Zomrela Helena Mažáriová

Zomrela Helena Mažáriová

V Bratislave sa 16. februára 2021 v kruhu najbližšej rodiny uskutočnila pohrebná rozlúčka so sestrou Helenou Mažáriovou, vdovou po evanjelickom farárovi Ladislavovi Mažárim. Pán Ježiš, ktorého po celý život milovala a poslušne Mu dôverovala, ju povolal z časnosti do večnosti vo veku 94 r.

Sestru Helenku Pán Boh obdaroval vierou prostredníctvom duchovného vedenia, ktorého sa jej dostalo od mamy. Ona tento Boží dar s vďačnosťou prijala. O vieru – ako o svoju „ružu“ – sa zodpovedne starala. Občerstvovala ju vlahou Božieho slova na rôznych zborových podujatiach na Legionárskej. Jej viera kvitla, stala sa spôsobom bytia pre druhých, ktorým naša spolusestra v kresťanskej láske slúžila a svietila. Naplnila tak význam svojho mena (Helena z gréckej pôvodiny – fakľa, svetlo). V žití H. Mažáriovej sa snúbili láska a pomoc ľuďom i láska ku Kristovi – Jeho slovu. Bez nej naša láska k ľuďom rýchlo stráca dych.

Sestra Helenka mala zvlášť vo vyššom veku nemalé zdravotné problémy. Pohybovala sa s neodmysliteľnými francúzskymi palicami. A predsa do zboru prichádzala pravidelne, rada a verne. V dni sviatočné i počas týždňa, bola ohromným povzbudením pre mnohých, podobne i jej o rok mladšia sestra Libuška (†17. 1. 2021). Obe boli do minulej jari najstaršími účastníčkami Služieb Božích na Legionárskej spomedzi žien. Z detských rokov si pamätali na posviacku Nového kostola v novembri r. 1933.

H. Mažáriová navzdory zdravotným komplikáciám nachádzala spôsob, ako byť pri Božom slove. Kto chce, nájde si spôsob, kto nechce, nájde si dôvod – to v mnohom ohľade platí, aj čo sa týka neopúšťania zhromaždení Božieho ľudu (por. Žid 10, 25).

Svedectvo jej života prezrádza, že naša účasť na Službách Božích sa môže stať posilou a povzbudením pre vieru ďalších, naopak neúčasťou z ľahostajnosti či pohodlnosti, môžeme vieru iných oslabiť. Nech je jej pamiatka požehnaná.

Martin Šefranko, zborový farár v CZ ECAV Bratislava Legionárska


Helena Mažáriová, rodená Vitoušová sa narodila 7. apríla 1926 v Bratislave rodičom Jozefovi Vitoušovi a Marte rodenej Čičmancovej. Otec bol vedúcim účtovníkom a matka pôrodná asistentka. Vyrastala v rodičovskom dome v Rači v usporiadanej rodine ako druhé dieťa so sestrami Anežkou a Libuškou.

Ľudovú a Meštiansku školu vychodila v Rači a Obchodnú školu v Bratislave, ktorú skončila s vyznamenaním. Dorastala za vojny a so svojou matkou prežila za vojny veľké bombardovanie. Pán Boh stál pri nich, keď prosili o pomoc a zachovanie ich životov a pomohol im.

Po skončení 2. svetovej vojny sa presťahovali do Bratislavy a nastúpila do zamestnania ako korešpondentka v Obilnej spoločnosti pre Slovensko, ktorá po reorganizácii bola včlenená do Družstva pre hospodárenie poľnohospodárskymi výrobkami, kde pracovala ako referentka. Po zániku aj tejto organizácie do roku 1956 pracovala ako účtovníčka vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.

20. júna 1948 vstúpila do manželstva s Ladislavom Mažárim, ktorý pracoval tiež v SAV v Bratislave. Prvé roky deti nemali. Keďže jej manžel túžil stať sa evanjelickým farárom, podporovala ho v jeho snažení a tak vyštudoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V Bratislave zostal pracovať dva roky ako seniorálny kaplán. Potom bol krátky čas námestným farárom vo Vlčanoch. Následne bol ustanovený za farára v Evanjelickom a. v. cirkevnom zbore Veľké Úľany – Jelka. Bol to presídlenecký zbor bez kostola a fary. V ťažkých podmienkach sa tu postaral o výstavbu kostola, v čom mu bola manželka oporou.

Pán Boh im požehnal troch synov: Ladislava, Daniela a Zdenka. Spoločne sa o nich starali a predchádzali ich dobrým príkladom. Boli im nápomocní aj pri štúdiách a aj neskôr, keď vstúpili do stavu manželského.

Keď najmladšie z ich detí dovŕšilo školský vek, vrátila Helenka Mažáriová sa do zamestnania – do Rempo-foto-kino v Bratislave. Do Bratislavy sa v r. 1963 presťahovali a posledných 17 rokov až do odchodu na dôchodok pracovala v Ústave anorganickej chémie SAV ako samostatná odborná pracovníčka.

Bola členkou Československého červeného kríža na Štrkovci a za obetavú a záslužnú prácu bola 3x vyznamenaná. Pracovala tam viac rokov ako tajomníčka. Po fronte viackrát darovala krv na záchranu ranených a chorých. Od nástupu na dôchodok vyše 20 rokov vykonávala návštevy chorých a starých osôb nielen v dome, kde bývala, ale aj vo svojom okolí a v nemocnici.

Manžel jej zomrel 27. marca 1995. Predtým ho – nevládneho vyše roka verne opatrovala.

Po jeho smrti zostavila pre svojich potomkov rodokmene 200 rokov dozadu: rodiny Mažáriovej – po manželovi, rodiny Vitoušovej – po jej otcovi, rodiny Čičmancovej a Gendovej – po jej matke. V rukopise má aj Pamäti z jej života.

Mala rada aj ručné práce. Detských papučiek uštrikovala asi 150 párov a rozdala ich nielen v rodine, ale aj v cirkevnom zbore.

Bola pravidelnou návštevníčkou Služieb Božích, Biblických hodín, Spoločenstva evanjelických žien, modlitebného spoločenstva a spoločenstva v Klube seniorov v ev. cirkevnom zbore na Legionárskej.

Z biblických textov mala rada Žalm 62, 2: „Len v Bohu utíši sa moja duša, od Neho pochádza moja spása...“ a Rímskym 12, 21: „Nedaj sa premáhať zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“ Tieto verše ju nielen oslovovali, ale snažila sa podľa nich aj žiť.

Milovala všetky piesne z Ev. spevníka, najmä č. 460: Kde si môj premilý, Ježiši Kriste a č. 175: Ó, Duchom Svätým naplň nás. Denne čítala Bibliu a zamyslenia z ročenky Tesnou bránou a modlievala sa nielen za rodinu, ale aj za chorých, strápených, za cirkev, aj za národ.

Pán si ju povolal 5. februára 2021 vo veku 94 rokov a 9 mesiacov a 29 dní.

Lúčia sa s ňou synovia s rodinami, vnúčatá, pravnúčatá – celá rozvetvená pozostalá rodina, susedia, priatelia a známi, bratia a sestry z Biblických hodín, sestry z Modlitebného spoločenstva ako aj sestry zo Spoločenstva ev. žien a spoločenstva v Klube seniorov na Legionárskej, celý Ev. a. v. cirkevný zbor Bratislava Legionárska, jeho farári s rodinami, ako aj Ev. a. v. cirkevný zbor Veľké Úľany – Jelka, kde pôsobil jej manžel.