Jubileum zničeného chrámu v Lomničke

V týchto dňoch si pôvodní obyvatelia obce Lomnička (Klein­lomnitz) v rôznych častiach Nemecka, ale aj zopár rodín na Slovensku pripomínajú 225. výročie posviacky ich tolerančného chrámu.
Zároveň si pripomínajú aj 65. výročie, keď museli opustiť svoju obec, hoci sa ničoho nedopustili, a s 30-kilogramovým batohom museli odísť do vyhnanstva, do celkom neznámeho kraja i prostredia a zvykať si na nové pomery.

"Na svoju domovinu – rodisko sa zabudnúť jednoducho nedá. Vždy sa mi vynárajú spomienky z detstva na našu obec, kostol, školu, na pána farára Kailinga i pána učiteľa Karpatyho, spolužiakov, susedov a priateľov," hovorí 85-ročná E. Róthová, žijúca v Nemecku, ktorá po páde železnej opony dosť často so svojimi deťmi navštevuje rodnú obec. Pri pohľade na tento zničený kostol azda každému prebehnú po tele zimomriavky a mnohým príde aj do plaču. Asi každý si oprávnene položí otázku, prečo tento Boží chrám postihol taký krutý osud? Prečo sa to muselo stať? A to je dodnes nezodpovedaná, ale snáď i zodpovedaná otázka. Prečo?
Aj na internete nájdete množstvo článkov o tomto zničenom kostole. Okrem iného sa dočítate: "Stáli sme a nevychádzali z úžasu. Zrejme nikde inde na svete neuvidíte kostol, kde by z prepadnutého krovu namiesto strechy vyrastali stromy. Tá fortieľna stavba statočne odoláva zubu času už pol stáročia. Vlastne dodnes". V diskusnom fóre na internete nájdete aj tieto komentáre: "Kostol v Lomničke treba každopádne zachrániť. Viaže sa k menu T. Vansovej, ktorá bola manželkou J. Vansu, evanjelického farára v Lomničke. V Lomničke začala písať svoje prvotiny v nemeckom jazyku".

Obec Lomnička bola čisto nemecká, prevažne evanjelická. Tak ako všetky obce a mestá na Spiši sa i Lomnička napokon v roku 1570 pridala na stranu reformácie. Reformačné myšlienky prostredníctvom farára Hansa Kittela, ktorý pochádzal z Čiech, študoval v Erfurte a bol Lutherovým priateľom, sa tu veľmi rýchlo udomácnili. Už v roku 1580 tu vzniká evanjelická ľudová škola na vysokej úrovni s vyše deväťdesiatimi žiakmi. Učiteľom tejto školy bol emigrant Hans Sebastian. Protireformácia v roku 1674 zasiahla i Lomničku a evanjelická cirkev počas rekatolizácie v tejto obci zaniká. No obyvateľstvo si v prevažnej miere svoju vieru i naďalej uchovalo a na bohoslužby každú nedeľu putovali do artikulárneho kostola v Toporci, ktorý bol jediný evanjelický kostol v širokom okolí. Ďalší evanjelický artikulárny kostol bol až v Kežmarku. Po rokoch náboženského útlaku nastáva v roku 1781 veľká iskierka nádeje vo forme tolerančného patentu, kedy cisár Jozef II. sa aj v Uhorsku snažil zaviesť náboženskú slobodu i pre protestantov. Tak ako po celom Uhorsku aj tu sa evanjelici z Lomničky pustili s veľkým odhodlaním do stavby chrámu Božieho a 4. septembra 1785 bol tento chrám za účasti farára – seniora J. K. Kriebela aj slávnostne vysvätený. Ako píše kronikár, bola to skutočne veľká, neopísateľná radosť. V roku 1831 chrám zachvátil veľký požiar, ktorý zničil celý mobiliár. V roku 1883 – 84 bola ku tolerančnému chrámu pristavená veža.


V Lomničke pôsobilo veľa významných osobností, napr. H. Kittel, J. Melcer, H. Sebastian, Drescher, Renner, J. Vansa, T. Vansová, H. Kailing a mnohí ďalší. Nezabudnuteľnou postavou v Lomničke bola Terézia Vansová a jej manžel Ján Vansa, ktorý v tejto obci pôsobil ako evanjelický farár. Terézia Vansová, farárova dcéra, sa ako 19-ročná vydala za Jána Vansu a hneď po sobáši ho nasledovala do spišskej nemeckej dediny Lomnička. Mladá pani farárka tam navštevovala rodiny a trpezlivo počúvala ich problémy a radila im. V ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila, ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie. Počas pôsobenia v Lomničke sa venovala nemeckej literatúre. Písala básne v nemčine, ktoré uverejňovala v časopise Karpathenpost. Jej literárne pokusy spadajú do roku 1875. V auguste 1876 sa manželom Vansovym narodil syn Ľudovít. Vansová píše: "Ako náš synček rástol, tak sa staval tomuto dobrému ľudu milším a čoskoro bol miláčkom celej dediny". Tá radosť netrvala dlho, lebo ich synček nečakane, v marci 1881 zomrel. Vansová sa zo straty synčeka nevedela dlho spamätať a po dlhých nociach so slzami v očiach vyšila pre chrám v Lomničke dva oltárne rúcha (čierne a červené) a tieto ťažké chvíle pretavila aj do literárnej podoby. Po smrti synčeka sa Vansovci v roku 1882 rozhodli z Lomničky odísť do svojho rodného kraja. Pred odchodom z tejto obce Vansová napísala: "V poslednú noc, keď už naša útulná fara bola prázdna, nocovali sme na rímskokatolíckej fare. Smutno nám bolo, lebo z okien fary bolo vidieť na stráni cintorín a v ňom náš malý, teraz už opustený hrob (syna Ľudovíta). Len lipka stála ako jediná spoločníčka tohto, kto tam odpočíva". Ďalej píše: "Naše lúčenie v Lomničke bolo smutné. Ľud nás miloval, cirkevný zbor bol vzorný. Ľudia boli prítulní, lebo videli, že i my sme im tiež priateľsky oddaní".

Tesne pred druhou svetovou vojnou sa farnosť pripravovala na generálnu opravu chrámu. Bolo zakúpené drevo na strechu a červený eternit, ale smutné vojnové udalosti spôsobili, že plánovaný zámer opraviť chrám sa neuskutočnil. Nemecké obyvateľstvo odtiaľ muselo odísť do vyhnanstva. Ondrej Spišák, kežmarský farár, ktorý mal po vojne na starosti všetky nemecké evanjelické kostoly na hornom Spiši, vo svojom hlásení zo dňa 14. 9. 1945 na biskupský úrad do Košíc podal takúto správu: "... v Lomničke ostal kostol nepoškodený, bol pred opravou. Pripravený materiál na strechu, drevo a eternit bol odvezený, aby ho nerozkradli. Zrejme k oprave kostola nedôjde, lebo niet výhľadu, že by sa tam evanjelici nasťahovali".

Postupom času sa už o kostol nik nestaral, inventár bol postupne rozkradnutý a kostol bol ponechaný svojmu osudu, až dielo skazy bolo úplne dokonané. V časoch tzv. normalizácie, asi pod tlakom režimu, prijal Tatranský seniorát evanjelickej cirkvi uznesenie, aby sa kostol asanoval. Z rôznych dôvodov napokon k asanáci nedošlo. Zvony farnosť Slovenská Ves, pod ktorú tento kostol patril, predala. Väčší bol predaný do Sveržova a menší do Košíc. Hoci sa i teraz, z času na čas, ozvú v samotnej cirkvi hlasy volajúce po asanácii kostola, zrejme k nej nedôjde, lebo dnes je v Európe celkom iný trend. Kultúrne národy sa snažia svoje dedičstvo chrániť a zachraňovať, a nie búrať. Silné hlasy znejú aj z Nemecka, aby sa kostol nezbúral, ale zakonzervoval.

Chrám v Lomničke je úzko spojený s veľkou slovenskou poetkou Teréziou Vansovou, ktorá sa príkladným spôsobom snažila udržiavať slovensko–nemecké vzťahy, čo sa odzrkadlilo aj v jej literárnej tvorbe.

Podtatranské noviny; 37/2010; 07/09/2010; Andreas Szuttor