Sté výročie synody v Trenčianskych Tepliciach

Sté výročie synody v Trenčianskych Tepliciach

Sto rokov moderných dejín Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
Pozdrav drahým bratom a sestrám a povzbudenie na ďalšiu cestu.....

     V pondelok 18. januára 2021 bude tomu presne sto rokov, čo sa v evanjelickom kostole v Trenčíne začala, a potom v dňoch 19. januára až 4. februára 1921 v dnes už nejestvujúcom trenčiasko-teplickom kúpeľnom Hoteli Grand pokračovala synoda, teda najvyššie zákonodarné zhromaždenie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Tento dátum považujeme za začiatok existencie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania mimo rámca Uhorska, v Československu a na Slovensku. Už dovtedy mala evanjelická cirkev za sebou štyristoročnú históriu v Uhorsku.

     Evanjelická cirkev augsburského vyznania existujúca v Uhorsku bola cirkvou teritoriálnou. Jej cirkevné zbory, ktoré sa ďalej združovali do seniorátov a dištriktov, ležali v jeho hraniciach. Prvé z nich sa začali spontánne formovať v tridsiatych rokoch 16. storočia z rímskokatolíckych farností, ktoré prijímali reformačné učenie. Čím ďalej, tým jasnejšie sa definovali vieroučne, liturgicky a praxou ako nie rímskokatolícke, ale iné, nové, chcejúce byť jasnejšie a presvedčivejšie biblicko – apoštolské, teda evanjelické. Evanjelické cirkevné zbory vytvárali susedstvá a regionálne bratstvá (fraternity, kontuberniá, senioráty). Stále však boli pod správou a právomocou rímskokatolíckych biskupov. Naprieč celým Uhorskom sa cítili byť konfesionálne jednotné a totožné, aj keď z pochopiteľných dôvodov nemohli vytvoriť organizačne jednu cirkev.

     Tento stav trval asi osemdesiat rokov, od tridsiatych rokov 16. storočia až do roku 1610. Vtedy za priaznivejších vojenských, politických a nábožensko-tolerantných okolností synoda v Žiline  – pre cirkevné zbory približne na území dnešného západného a stredného Slovenska, a potom v roku 1614 synoda v Spišskom Podhradí – pre cirkevné zbory približne na území dnešného východného Slovenska, vykonali organizačné zjednotenie a právne osamostatnenie sa evanjelických cirkevných zborov od rímskokatolíckej cirkvi. Vznikla Evanjelická cirkev augsburského vyznania na území dnešného Slovenska, presnejšie povedané v severnej, habsburskej časti Uhorska, ktoré nebolo zabrané tureckou okupáciou.  

     Aj pred týmito dvoma skutočne historickými a prelomovými synodami v Žiline a v Spišskom Podhradí, ktoré označujeme za prvú a druhú evanjelickú synodu, sa schádzali takzvané evanjelické synody. Vždy však mali iba regionálny charakter. Z dôvodu menšinovosti evanjelictva, jeho slabej politickej pozície a chaotických vojnových pomerov v krajine sa nemohli týkať všetkých evanjelikov v habsburskej časti Uhorska. Takýchto regionálnych synôd za osemdesiat rokov bolo celkom deväť. Prísne vzaté, ani prvá a druhá synoda v Žiline a Spišskom Podhradí neboli v pravom slova zmysle celocirkevné, i keď sa týkali dvoch tretín a jednej tretiny habsburského územia Uhorska. Skutočne celocirkevnou bola až tretia synoda v poradí, v Prievidzi (1620), ktorej sa zúčastnili synodáli z 11 stolíc Uhorska! Ďalšími celocirkevnými synodami boli synoda v Cerove (1704), v Ružomberku (1707), v Pešti (1791), či zlopovestná, politizujúca, maďarizačná synoda v Pešti (1891 - 94), ktorá pripravila také nové zadelenie seniorátov do dištriktov, aby v typicky slovenských dištriktoch nemali Slováci prevahu. Ôsmou celocirkevnou synodou mala byť synoda zvolaná v decembri 1913 do Pešti. Okrem iného mala riešiť prijatie novej Chrámovej agendy, a tiež sťažnosti slovenských seniorátov na ich diskriminačné začlenenie do dištriktov. V lete 1914 vo vojnovom stave bola ukončená a nepriniesla žiaden výsledok.

     Na tomto mieste uveďme iba malé terminologické a vecné upresnenie pre tých, ktorí históriu a prax evanjelickej cirkvi nepoznajú detailne: už pred prvými dvoma synodami v Žiline a v Spišskom Podhradí sa každoročne konali konventy, teda reprezentatívne hodnotiace zhromaždenie v cirkevných zboroch a v seniorátoch. Po týchto dvoch synodách k nim pribudli aj dištriktuálne konventy v troch, resp. v dvoch synodami zriadených dištriktoch. V roku 1774 sa v evanjelickej cirkvi po prvý krát konal aj generálny konvent pre všetky dištrikty cirkvi, a aj ten začal byť každý rok. Táto tradícia vydržala vyše dve storočia, až do začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Synody, ako najvyššie zákonodarné zhromaždenia evanjelickej cirkvi sa v dávnejšej minulosti zvykli konať iba v mimoriadnych situáciách, aby prijímali ústavné dokumenty, zákony a rozhodnutia najautoritatívnejšieho významu. Po Novembri 1989 sa práve tieto tradičné generálne konventy premenovali na synody. Konajú sa každý rok. Majú šesťdesiatdva delegátov s hlasovacím právom zastupujúcich generálnu cirkev, dištrikty a senioráty, a ďalších približne dvadsať delegátov s hlasom poradným. V posledných tridsiatich rokoch sú teda program a kompetencie tradičných každoročných generálnych konventov a právomoci výnimočných celocirkevných evanjelických synod zlúčené do jedného zhromaždenia, ktoré je nazývané Synoda Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. 

     Ôsma synoda v Pešti bola teda znemožnená Veľkou vojnou, ktorá zúrila štyri roky (1914 - 1918) a zasiahla aj obyvateľstvo a pomery na Slovensku. Paradoxne sa však dá povedať, že možno ešte viac ako samotná vojna zasiahlo do osudu Slovenska a údelu evanjelickej cirkvi v ňom skončenie vojny. Po tisíc rokoch jestvovania sa rozpadlo Uhorsko. Synoda v Trenčianskych Tepliciach mala byť teda prvá, zahajujúca a ustanovujúca synoda novej cirkvi, ktorá bude existovať v úplne novom štáte, v Československu, ktorej prevažná väčšina členov budú Slováci, v ktorej bude nesporné, že rokovacím jazykom synody bude slovenčina a synoda nebude slúžiť politickým cieľom maďarizácie.

     V čom ale napriek tomuto akoby jasnému zadaniu spočívala zložitosť situácie? Úplne fyzicky vzaté, dovtedy jedna Evanjelická cirkev v Uhorsku sa 28. októbra 1918 ocitla rozdelená v nových nástupníckych štátoch Uhorska. Zhodou okolností sa sídla troch biskupov, ktorí spravovali tri dištrikty rozprestierajúce sa na území dnešného Slovenska, ocitli mimo hraníc Slovenka, v Maďarsku (Preddunajský dištrikt – Pešť, Banský dištrikt – Balážske Ďarmoty a Potiský dištrikt - Níreďháza).  Za takýchto okolností by pre biskupov Alexandra Raffaya, Bedricha Baltíka a Henricha Gedulyho naďalej riadiť cirkevné zbory vo svojich dištriktoch znamenalo z územia jedného štátu zasahovať do záležitostí v inom štáte. Evanjelická cirkev na Slovensku teda potrebovala nie iba územné, právne, kompetenčné a pastorálne odčlenenie sa od Maďarska, ale aj nové územné zadelenie cirkevných zborov do seniorátov a seniorátov do dištriktov. Potrebovala tiež novú Cirkevnú ústavu na svoju správu a z nej odvíjajúce sa zákonodarstvo, zaručujúce poriadok a rozvoj. A potrebovala vykonať i nové voľby na úrovni seniorátov, dištriktov a generálnej cirkvi. Žiadna z týchto úloh nebola jednoduchá a samozrejmá. Každá mala kritikov a i radikálnych odporcov, predovšetkým z radov nemeckej a maďarskej menšiny, ktoré prežívali resentiment za Uhorskom, pocit ohrozenia a strach z možného slovenského revanšizmu – ktorý samozrejme nebol opodstatnený. Každú z týchto úloh sprevádzali ťažkosti, niekedy až dramatického rázu, hroziaceho ťažkými zmätkami a rozkolom. A synoda mala aj klasických neprajníkov, ktorí už z princípu nikdy neboli spokojní s ničím.

     Odniekiaľ, z nejakého právneho stavu a s niekým, s nejakými kompetentnými osobami a grémiami bolo treba začať. A pritom dbať na to, aby riešenie bolo neuzurpátorské, nesamozvanecké, legálne a legitímne do najvyššej možnej miery akú možno dosiahnuť. Otcovia budúcej synody v Trenčianskych Tepliciach, už predtým v cirkvi angažovaní, slovensky orientovaní a áno, aj všelijak biľagovaní a postihovaní ordinovaní i neordinovaní sa rozhodli zaistiť legitimitu svojich krokov k usporiadaniu nových pomerov v cirkvi. Požiadali o ich garanciu, a o paralelnú procesnú súčinnosť reprezentantov novovzniknutej štátnej moci, československej vlády. Vytvorili teda zvláštny stav, v ktorom nie samotná cirkev, jej volené autority, zákony a grémiá – však žiadne neexistovali -  ale štát a jeho dohľad zaručovali, že cirkev cez svojich určených reprezentantov dospeje k synode, ktorá pomery vyjasní a stabilizuje. Z dnešného hľadiska to bol krok možno hraničný, ale predsa len logický, pragmatický a pochopiteľný. V kontexte vtedajšej doby, nálad v cirkvi a jednania určitých osôb a skupín to bol postup, ktorý bol otcom synody tvrdo vyčítaný. Bol to dôvod, aby boli označovaní za zdiskreditované osoby. Kvôli nemu bola celá synoda označovaná za diktátorskú a nelegálnu. Zneli výzvy na ignorovanie jej záverov a osobností v pozíciách. Ba dokonca hneď na úvod bola prečítaná výzva na jej rozpustenie. Odporcov synody viedol niekedy iracionálny strach a odpor, niekedy obavy, ktoré sa javili ako oprávnené z hľadiska cirkevného práva. Bolo už len na nových reprezentantoch evanjelickej cirkvi aby dokázali, že žiadna z výhrad a žiaden zo strachov nebol opodstatnený.  

     Pripomeňme teda nakrátko proces zrodu synody, ktorý vyvolal toľko zlých emócií a útokov. Akoby v prvých minútach po vzniku Československa, 4. novembra 1918, sa v Liptovskom Mikuláši zišla menšia porada aktívnych, proslovensky ladených evanjelických duchovných, prirodzene zoskupených hlavne okolo Jura Janošku a Samuela Zocha, ktorí sa dohodli na zriadení samostatnej evanjelickej cirkvi. 21. januára v Žiline bolo zhromaždených už sedemdesiat ordinovaných i neordinovaných, aby sa dohodli na dočasnej správe cirkvi. Ako bolo povedané, zvolili cestu asistencie, akéhosi tútorstva československej vlády. Skoncipovali Memorandum, na základe ktorého minister Vavro Šrobár vydal dňa 30. januára 1919 nariadenie o dočasných ustanoveniach pre evanjelickú cirkev. Ním mnohé ustanovenia dovtedy platnej Cirkevnej ústavy stratili platnosť. Do dvoch rokov sa mala konať synoda, ktorá prijme novú Cirkevnú ústavu, a na jej základe a tiež voľbami sa stabilizuje cirkev. 17. februára 1919 minister Šrobár vymenoval dvadsaťšesť člennú Generálnu radu, ktorá dočasne spravovala evanjelickú cirkev. Doplnená bola neskôr o štyroch zástupcov nemeckej a maďarskej menšiny. Generálna rada, zatiaľ bez formálneho predsedníctva, sa zišla prvý krát 2. apríla 1919 v Bratislave pod ad hoc predsedníctvom seniora Jána Šimkovica, ktorý bol menovaný za vládneho referenta pre evanjelickú cirkev, teda kontaktnú osobu medzi vládou a cirkvou. Generálna rada si za svoje predsedníctvo zvolila Jura Janošku a Milana Ivanku. Cirkev rozdelila na dva dištrikty po osem a deväť seniorátov. Patrilo do nej dovedna 310 cirkevných zborov a mala bezmála tristosedemdesiattisíc členov. Na čelo dištriktov zvolili a ustanovili dočasných administrátorov, predsedníctva akoby v dnešnom zmysle slova. Na Západe to boli Samuel Zoch a Ľudovít Šimko, na Východe Jur Janoška a Ján Ružiak. Generálnym dozorcom bol menovaný Milan Ivanka. Za administrátora úradu generálneho biskupa nebol ustanovený nikto. Úrad administroval starší z dvoch ustanovených dištriktuálnych biskupov, Jur Janoška. V septembri 1920 Generálna rada zvolala synodu do Trenčína a Trenčianskych Teplíc a zároveň s tým požiadala o možnosť ju vykonať. Prezident Masaryk bol voči žiadosti ústretový, úradne ju postúpil československej vláde a tá 9. decembra 1920 vydala súhlas s jej konaním. Začali sa prípravy s jej zabezpečením: zbierka v cirkevných zboroch na krytie jej nákladov, programová a procedurálna príprava synody, voľba delegátov (tých bolo napokon 55 z 59 možných), vysvetľovanie zmyslu a oprávnenosti synody evanjelickej verejnosti, resp. odporcom synody v cirkvi.

     Synoda sa začala 18. januára 1921 dopoludňajšími slávnostnými Službami Božími s Večerou Pánovou v evanjelickom kostole v Trenčíne, na ktorých liturgovali profesor na novovzniknutej teologickej slovenskej fakulte Ján Jamnický a seniori Otto Škrovina a Ľudovít Hoznek. Kázal úradujúci generálny biskup Jur Janoška na text Júda 17 – 21. Po Službách Božích bola synoda slávnostne otvorená úradujúcim generálnym dozorcom Milanom Ivankom, ktorý mal aj prvú slávnostnú reč k delegátom v skutočne historickom okamihu! Synodu potom pozdravil a úlohu evanjelickej cirkvi v politických a kultúrnych dejinách slovenského národa ocenil vyslanec československej vlády na synode, splnomocnenec pre Slovensko Martin Mičura.

     Na druhý deň už v Trenčianskych tepliciach sa začala pracovná časť synody, pod vedením zvoleného predsedníctva – Jura Janošku a Vladimíra Fajnora. Delegáti boli rozdelení do piatich pracovných skupín (administratívna, školská, právna, hospodárska a denníková). Ich hlavnou úlohou bolo vypracovať návrh novej Cirkevnej ústavy, ktorá by vyhovovala novému štátoprávnemu usporiadaniu, novým pomerom a vízii nového rozvoja cirkvi. Preto práca na Ústave nebola iba formálno-právnického charakteru, ale v pracovných skupinách a neskôr i v pravidelných  grémiách bolo preberaných množstvo praktických otázok, ako napríklad upevnenie synodálno – presbyteriálneho modelu cirkvi, skoncovanie so zemianskym elitárstvom v cirkevných úradoch, nároky na duchovný a ľudský profil dozorcov a presbyterov, volebné právo v cirkvi, práva žien v cirkvi, konfirmačná príprava dorastu, práca s deťmi a s mládežou, rozvoj cirkevného školstva, diakonie, spolkovej činnosti, fungovanie cirkevného súdnictva, uplatňovanie disciplinárnej právomoci, vzťah k štátu, finančné zabezpečenie cirkvi štátom – samofinancovanie cirkvi – úvahy o možnosti finančnej odluky cirkvi od štátu, stabilizácia výchovy kňazského dorastu, vykonanie riadnych volieb, liturgické zjednotenie cirkvi, národnostné menšiny v cirkvi, garantovanie ich práv, bohoslužobného života a majetkovo - právne vysporiadanie s nimi, vzťah k domácemu ekumenickému prostrediu, k zahraničným partnerom, odstraňovanie evanjelického zvyku jednodetstva  a mnoho ďalších otázok. Túžbou bol samozrejme nový rozvoj evanjelickej cirkvi, konfesijne jasne luteránsky vyhradenej, duchovne živej a aktívnej, slúžiacej, vlastenecky lojálnej, finančne produktívnej, neobmedzenej jazykovo – národnostnými spormi. Ako sa vtedy hovorilo, „slobodnej cirkvi v slobodnom štáte“.

     Návrh Ústavy bol po sedemnástich dňoch práce dňa 4. februára 1921 hotový, keď predtým prešiel dvoma spoločnými čítaniami v grémiu. Na záverečnú redakciu ho prevzal na to ustanovený revízny výbor (Vladimír Fajnor, Jur Janoška, Ján Slávik, Otto Škrovina, Ján Vanovič a Bohuslav Klimo). Tým sa skončila prvá, podstatná časť synody. Druhá sa konala v dňoch 24. a 25. mája 1921 znova v Trenčianskych Tepliciach. Synoda si vypočula jej právnicky, jazykovo a štylisticky vycizelovaný text a schválila jeho znenie. Ten bol predložený na schválenie československej vláde. Tá ho schválila 10. mája 1922, minister pre správu Slovenska Martin Mičura ju podpísal 15. mája 1922 a v zbierke zákonov vyšla v roku 1923.

     Na jej základe boli vykonané voľby v cirkvi a rozprúdil sa čulý život evanjelickej cirkvi v medzivojnovom Československu. Aj keď sa toto obdobie právom môže považovať za na prvý pohľad výnimočné, prajné a úspešné obdobie v histórii evanjelickej cirkvi v 20. storočí, nebolo bez problémov. Okrem tých „klasických“, duchovných, ktoré budú číhať na cirkev vždy a v každom čase, tu boli predovšetkým dva špeciálne problémy a po nich tretia, zničujúca rana. Všetky javy ktoré spomenieme však mali napokon niečo dočinenia s budúcimi synodami a s novými návrhmi Cirkevných ústav pre evanjelickú cirkev.

     Prvý problém sa začal črtať v polovici tridsiatych rokov zo strany nemeckej menšiny v evanjelickej cirkvi, ktorá túžila po čo najväčšej miere samostatnosti a naviac začala sympatizovať s fašizmom. Rozhodla sa odčleniť z rámca evanjelickej cirkvi a vytvoriť cirkev na jazykovo – ideologickom základe. Evanjelická cirkev nemeckej menšine odchod zo svojho rámca a vlastné sformovanie sa umožnila. Táto, no i zásadná štátoprávna zmena – vznik Slovenského štátu (1938) – podnietili potrebu pripraviť nové, aktuálne znenie Cirkevnej ústavy. Preto v roku 1939 zasadala synoda v Liptovskom Mikuláši, ktorá sa oficiálne rozlúčila s nemeckou menšinou a začala práce na novej Ústave. Pokračovala v roku 1940 v Tatranskej Lomnici. Text Ústavy predložila na schválenie štátnym orgánom, ktoré jej schválenie stále odďaľovali a kritizovali nie ani organizačno-právne ustanovenia, ako teológiu cirkvi, vyjadrenú v Ústave. Redakčné práce vyvolali nutnosť ďalšieho zasadnutia synody v roku 1944 v Martine. Štát neustále odďaľoval jej schválenie, až s príchodom konca vojny sa táto Ústava z vojnových čias stala bezpredmetnou. Ako pointu, vyjadrujúcu kontrastnosť doby pripomeňme, že ústavu osamostatnenej nemeckej evanjelickej cirkvi schválil štát tri mesiace po jej zostavení. Druhý problém prichádzal zo strany domáceho politického katolicizmu, ktorý sa voči slovenskému luteranizmu staval čoraz nepartnerskejšie, podozrievavejšie, prvoplánovo kriticky, až neskôr otvorene diskriminačne a nepriateľsky. Evanjelici nielen kvôli samotnej fašistickej ideológii, ale aj kvôli pociťovaniu toho, že sú iba trpenou menšinou neprijali s nadšením Slovenský štát. Tak, ako neskôr odmietli deportácie židov, protestovali proti prejavom diskriminácie a zapojili sa do odboja. Naši predkovia, aj tí, ktorí boli dejateľmi trenčiansko-teplickej synody, boli demokraticky zmýšľajúci ľudia, vychovaní v tých najlepších vlasteneckých tradíciách, poznajúci národnostný útlak a túžiaci po pokoji a partnerstve. Mnohí ako osoby a mnohé cirkevné inštitúcie pocítili netoleranciu či priamo perzekúciu zo stany mocenských zložiek Slovenského štátu (napr. zaistenie a väznenie biskupov Osuského, Čobrdu, Ruppeldta, zásahy proti Tranosciu atď.). Neprijatie Ústavy štátom po piatich rokoch práce na nej, po ochote robiť ústretové kroky a púšťať sa do nových redakčných úprav bolo jasným dôkazom mocenského a neprajného postoja Slovenského štátu k evanjelickej cirkvi. Tretí úder zasadili evanjelickej cirkvi samozrejme komunisti v povojnovom Československu. Začal sa ešte v predfebruárových demokratických pomeroch komunistami iniciovaným poštátnením cirkevného školstva bez náhrady. Po totálnom prevzatí moci 25. februára 1948 pokračoval znárodnením, teda otvorenou a brutálnou krádežou rozvinutej materiálnej infraštruktúry cirkvi, - s blahosklonnou výnimkou na ponechanie samotných kostolov a fár - odňatím a zlikvidovaním mnohých nemocničných, sociálnych a spoločenských zariadení, zrušením inštitúcií a spolkov, násilným ukončením mnohých programov, zlikvidovaním tradícií a prenasledovaním ľudí za náboženské presvedčenie. Tu bol tvrdo a fatálne prerušený rozvoj evanjelickej cirkvi z medzivojnového obdobia, nastúpený v Trenčianskych Tepliciach. V úplne zmenenom ovzduší v spoločnosti a v cirkvi po nastolení komunistického režimu sa potom konala synoda v roku 1951 v Modre. Prijala novú Cirkevnú ústavu, žiaľ poplatnú svojej dobe a umožňujúcu komunistickému režimu dozor, teda prakticky plnú moc nad cirkvami.

     Po Novembri 1989 svitol pre evanjelickú cirkev čas pre jej nový rozvoj. Čas a šanca nie nepodobná tej, ktorá jej bola Božou prozreteľnosťou otvorená a ponúknutá v neskorú jeseň 1918. Jej konkrétnym výrazom bola aj synoda v Trenčianskych Tepliciach v roku 1921 a jej skvelý výsledok – nová Cirkevná ústava. Podobne ponovembrová synoda v roku 1993 v Uhrovci prijala novú Cirkevnú ústavu, ktorá definovala organizačný a právny rámec pre život Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v demokratických pomeroch a v novom štátnom útvare – v Slovenskej republike. A takisto, ako to bolo pred rokmi, umožnila vykonať nové voľby.

     S vďačnosťou voči Pánu Bohu v spomienkach sledujeme a s obdivom hodnotíme dielo otcov synody v Trenčianskych Tepliciach. Prajeme si, aby v našej cirkvi aj dnes panovala úcta a rešpekt voči inštitútu synody a jej rozhodnutiam, a vôbec úcta a rešpekt voči pravidlám, ktoré si cirkev slobodne a vážne definuje pre zabezpečenie poriadku vo svojom spoločenstve.

     Myslíme na trenčiansko-teplickú synodu a uvedomujeme si, že počnúc tuhou zimou 1921 prešla naša cirkev stými rokmi svojej veľmi dramatickej modernej histórie. Bolo to storočie, v ktorom bola celá naša civilizácia svedkom nebývalých zmien vo vede a technike, v politike, v podobe spoločnosti a života. Bola svedkom prejavov obdivuhodných, neuveriteľných výšin, ale  i hrozných, zvrátených hĺbok človeka a ľudstva. Ľudia stále zostávajú tými istými hriešnikmi; slabými, omylnými, limitovanými, prchavými bytosťami. Najnázornejšou ilustráciou toho je fakt, že v súčasnej dobe sa nedokážeme vybrať Považím, položiť venček k balvanu ktorý leží na mieste kde kedysi stál Hotel Grand a stíšiť sa k vďake a chvále Bohu v neďalekom pôsobivom evanjelickom kostolíku v kúpeľnom parku v Trenčianskych Tepliciach. Sme slabými ľuďmi, úbohými hriešnikmi, avšak milovaní nekonečnou láskou večného a dokonalého Boha, ktorá sa nám odkryla v osobe a kríži Ježiša Krista. To je najväčší objav a poklad nášho života! Aby ľudia poznali a prijali práve toto, či už v prostredí cirkvi alebo mimo nej, tomuto cieľu napokon chcela poslúžiť aj pamätná, storočná synoda. Slovenskí evanjelici o tento cieľ zápasili už počas štyroch storočí pred ňou i storočie po nej. Zápasia oň i dnes. A určite budú i ďalej, pokiaľ bude trvať čas milosti a cirkev bude ponechaná na tomto svete ako ľud patriaci Kristovi a nesúci Krista.

     Milí evanjelici, bratia a sestry, vážené cirkevné zbory, dovoľujeme si vám úprimne bratsky blahoželať k historickému míľniku, na ktorom spoločne zastala široká rodina členov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Sme plní chvály a vďaky spoločne s vami. V dojatí si uvedomujeme, že napriek obyčajnosti týchto chvíľ v súčasnej pandemickej situácii môžeme v súkromní svojich sŕdc a myslí prežívať niečo veľmi výnimočné: uvedomenie si, čo vzácne Boh dal a čím požehnal naše spoločenstvo počas celých päťsto, či počas ostatných, moderných sto rokov jeho histórie. Buďme dnes verní. Žime jednoduchý, ale jasný kresťanský život povedomých evanjelikov. Svedčme o Božom diele spásy v Ježišovi Kristovi. Slúžme láskou v mene Kristovej lásky. Milujme a budujme svoje spoločenstvá. Pozerajme s odvahou viery a s nádejou do budúcnosti.

     Srdečne, s radosťou vás pozdravujeme. Pán Ježiš Kristus nech je so všetkými vami!

     18. január 1921 – 18. január 2021.

     „Ale vy, milovaní, pamätajte na slová, čo predpovedali apoštolovia nášho Pána Ježiša Krista; lebo ich hovorili vám: V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú obcovať podľa svojich bezbožných žiadostí. To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha. Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na život večný.“   Júda 17 - 21 

     Ivan Eľko, generálny biskup ECAV na Slovensku,

     Ján Brozman, generálny dozorca ECAV na Slovensku.