Adam Lovich (21. 12. 1760 Liptovská Sielnica – 8. 12. 1831 Banská Bystrica) – evanjelický farár, senior, superintendent Banského okolia; pedagóg a reformátor školstva, organizátor a literát – patril k významným osobnostiam svojej doby.
Po štúdiách v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči, Paludzi a Kežmarku odišiel za ďalším vzdelaním do Nemecka – do Lipska a Wittenbergu. Tu nadviazal dôležité kontakty a priateľstvá, ktoré ho ovplyvnili na celý život. Odtiaľto čerpal inšpiráciu pri reorganizácii a modernizácii vyučovacieho procesu na banskobystrických školách. Už v roku 1788 ho nachádzame medzi pedagógmi „poštátneného“ katolíckeho gymnázia. Možnosť štúdia nekatolíkov na tomto gymnáziu bola výsledkom snáh uhorského panovníka Jozefa II. o vybudovanie kvalitného školstva, ktoré by zastrešovali nie cirkvi (katolícka alebo protestantské), ale štát. Nadkonfesijnosť takýchto škôl sa mala prejavovať aj v zložení pedagogického zboru. Tieto ambície však nadobro zanikli po zmene na uhorskom tróne.
Adama Lovicha ako dobrého pedagóga zvolili v septembri 1791 za riaditeľa banskobystrického evanjelického gymnázia. V tejto pozícii sa postaral o reorganizáciu, modernizáciu a výrazné skvalitnenie vyučovacieho procesu. Do vyučovania zaradil predmety, potrebné pre ďalšie štúdium, ale aj tie, ktoré pripravovali pre praktický život. Je pozoruhodné, že medzi nimi bolo aj vyučovanie pravopisu slovenskej bibličtiny ako materinského jazyka. Zaoberal sa aj otázkou vzdelávania dievčat.
V roku 1795 sa stal zborovým farárom, ale už od roku 1801 pracoval na novom školskom pláne, ktorý by mal udržať úroveň školy napriek nepriaznivým ekonomickým podmienkam. Ten sa stal čoskoro základom pre vyučovanie na evanjelických gymnáziách v celom Uhorsku.
Popri pedagogických schopnostiach a zručnostiach nezanedbával ani povinnosti, súvisiace s kňazskou službou. V roku 1810 sa stal zvolenským seniorom a o tri roky neskôr superintendentom Banského okolia.
Výchove a vzdelávaniu mládeže venoval pozornosť aj naďalej. Spolu s Jurom Palkovičom a Martinom Hamaliarom sa stal spoluzakladateľom Katedry reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorá sformovala nastupujúcu generáciu štúrovcov. V rámci činnosti Učenej spoločnosti Banského okolia, pri zrode ktorej stál spoločne s B. Tablicom, sa všestranne usiloval budiť národné povedomie, pestovať materinský jazyk, prebúdzať záujem o históriu, literatúru, osvetu.
Svojimi názormi a postojmi ovplyvňoval ľudí okolo seba. Jeden z jeho žiakov a pokračovateľ v práci pre národ Ján Kollár si na neho vo svojich spomienkach Pamäti z mladších rokov života (Tranoscius, 1997, s. 125 - 126) spomína takto:
„Lovichova vysoká a ozaj chlapská postava účinkovala mocne a vážne na každého, kto sa s ním zblížil. Mňa priťahovala temer magicky k jeho osobe neobyčajná sila charakteru, samostatné náhľady o svete a o živote a neohrozenosť ku všetkým nepriateľom. Miloval svoj národ aj jeho literatúru.“
Nemožno obísť ani Lovichovu literárnu tvorbu. Bol autorom duchovnej poézie, jeho piesne sa stali súčasťou kancionála. Príležitostné reči a kázne vyšli aj tlačou. V už spomenutých Kollárových spomienkach nájdeme informáciu o Lovichovej podpore prípravy a vydania Čítanky, ktorú Ján Kollár zostavil a vydal ako učebnicu pre slovenské evanjelické školy.
Adama Lovicha ako dobrého pedagóga zvolili v septembri 1791 za riaditeľa banskobystrického evanjelického gymnázia. V tejto pozícii sa postaral o reorganizáciu, modernizáciu a výrazné skvalitnenie vyučovacieho procesu. Do vyučovania zaradil predmety, potrebné pre ďalšie štúdium, ale aj tie, ktoré pripravovali pre praktický život. Je pozoruhodné, že medzi nimi bolo aj vyučovanie pravopisu slovenskej bibličtiny ako materinského jazyka. Zaoberal sa aj otázkou vzdelávania dievčat.
V roku 1795 sa stal zborovým farárom, ale už od roku 1801 pracoval na novom školskom pláne, ktorý by mal udržať úroveň školy napriek nepriaznivým ekonomickým podmienkam. Ten sa stal čoskoro základom pre vyučovanie na evanjelických gymnáziách v celom Uhorsku.
Popri pedagogických schopnostiach a zručnostiach nezanedbával ani povinnosti, súvisiace s kňazskou službou. V roku 1810 sa stal zvolenským seniorom a o tri roky neskôr superintendentom Banského okolia.
Výchove a vzdelávaniu mládeže venoval pozornosť aj naďalej. Spolu s Jurom Palkovičom a Martinom Hamaliarom sa stal spoluzakladateľom Katedry reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorá sformovala nastupujúcu generáciu štúrovcov. V rámci činnosti Učenej spoločnosti Banského okolia, pri zrode ktorej stál spoločne s B. Tablicom, sa všestranne usiloval budiť národné povedomie, pestovať materinský jazyk, prebúdzať záujem o históriu, literatúru, osvetu.
Svojimi názormi a postojmi ovplyvňoval ľudí okolo seba. Jeden z jeho žiakov a pokračovateľ v práci pre národ Ján Kollár si na neho vo svojich spomienkach Pamäti z mladších rokov života (Tranoscius, 1997, s. 125 - 126) spomína takto:
„Lovichova vysoká a ozaj chlapská postava účinkovala mocne a vážne na každého, kto sa s ním zblížil. Mňa priťahovala temer magicky k jeho osobe neobyčajná sila charakteru, samostatné náhľady o svete a o živote a neohrozenosť ku všetkým nepriateľom. Miloval svoj národ aj jeho literatúru.“
Nemožno obísť ani Lovichovu literárnu tvorbu. Bol autorom duchovnej poézie, jeho piesne sa stali súčasťou kancionála. Príležitostné reči a kázne vyšli aj tlačou. V už spomenutých Kollárových spomienkach nájdeme informáciu o Lovichovej podpore prípravy a vydania Čítanky, ktorú Ján Kollár zostavil a vydal ako učebnicu pre slovenské evanjelické školy.