AKO SA MODLÍŠ, TAK VERÍŠ!

AKO SA MODLÍŠ, TAK VERÍŠ!

I. Prečo majú evanjelické a. v. služby Božie ustálený poriadok?

Každé podujatie má svoju formu. Aj služby Božie.  „Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja.“ „Všetko nech sa deje slušne a v poriadku.“ (1. Korintským 14, 33 a 40) Poriadok bráni chaosu, prispieva k budovaniu jednoty a identityTo, že je poriadok služieb Božích ustálený napomáha, aby sme upriamili svoju pozornosť viac na Boha samého, než na to, aký bod programu služieb Božích bude nasledovať.

Služby Božie majú svoje nemenné, pravidelne opakujúce sa časti – ordinárium (napr. Kyrie, Sláva /Glória/, Pozdrav, Vyznanie viery /Krédo/, Otčenáš, Áronovské požehnanie; pri Večeri Pánovej /VP/: SANCTUS /Svätý/, Slová ustanovenia VP, AGNUS DEI /Baránok Boží/ i časti aktualizované, premenlivé – proprium (menia sa – predsa však v rámci určitého poriadku:  kázeň, biblické texty, modlitby, piesne).

KYRIE, GLÓRIA, KRÉDO, SANCTUS, AGNUS DEI sú od najstarších čias súčasťou a charakteristickými znakmi kresťanských služieb Božích. Poriadok ev. služieb Božích je teda aj výrazom kontinuity.

 

II. Odkiaľ sa vzal poriadok evanjelických služieb Božích?

Mnohé časti ev. služieb Božích jestvujú v nadväznosti na spôsob, akým slávili služby Božie kresťania už v ranej a predreformačnej cirkvi. Nevyrástli sme na „zelenej lúke“, vstupujeme do stôp veriacich pred nami, nadväzujeme na vieru predkov, na vieru cirkvi.

Hlavné nedeľné služby Božie sú aj istým vzorom pomeru človeka k Bohu, obsahujú – deje sa na nich všetko, čo prežívame, máme prežívať vo vzťahu k Pánu Bohu: pokánie – vyznávanie hriechov a prosba o Božiu milosť, oslava Boha, čítanie Biblie, vyznávanie viery, zvestovanie Božieho slova, stíšenie, modlitba, príhovory, prosby za iných, obetavé dávanie, žehnanie.

Celý priebeh služieb Božích sa „točí“ okolo za nás ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista. Na službách Božích sa neschádzame len navzájom, ako spolok dobrých známych. Nespája nás iba priateľstvo alebo činnosť (pestovanie „nábožných rečí“ či náboženských obradov). Spája nás predovšetkým osoba prítomného Pána Ježiša Krista.

 

                III. K významu jednotlivých častí poriadku evvanjelických služieb Božích (pozri Ev. spevník /ES/, vpredu – časť: Poriadky služieb Božích)

1) Oslovenie – Kazateľ ho začína slovami: „V mene Boha: Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Tým je vyjadrené, že cieľom služieb Božích  je spoločne uctievať Boha. Začínať služby Božie v mene Boha: Otca i  Syna i Ducha Svätého, značí, začínať ich v mene Lásky (1. Jánov 4, 8b). Kristova láska nás spája (2. Korintským 5, 14). V oslovení kazateľ môže privítať ľudí a oboznámiť ich s témou  služieb Božích. 

2) Predspev (Introit) – Ide o úvodný spev na začiatku služieb Božích. Je spievanou modlitbou, v ktorej prosíme o Božiu prítomnosť, požehnanie, o Ducha Svätého a oslavujeme Pána Boha. Cez slávnostnú polovicu cirkevného roku spievame predspev Ó, Ježiši (ES, str. XXI) – pochádzajúci od J. Tranovského (1592-1637), v bezslávnostnej polovici cirkevného roku používame predspev Najsvätejší (ES, str. XXI). Vznikol voľným prekladom staroslovenskej piesne Príď  Svätý Duchu a naši predkovia ho spievali už v 16. storočí.  Starobylosť  predspevov nám pomáha  uvedomiť si,  že nie sme prvou generáciou kresťanov, ale vstupujeme do stôp predkov, ktorí nám odovzdali horiacu pochodeň viery. Akú ju odovzdáme my ďalším?

3) Kyrie – Pieseň o zmilovanie a odpustenie hriechov (podľa gréckeho: Kyrie elejson = Pane, zmiluj sa). Je prvou piesňou. Vyjadruje, že k Bohu prichádzame ako kajúcnici s prázdnymi rukami prosiť o Jeho zmilovanie. Prvé naše slová na službách Božích k Pánu Bohu sú v zmysle: Pane, potrebujeme Ťa, Tvoju milosť, Tvoje odpustenie – ako to základné pre náš život. Pieseň Kyrie sa môže nahradiť piesňami: inou kajúcou, rannou, na začiatok služieb Božích, oslavnou. Keď sa nespieva Kyrie alebo kajúca pieseň, bohoslužobné zhromaždenie odrieka

                  konfiteor (z lat. – vyznávam sa  /z hriechov/). Konfiteor je pomocou, aby sa rozmer pokory a pokánia nevytrácal z povedomia účastníkov služieb Božích. Veď vyznávanie vín, pokánie je neodmysliteľnou súčasťou kresťanského života. Ak služby Božie môžeme prirovnať k  osvieženiu sa v živých vodách Božieho slova, potom Kyrie a Konfiteor sú „očistným obmytím“ pred vstupom do tohto „bazéna živej vody“ – výrazom prijímať Božie slovo s očisteným srdcom.  Preto je potrebné,  aby sme na služby Božie prichádzali pred časom ich začiatku, nie až v ich priebehu.

4) Sláva (Glória)   Kto (v Kyrie, konfiteore) vyznával hriechy, môže nielen ústami, ale i srdcom spievať slávu. Sláva nasleduje po prosbe o zmilovanie. Je pomenovaná podľa slávospevu anjelov v Betleheme (Lukáš 2, 14). Vyjadruje istotu, že verného Boha neprosíme o zmilovanie márne. Glóriou radostne oslavujeme Pána Boha, že Ježiš prišiel na našu zem a prichádza k nám i na služby Božie v Slove a sviatostiach. Na tri výročné slávnosti (1. vianočnú, 1. veľkonočnú a 1. svätodušnú) zbor na Slávu odpovedá postojačky celou piesňou – slávospevom.

                5) Pozdrav (Salutácia – z lat.) vzájomné pozdravenie sa účastníkov sl. Božích (liturga a zhromaždenia). Značí želanie spásy, dobra, prospechu, Božieho požehnania. Tento dar môžeme vierou prijať, alebo neverou odmietnuť.  Pán Boh s nami – čo viac si priať? Vtedy máme to rozhodujúce (por. Rímskym 8, 31 . 35 . 38 – 39; Matúš 28, 20b).

6) Spievaná modlitba (Kolekta – z lat.) „zbierka“. Pôvodne bola kolekta záverečným zhrnutím viacerých príhovorných modlitieb.  Dnes nás má pripraviť na vypočutie a prijatie zvesti biblických textov. Kolekta nie je iba osobná modlitba kazateľa – bohoslužobné zhromaždenie sa ju v duchu modlí spolu s ním. Zbor  na kolektu odpovedá trojnásobným spievaným Amen.

7) Epištolaprípadne (aj) starozmluvný text. –  Epištola (z gr.) znamená list. Epištolickými textami sú listy Novej zmluvy, Skutky apoštolov a Zjavenie Jána. Keď epištolu kazateľ spieva; zbor na ňu odpovedá trojnásobným Amen. Toto hebrejské slovo znamená: „Naozaj“, „pravda“ –  nech to, čo sme  počuli, sa stane pravdou v aj našich životoch.  Epištolu môže  čítať aj iná osoba ako kazateľ. Tým sa podčiarkuje, že ev. služby Božie nie sú „predstavením“ kazateľa, ale slávnosťou, na ktorej sa aktívne podieľajú aj neordinovaní členovia cirkvi. Úlohu hlásať Božie slovo má, v tej či onej miere zodpovednosti, každý člen cirkvi. Zhromaždenie na čítanú epištolu odpovedá: „Slovo nášho Boha zostáva naveky“ (por. Izaiáš 40, 8b). Na slávnostných sl. Božích je namiesto epištoly spievaný Žalm. Zbor naň odpovedá: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku i teraz i vždycky i naveky vekov Amen.“

8) Druhá pieseň (Graduál – z lat. graduale = stupne). Ide o „pieseň stupňov“, ktorú pôvodne medzi spievaním/čítaním epištoly a evanjelia spieval zbor spevákov stojaci na stupňoch (schodoch) vedúcich k vyvýšenému miestu, z ktorého znelo evanjelium alebo kázeň. Druhotný význam je, že služby Božie „stúpajú“ – gradujú k svojmu vrcholu – kázni Božieho slova, preto je graduál pieseň primeraná významu nedele, sviatku či súvisiaca s témou kázne.

9) Evanjelium (z gréčtiny: radostná zvesť o spasení) Tou dobrou zvesťou je, že Boh nás miluje a pre smrť nevinného Ježiša už nepočíta hriechy tomu, kto verí, že Pán Ježiš Kristus sa obetoval aj pre neho.  Kazateľ spieva po druhej piesni text z niektorého zo štyroch evanjelií z Novej zmluvy. Bohoslužobné zhromaždenie na záver spieva: „Chvála Tebe, Hospodine, haleluja!“ – čím chváli Boha za dobrú zvesť o záchrane.

10) Krédo (z gréčt.: „verím“) – tretia pieseň.  Je odpoveďou na evanjelium, ktoré si  vierou  osvojujeme. Keď sa nespieva  Krédo, zbor spolu s kazateľom na službách Božích vyznáva Vieru všeobecnú kresťanskú (upomína nás na náš krst), prípadne Nicejské vyznanie viery (oslavuje Kristovo Božstvo). Pri spievaní piesní na sl. Božích je dôležité uvedomovať si, že spievame trojjedinému Bohu. Spev je spoločný hlas Pánovej cirkvi a  zapája do oslavy Božej celú našu bytosť.

11) Kázeň slova Božieho –  zvesť Božieho slova na základe Písma sv. do našej situácie. Jej úlohou je nielen informovať rozum, ale predovšetkým formovať naše vnútro, aby sa náš charakter stával vždy viac podobným charakteru Božiemu, aby rástla naša dôvera v Krista i láska k ľuďom. Príznačné pre evanjelickú kázeň je, že obsahuje zvesť zákona – toho, čo od nás Pán Boh žiada i evanjelia – toho, čo nám nezaslúžene dáva zo svojej lásky. Za kázňou nasledujú modlitby (za potreby členov zboru, vrchnosť v krajine i cirkvi, za cirkev, za šírenie evanjelia, atď.) Vyústením príhovorných modlitieb je modlitba Pánova – Otčenáš.  Biblia ho uvádza v dvoch málo odlišných verziách v Matúš 6, 9 – 13 (táto verzia je zaužívaná u evanjelikov) a Lukáš 11, 2 – 4. Otčenáš je vzorom kresťanským modlitieb. Otčenáš odrieka nahlas celé bohoslužobné zhromaždenie. Modlitbu Pánovu ukončuje doxológia (gr. „doxa“ = „sláva“ /Bohu: Otcu i Synu i Duchu Sv./), ktorá nám pripomína, že celý život kresťana sa má stať oslavou Pána Boha.

Oznamy – nechápeme ich iba ako informácie, ale predovšetkým ako zrkadlo toho, čím cirkevný zbor žije.

Apoštolské požehnanie – uzatvára blok, ktorý tvorí kázeň, modlitby a oznamy. Názov Apoštolské požehnanie je z toho, že jeho slová sú prevzaté z listov apoštolov. Najčastejšie z 2. Korintským 13, 13 a z Filipským 4, 7.

12) Verš piesne  –  Ním sa začína záverečná časť služieb Božích.

13) Antifóna  –  Je to krátky verš z Biblie, ktorý postojačky spieva kazateľ a cirkevný zbor mu odpovedá (antifóna – gr.: hlas proti hlasu). Kto chodieva na služby Božie pravidelne, aj vďaka antifónam sa bez námahy naučí naspamäť viacero veršov z Písma svätého.

14) Záverečná modlitba (Kolekta) Je záverečnou ďakovnou modlitbou za zvesť Božieho slova a požehnanie prijaté na službách Božích.

15) Áronovské požehnanie  –  Ide o požehnanie na konci celých služieb Božích – teda svojím spôsobom o slovo na rozlúčku. (V Biblii je zaznamenané v 4. Mojž. 6, 22 – 26). Kazateľ odovzdávajúci bohoslužobnému zhromaždeniu Božie požehnanie má voľne zdvihnuté ruky. Už jeho telo znázorňuje kríž – z ktorého k nám prúdi najväčšie požehnanie.. Na záver kazateľ urobí pravou rukou znak kríža. To, čo nám bolo na službách Božích zvestované – evanjelium, že sme pre Krista zmierení s Bohom, nás sprevádza aj za bránu kostola – tam, kde žijeme, do našich domácností, na naše pracoviská,  do škôl... Tam všade má prichádzať s nami Boží pokoj, všade tam sa má dokázať naša kresťanská viera, láska a nádej.

16) Dospievanie záverečnej piesne  Po nej nasleduje krátke ticho pre  osobnú modlitbu a za ním

17) Ukončenie s podaním rúk  –  Kazateľ vyzve bohoslužobné zhromaždenie k vzájomnému podaniu si rúk. Je symbolom tak spolupatričnosti ako aj zmierenia, pokoja medzi nami. Podanie rúk nemá byť prikázaným liturgickým gestom, ale znamením spontánneho záujmu o brata, sestru vo viere, o blížneho vôbec. Nech tento nefalšovaný záujem medzi nami prekvitá – v kostole i mimo neho. Veď  cieľom služieb Božích je prijatie dobrej zvesti (evanjelia), že sme zmierení s Bohom, upevnenie spoločenstva Božích detí a načerpanie síl pre službu ľuďom.

Nech si, aký si, pred Bohom nie si taký zlý, aby si nemohol prísť; no nie si pred Ním ani taký dobrý, aby si si mohol dovoliť neprísť. – Kam? Predsa na  služby Božie! Príď teda aj ty, každú nedeľu do kostola a pozvi aj ďalších.

Božie slovo chce osloviť aj teba! – Má čo povedať každému z nás.

 

                Evanjelický a. v. farár Boris Mišina napísal: Nič nebráni, aby si na našich službách Božích s radosťou prijímal vzácne a bohaté Božie požehnanie:

- keď tam prídeš v očakávaní na stretnutie s Pánom a v očakávaní na Božie dary;

- keď prídeš s pokorou;

- keď nebudeš číhať na veci, ktoré by si odstránil, alebo zmenil;

- keď v strede Tvojho záujmu bude Pán Ježiš;

- keď prestaneš forme pripisovať väčší význam, ako má;

- keď budeš premýšľať v dobrej viere nad myšlienkami Písma, piesní, kázne a liturgie;

- keď budeš s vďakou prijímať Božie pravdy;

- keď sa naučíš chválu Bohu vzdávať srdcom;

- keď nebudeš pohŕdať vierou cirkvi, vierou predkov, ani vierou spoluveriacich;

- keď si budeš vážiť tých, ktorí majú iné prejavy viery;

- keď týchto bratov a tieto sestry sa nebudeš snažiť prerobiť, ale ich milovať;

- keď v snahe o misijný charakter cirkvi budeš vedieť vstúpiť do brázdy tých, ktorí pracovali  pred nami a nebudeš ich dielo,     

  zápasy a úprimnosť viery spochybňovať.“

 

                                                                Použitím viacerých prameňov: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár