O biskupskej moci- XXVIII. článok Augsburského vyznania

O biskupskej moci- XXVIII. článok Augsburského vyznania

„Hlásime sa k odkazu našich predkov, ktorí presadzovali vieroučnú čistotu Augsburského vyznania.“ S touto vetou absolútne súhlasím! Stotožňuje sa s ňou asi každý evanjelik. Práve túto vetu si však výhradne pre seba privlastnila istá skupina členov našej cirkvi. Sama seba pasovala do pozície jediných pravých luteránov. Vyhlasuje, že Augsburské vyznanie a vieroučná čistota našej cirkvi sú v ohrození. Nikde sa nedozvieme, čo konkrétne, ktorý z dvadsiatich ôsmich článkov Augsburského vyznania je v ohrození. Strach bol ale vyvolaný, takže základná úloha je splnená.

Ohrozenie ... a čo ďalej? 

Čakali by ste, že táto skupina sa bude Augsburskému vyznaniu, jeho obhajobe a jasnejšej interpretácii do dnešného kontextu života intenzívne venovať. Poukazovať na konkrétne ohrozenia vierouky, argumentovať citátmi z našej konfesie. Nič z toho sa však nedeje. Alebo? Vlastne si uvedomujeme, že Augsburské vyznanie je touto skupinou citované, a to dokonca veľmi často! Ide však o neustále citovanie jednej a tej istej vety z neho. Konkrétne 23. odstavca posledného, XXVIII. článku  Augsburského vyznania – O biskupskej moci. Veta znie: „Keď však (biskupi) učia, ustanovujú, zriaďujú niečo, čo sa protiví evanjeliu, vtedy podľa Božieho prikázania ich nemáme  poslúchať: Varujte sa falošných prorokov“ (Matúš 7,15).

Pre pamäť uveďme, že brat, zodpovedný v tejto skupine za vieroučné otázky a v jej poňatí –  akoby najvýznamnejšia vieroučná autorita celej evanjelickej cirkvi, po prvýkrát verejne vyslovil parafrázu tejto časti Augsburského vyznania v roku 2004. Bolo to v napätom čase blížiacich sa volieb generálneho biskupa, a uviedol ju vo svojej výročnej správe predsedu Združenia evanjelických duchovných (viď časopis Melanchton 1/2005, str. 14): „Ak biskup nie je podľa evanjelia, Luther ponúka jednoduché riešenie: stačí ho neuznať.“ V tejto chvíli nie je dôležité, že to nepovedal Luther, ale napísal Melanchton.

Dôležité je, že táto skupina dáva výroku nasledujúcu interpretáciu: Augsburské vyznanie dáva všeobecne, ale konkrétne aj nám, právo neuznať nehodného biskupa. Tomuto sa ľudia z tejto skupiny učia ako faktu. Takto o tom hovoria a píšu. Presne takto to v zásielkach na Generálny biskupský úrad formulujú aj autori anonymných listov. Takto nám to hovorí brat, či sestra v rozhorčených anonymných telefonátoch: „My sme evanjelici podľa Augsburského vyznania! A máme právo vás nikdy za biskupov neuznať!“ A k tomu zvyčajne niekoľko nadávok. Bez nich by to ani nemohlo byť.

Kultúra prekrúcania faktov

Tomuto agresívnemu, akože protestantskému, luteránskemu postoju sa niektorí naši bratia a sestry naučili jasne a rýchlo! Otázka, ale znie: nájde sa niekto z tejto skupiny, kto má teologické vzdelanie, v kom prebýva ešte zmysel pre pravdu a kto upozorní, že takéto použitie citátu z Augsburského vyznania je úplne scestné? Že je to demagógia, vytrhnutá z kontextu, akej sa bežne dopúšťajú iba vodcovia siekt? Alebo to títo jediní správni znalci Augsburského vyznania nechajú takto, vytrhnuté z kontextu a prekrútené, lebo práve takto to najlepšie funguje, a práve takto to vyvoláva žiadaný efekt – rozhorčenie, hnev a odmietnutie tých, čo práve vedú našu cirkev? Takto si máme predstaviť poctivé vykonávanie učiteľského úradu v cirkvi a obranu nášho vyznania?

Ponúkam vám krátke spoločné uvažovanie, ktorého by bol schopný každý, kto Symbolické knihy poctivo číta. Pátrajme, čo mal Melanchton na mysli, keď písal hore citovanú vetu Augsburského vyznania.

Vizitácie dnes

Začnime ale v prítomnosti. Posledný silný moment, kedy bol citát z Augsburského vyznania  použitý, bolo stanovisko predsedníctva cirkevného zboru Michalovce voči predsedníctvu Šarišsko-zemplínskeho seniorátu (ŠZS). V ňom už neboli nehodní iba biskupi, ale nehodné bolo aj seniorátne predsedníctvo. Hm, ak by sme takto pokračovali, mohli by sme sa všetci navzájom vyhlásiť za nehodných a každý ísť podľa svojich vlastných pravidiel. To je logika tejto skupiny, dotiahnutá do konca. Bol by to koniec jednej cirkvi.

Je dôležité povedať, v akej súvislosti bolo predsedníctvo ŠZS takto oznámkované. Snažili sa plniť si svoje povinnosti a vo februári a v apríli 2019 vykonať vizitáciu, kontrolnú návštevu na farskom úrade v Michalovciach. Takých sa udejú v Evanjelickej cirkvi a. v. za rok desiatky (pozri Stanovisko predsedníctva ŠZS, z 30. januára 2020, uverejnené na www.ecav.sk). Cirkevný zbor Michalovce vizitátorov neprijal. Navyše zborový farár dodnes neodovzdal na seniorský  úrad výročnú správu a zápisnicu z konventu za rok 2018. Predsedníctvo seniorátu to chcelo začať vážne riešiť.

Seniori, terajší i bývalí, úprimne, kto by ste neriešili takéto neplnenie si základných povinností? Zborové predsedníctvo si ale pomohlo celkom jednoducho. Vyhlásilo sa za mučeníkov. Najprv deklarovalo – „Likvidujú nás, lebo sme nepohodlní“ a potom – „Oni sú nehodní a Augsburské vyznanie nám dáva právo ich neuznať“. Osobne očakávam – a buďme na to pripravení – že presne tento ťah urobia ešte ďalší, ktorí sa budú musieť zodpovedať zo svojej služby. A sme doma...   

Čo hovorí história

Prejdime do reformačnej minulosti, konkrétne do roku 1528. Vtedy skupina wittenberských reformátorov – istú dobu aj samotný Luther – vykonávala vizitácie tých farností v Sasku, ktoré prijali reformáciu. V Predhovore k Malému katechizmu Luther píše: „Hrozný a žalostný nedostatok, o ktorom som sa presvedčil nedávno, keď som bol vizitátorom, ma donútil zostaviť tento Katechizmus...“ Odpustite iróniu, keď poviem, že Luther mal šťastie, že mu saské zbory vizitáciu láskavo dovolili. Vizitované zbory našiel v alarmujúcom stave: „Žijú si ako prostučký dobytok, ako nerozumné prasce...“ Ale predovšetkým, vyčíta biskupom: „Ako sa len zodpoviete pred Kristom vy, biskupi, že ste dopustili na svoj ľud toľkú nehanebnosť a vôbec ste si nekonali povinnosti svojho úradu?“ Kto boli tí biskupi, ktorým adresuje Luther tvrdú výčitku? Boli to biskupi rímskokatolíckej cirkvi! Evanjelické cirkevné zbory v tom čase ešte nevytvorili žiadnu svoju vlastnú cirkevnú štruktúru a biskupov nemali (to je ďalšia, rozsiahla téma). Žili pod správou rímskokatolíckych biskupov.

Ak by sme sa na týchto rímskokatolíckych biskupov pozreli bližšie, zistíme, že naši reformační otcovia ich charakterizovali ako klasických renesančných biskupov. Vyčítali im dve veci: 1. sú  v podstate okázalými svetskými kniežatami, vládnucimi politickou mocou (napr. Šmalkaldské články, čl. X., odst. 1 – 2, to isté Formula svornosti čl. X, odst. 19), 2. do praxe presadzujú „vymyslené služby“, resp. „nové služby“, teda nové formy mechanického vykonávania záslužných skutkov, ktorými si človek môže vyhandlovať spásu, a ktoré zakrývajú význam Kristovho diela (napr. Augsburské vyznanie, čl. XXVIII., odst. 1 – 2, alebo Šmalkaldské články, I. časť, 4. článok, odst. 14).

Stačí listovať a čítať si  v Symbolických knihách, podobných príkladov a charakteristík biskupov je v nich neúrekom. No naše konfesionálne spisy nie sú čierno-biele. Biskup, stále rozumej rímskokatolícky biskup, dokonca ani pápež, nemusí byť zásadne negatívnou postavou. Luther pripúšťa, že aj rímskokatolícky biskup môže byť „pravým biskupom“, a to pod podmienkou, že „sa chce zaujať za cirkev a evanjelium“ (napr. Šmalkaldské články, 3. časť, čl. X, odst. 1 – 2). Je zaujímavé, že Melanchton pri pripájaní svojho podpisu pod Šmalkaldské články uviedol malú poznámku, týkajúcu sa pápeža, a teda aj biskupov: „Čo sa týka pápeža, mám za to, že keby dovolil evanjelium, kvôli pokoju a všeobecnej jednote, mali by sme mu priznať nadradenosť.“

Kristus a evanjelium!

Toto je teda kľúčové pri posúdení, či rímskokatolíckeho biskupa uznať, či neuznať: jeho vzťah ku Kristovi a k evanjeliu. Jeho uznanie, že hriešnik môže byť spasený jedine nezaslúženou Božou milosťou, pre zásluhy Ježiša Krista, ktoré si privlastní zachraňujúcou vierou. Ak rímskokatolícky biskup takýto postoj má, reformační otcovia sú pripravení ho rešpektovať ako biskupa. Luther to pripúšťa, ale zároveň je voči tomu skeptický: „... pripusťme teda, že by pápež a rímska stolica toto uznali a prijali, čo je však celkom vylúčené“ (Šmalkaldské články 2. časť, čl. 4, odst. 7). Ak rímskokatolícky biskup Krista a pravdu evanjelia ignoruje, potvrdzuje tým, že je vo svojom jadre „pápežským biskupom“ a platí o ňom to, čo vyznali otcovia vo Formule svornosti, čl. X, odst. 19: „Pápežskí biskupi nie sú cirkvou a nebudeme poslúchať, čo v mene cirkvi prikazujú.“ Alebo – a teraz môžeme celkom korektne citovať Melanchtona, Augsburské vyznanie, čl. XXVIII., odst. 23: „Keď však učia, ustanovujú, zriaďujú niečo /“vymyslené služby“, „nové služby“ – pozn./, čo sa protiví evanjeliu ... nemáme ich poslúchať.“

Rímskokatolícky biskup však nemusí byť „pápežským biskupom“, ale môže poctivo „zvestovať evanjelium“, „zavrhovať učenia protiviace sa evanjeliu“, „zjednávať poriadok Slovom Božím“. V takom prípade „sú farári a cirkvi povinné biskupom poslušnosťou“ (Augsburské vyznanie, čl. XXVIII., odst. 20 – 22). Opakujeme, že stále hovoríme o rímskokatolíckych biskupoch, pod ktorých právomoc spadali aj evanjelické cirkevné zbory. Tie stáli pred dilemou, či takýchto biskupov uznávať, a či nie. O biskupoch rodiacej sa evanjelickej cirkvi, tak, ako ich poznáme dnes, nebolo v tom čase ani chýru, ani slychu!

Žilinská synoda a nový typ biskupa

U nás otázka ako vnímať rímskokatolíckych biskupov, ktorí formálne spravovali aj evanjelické cirkevné zbory, bola aktuálna asi osemdesiat rokov, do Žilinskej synody v roku 1610. Vtedy a tam – a je tomu práve 410 rokov – sa naša cirkev nielen vieroučne a liturgicky, ale aj územne, organizačne a právne oddelila od rímskokatolíckej cirkvi. Zvolila si svojich prvých troch biskupov, vtedy nazývaných superintendentmi. Tí – áno, rovnako ako my dnes, pri vlastnej ordinácii, či pri všetkých typoch inštalácií – sľúbili vernosť biblickému učeniu Starej a Novej zmluvy a Symbolickým knihám. Hneď prvý prijatý synodálny zákon superintendentom kládol za povinnosť „dbať na čistotu učenia cirkvi“, druhý im ukladal „každoročne vizitovať cirkevné zbory“.

Nikomu z otcov žilinskej synody nenapadlo tvrdiť niečo o nerešpektovaní superintendentov a dokonca dávať to do súvislosti s Augsburským vyznaním! Vedeli, že je to nezmysel, že je to nepochopenie našej vlastnej konfesie. Takéto tvrdenie mohlo vzniknúť až dnes, keď malá skupina evanjelikov sa z osobných dôvodov snaží spochybňovať nové vedenie cirkvi. To, že pritom prekrúcajú formulácie Symbolických kníh a iní, ktorí tomu majú rozumieť, alibisticky mlčia, je už iba smutným znamením tejto doby. Je hrozná predstava, že si niekto rieši svoje osobné problémy na úkor jednoty a celistvosti našej drahej cirkvi!

...

Verte, že ako biskupovi mi nie je príjemné písať o tejto téme, pretože obhajujem akoby svoju pozíciu. Niekedy však musí človek urobiť aj trápne veci, aby nebola zakrytá pravda, ktorú má cirkev vidieť (čítaj o apoštolovi Pavlovi v 2K 12,11a). Naše skúmanie Symbolických kníh zakončime poukazom na to, že aj evanjelický biskup by mal rátať so svojím možným odvolaním, ako „nehodný biskup“ (Šmalkaldské články, 2. časť, 4. článok, odst. 7). Nie však na základe svojvoľných tvrdení jedného človeka alebo záujmovej skupiny. Cirkev sa musí zhodnúť, že biskup získal svetskú moc a zneužíva ju pre seba, a že namiesto Ježiša Krista zavádza „vymyslené služby“.