Čo znamená, že Ježiš zostúpil do pekiel?

Čo znamená, že Ježiš zostúpil do pekiel?

Peklo je všade tam, kde panuje nenávisť. Je opakom Božieho panovania – kráľovstva Božieho, v ktorom sa uplatňuje láska. V pekle vládne utrpenie a smrť. Je to kráľovstvo diabla. Pod peklom rozumieme posmrtné utrpenie tých, ktorí počas svojho žitia na zemi odmietli Božiu lásku a odpustenie. Dobrovoľne odišli od Boha a sú potrestaní tým, že musia byť od Boha ďaleko na večné veky.

Peklo je najbeznádejnejšie miesto na svete, smrť všetkých nádejí. Z pekla nik nemôže ujsť. – Až na jedného. Ježiš aj tam prichádza a vyhlasuje svoje víťazstvo nad diablom,  hriechom a smrťou. Kristus do ríše smrti nielen vošiel – zostúpil, ale odtiaľ aj vyšiel, lebo smrť Ho nemohla zadržať. Ježiš nezostal v pekle – odňal peklu moc, aby sa navždy nemohlo zmocniť človeka. Kristus má „kľúče smrti a podsvetia“ (Zjavenie 1,18), ktorými dokáže otvoriť dovtedy zavreté brány večnej smrti. Ak peklo pripodobníme väzeniu, z ktorého nieto úniku, tak biblická správa, že Ježiš má „kľúče smrti a podsvetia“ značí dobrú zvesť o oslobodení, o víťazstve (evanjelium). Smrť má v moci iba toho, koho spútava okovami hriechu: „Odplata za hriech je smrť“ (Rímskym 6, 23). Toho, kto zostáva v hriechu, smrť spúta a uväzní.

V Ježišovej blízkosti  smrť stráca svoju moc (Marek 4,22–24.35–43; Lukáš 7,11–17; Ján 11. kapitola) a každý, kto aj v najväčšej beznádeji a  zúfalstve prijme evanjelium, nad  tým večná smrť stratí svoju moc. Smrť stretneme všetci, no ak patríme Kristovi, tak ju stretneme nie ako panovníčku, ale ako šatniarku, ktorá sa na krátky čas postará o naše zvrchníky (telá). Pre tých, ktorí sú v Kristovi – veria, že Ježiš je aj ich Spasiteľom a Pánom, platí Kristov sľub: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Ján 11,25–26). Podstatná je posledná veta z verša Jána 11,26: „Či veríš tomu?“

Prečo musel Ježiš ako náš Pán zostúpiť do pekiel?

Nemusel, ale zostúpil tam z lásky k nám – ľudom, aby sme tam my nemuseli zostúpiť a prežívať odlúčenosť od Boha (peklo). Čítaj: Marek 15,34 a Žalm 22,2.

Čo sa tam asi za ten čas dialo?

Z 1. Petra 4,6 môžeme predpokladať, že Ježiš zvestoval dobrú, radostnú správu o víťazstve (evanjelium) všetkým, ktorí žili pred Jeho príchodom na svet a evanjelium ešte nemohli počuť. Obsahom evanjelia je, že vierou v Kristovi máme aj my podiel na Jeho víťazstve nad diablom, hriechom a smrťou. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (Ján 3,16)

Ježiš zostúpil do pekiel, aby na mieste najväčšej beznádeje zvestoval svoje víťazstvo. Tým miestom môže byť pre niekoho smrteľné lôžko, pre iných ním boli koncentračné tábory – ich plynové komory, gulagy, cely, v ktorých sa konali výsluchy ľudí nespravodlivo väznených z politických či rasových dôvodov, Severná Kórea a Afrika so svojimi zónami hladomoru, pre ďalších rozvrátené vzťahy, konflikty, uprostred ktorých žijú... – Je mnoho  miest beznádeje a hlbokého zúfalstva (je veľa pekiel). Ježiš však  vo svojej láske k nám aj tam zostupuje. A keďže „On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“ (1. Petra 2,22–23), „ponížil  sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (Filipským 2,8) – hriech, diabol  ani smrť nad Ním nezískali moc. Smrť Ho nedokázala zadržať. Nie smrť získava moc nad Ježišom, ale Ježiš je Pánom aj v kráľovstve smrti. On získal moc nad smrťou. „Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ (Filipským 2, 9–11).

Tí, ktorým nebolo zvestované evanjelium, ho v pekle počuli. „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom“ (1.Petra 3,18–19). „Lebo preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli súdení síce po ľudsky v tele, ale aby žili Duchom podľa Boha“ (1.Petra 4,6).

Aký to malo význam?

Aby sme mali istotu, že nejestvuje také beznádejné miesto, taký stav, situácia, taká „hlbokosť“ (priepasť) našich zlých rozhodnutí a hriechov, do ktorej by nemohlo preniknúť Kristovo evanjelium. V  celom svete niet takého odľahlého miesta, takého nepriedušného príkrovu nad naším životom, aby ním neprenikol hlas našej modlitby k Bohu, k uchu nášho Pána, ktoré nás pozorne počúva (čitaj: Žalm 130). V našom živote niet takej temnej priepasti, takej zložitej situácie, aby ju neprežiarilo svetlo Božieho milosrdenstva. Ak veríme v Pána Ježiša Krista, veríme, že v Ňom sám Pán Boh zostúpil do najhlbších hlbín nášho porušeného bytia. Jeho slovo, Kristovo evanjelium, má moc udržať nás nad hladinou aj v tých životných momentoch a obdobiach, keď sa prepadáme hlbšie a hlbšie a naše nohy márne hľadajú dno. Kto je vierou spojený s Kristom, je vyslobodený z pekla – je spasený (Rímskym 10,9–11). Smie si vierou prisvojiť Ježišov sľub a uistenie: „Neboj sa! Ja som prvý aj posledný a živý, bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ (Zjavenie  1,17–18).

Použitím myšlienok Jana Milíče Lochmana, Juraja Bándyho, Bengta Pleijela a Pavla Filipiho: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.