha vykúpenými „na vlastné oči“.

     Budúca oslávená cirkev sa nám dnes zobrazuje pred očami v podobe našich skromných a chybujúcich spoločenstiev. Nepohŕdame týmto obrazom. Milujeme fyzickú cirkev. Radi sme jej súčasťou. Vieme o jej čiastkovosti. A vieme o budúcnosti, ktorú jej otvoril vzkriesený Kristus.

     Každá jej čiastočka, aj tá najmenej slávna a príťažlivá, nám z tohto času ukazuje do večnosti. Na miesto, kde milovanú Nevestu objíme milujúci Ženích. Je to najväčšia nádej nášho života.

LINK na záznam: 24.2.2021

(Ivan Eľko)