Zamiloval si liptovskú dedinku- Janko Čajak

Zamiloval si liptovskú dedinku- Janko Čajak

1. januára sme si pripomenuli 191. výročie narodenia Janka Čajaka. Jeho pôsobenie na evanjelickej fare v Liptovskom Jáne pripomína aj tabuľa na priečelí fary. Janko Čajak bol evanjelickým farárom, štúrovským básnikom a otcom i starým otcom významných slovenských evanjelických osobností.

Narodil sa 1. januára 1830 v Paludzi v rodine kuchára, neskôr úradníka Mateja Čajaka. Sám o svojom narodení v liste Jánovi Drahotínovi Makovickému píše: „Ja som sa narodil vo Veľké Paludzi 1830-ho 1-ho januára, teda – ako vidíš – jeden z prujších ľudí toho času. Z rodičov – samo sebou sa rozumie, že jako Slovák – chudobných. Keby bohatí boli, možno že by bol snáď bojoval. Otec mi bol kuchár; teraz nie, lebo už niet čo variť.“

V detstve ho formovalo prostredie, v ktorom vyrastal. Dávna artikulárna predtolerančná dedinka Paludza, ktorá bola stopäťdesiat rokov pred narodením Janka Čajaka skutočným kultúrnym centrom dolného Liptova a svojou latinskou školou po celé storočie prevyšovala i mestečká Hybe i Nemeckú (Partizánsku) Ľupču i Ružomberok. Tu v Paludzi si založil knihársku dielňu i otec Gašpara Fejérpatakyho, tunajšieho rodáka. V Paludzi začal chodiť do školy k učiteľovi Ondrejovi Droppovi, no čoskoro potom sedával v Liptovskom Svätom Mikuláši v gramatických triedach u profesora, teológa rektora Jozefa Plecha.

Jedenásťročný v roku 1841 pokračoval v štúdiách na rožňavskom gymnáziu, kde skončil vyššie gramatické, synktatické i rétorické triedy, výborne zvládol jazykové štúdium latinčiny a maďarčiny, zamiloval si antických klasikov, najmä Ovídia a Cicerona. Tu napísal i svoje prvé latinské verše.

Ako pätnásťročný odchádza do Levoče, kde pokračuje v štúdiu na evanjelickom lýceu. Tu bol veľmi aktívny. Janko Francisci Rimavský založil 6. augusta 1845 v Mikuláši Jednotu mládeže slovenskej na školách evanjelických a. v. v Uhorsku. Pri tom ešte nebol, ale už 14. septembra t. r. ako študent evanjelického lýcea, sa stáva členom Spolku miernosti levočských Slovákov a je členom i Jednoty mládeže slovenskej. Tak usilovne sa zapájal do jej činnosti, že Dobšinský chtiac-nechtiac musel konštatovať, že spomedzi rečníkov sa okrem Klimu, Lacka, Abaffyho, Šípku a Mandelíka vyznačil aj on, paludzký rodák, že patril aj k „sudcom“, ba že je i „básnikom zdarilým“, čo pre 15-ročného šuhaja bolo nemalým vyznamenaním. Čajakova Levoča- to sú také mená ako Janko Rimavský, Janko Botto, Mikuláš Ferjenčík, Pavol Dobšinský, Mikuláš Dohnány.

Janko Čajak na levočskom lýceu nedokončil teologické štúdiá. Prerušil ich revolučný čas roku 1848. Keďže bol ešte mladý, do bojov nešiel. Stal sa pomocníkom v liptovsko-svätomikulášskej škole. Učil tu celé dva roky. Stretol sa tu s významnou osobnosťou evanjelickej cirkvi i všetkých Slovákov, mikulášskym farárom Michalom Miloslavom Hodžom, rodákom z Rakše v Turci. Stretával sa tak s človekom, ktorý našu cirkev obohatil mnohými krásnymi piesňami v „Zpěvníku evangelickém“, ktorý zorganizoval Slovenský prestolný prosbopis a ktorý podnietil vznik spolku Tatrín na podporu spisovného slovenského jazyka.

Na jeseň roku 1850, keď sa pomery po revolučných búrkach začali upokojovať, rozhodol sa dvadsaťročný Čajak pre dokončenie teologických štúdií na evanjelickom bohosloveckom ústave vo Viedni. Zažil tam zblízka slovenský život a jeho predstaviteľov, ktorí hľadali oporu vo viedenskej politike. Naisto uvidel zblízka Jána Kollára, počúval profesora praktickej teológie Karola Kuzmányho, ktorý si ho veľmi obľúbil: "bol som jeho miláčkom!" podčiarkol Čajak v liste svojmu učiteľskému kolegovi v Liptovskom Mikuláši, Jánovi Drahotínovi Makovickému. A zažil i rad stretnutí s krajanmi z Liptova. Smutno mu bolo, že Michal Miloslav Hodža, s ktorým "za 11 mesiacov býval" ako učiteľský pomocník v Mikuláši " v najlepšej súzvučnosti", ho vo Viedni, počas tamojšej politickej misie akoby prehliadol. "Podal mi ruku chladne a pozdravil ma“ píše Čajak, "ako čo by som mu nikdy pred očami nestál." Kto však posúdi, čo sa v Hodžovej duši v tých dňoch, naplnených tvrdými zápasmi, odohrávalo?

Dva viedenské teologické semestre sa rýchlo uzavreli a v Čajakovom životnom osude sa otvárala nová liptovská kapitola. Martin Szentiványi, budúci hlavný župan Liptovskej stolice, adresoval Čajakovi pozvanie s ponukou, aby jeho syna vyučoval ako súkromný učiteľ. Čajak pozvanie prijal. Počas tohto obdobia si Čajak Svätý Ján zamiloval, aj preto bez váhania potom, čo bol Jánom Chalupkom vysvätený 11. septembra 1858 vo svätojánskom ev. chráme za ev. kňaza, prijal pozvanie svätojánskeho zboru za pomocného kazateľa k staručkému Jánovi Kalinčiakovi, svätojánskemu ev. farárovi, otcovi spisovateľa Janka Kalinčiaka. O dva roky, 30. septembra 1860, bol týmto zborom svätojánskym zvolený za riadneho kazateľa. Čajak pozvanie prijal a hoci mal aj iné pozvania do Dobronivej pri Zvolene i do Mikuláša za mladšieho slova Božieho kazateľa a učiteľa mikulášskej evanjelickej školy, Svätý Ján neopustil. Stanicu prijal, starého, nevládneho už Jána Kalinčiaka st. doopatroval a prežil ako liptovskosvätojánsky riadny kňaz necelých sedem krásnych rokov, ale i rokov bolestných.

V tom istom čase, v ktorom bol zvolený za riadneho svätojánskeho kazateľa, uskutočnila sa v Turčianskom Sv. Martine slávnostná inštalácia Karola Kuzmányho za superintendenta prešporskej ev. superintendencie, zriadenej na základe cisárskeho patentu z roku 1859, podľa ktorého mohli byť zriaďované slovenské evanjelické zbory s právom na používanie materinskej reči v bohoslužobnom jazyku. Patent súčasne rušil niektoré výsady šľachty v evanjelickej cirkvi, ktoré boli v tom čase, oslobodenom už od poddanstva. To spôsobilo mnohé nepokoje v cirkvi, známe ako „patentálne boje“. K patentu sa v Liptove energicky hlásil Michal Miloslav Hodža. Usiloval sa o to, aby sa liptovské evanjelické zbory zriadili podľa princípov patentu a za superintendenta uznali Karola Kuzmányho. To bolo proti vôli liptovskému panstvu, ktoré si chcelo tak vo verejnej správe liptovskej stolice, ako aj v liptovskom senioráte uchovať svoje výsadné postavenie. Preto vyvinulo obrovský tlak proti Hodžovi. Ten žarnov mliaždil i dušu Čajakovu. Veď 15. júla 1862 musel byť ako seniorálny notár účastníkom zasadnutia seniorálnej súdnej stolice, ktoré rozhodlo o vypovedaní Michala Miloslava Hodžu z liptovskomikulášskej ev. fary. Čajak za vypovedanie nehlasoval, no ťarcha seniorálneho výroku, ktorý napokon Hodžu vyhnal z jeho úradu, Liptova i Slovenska, ťažila ho nesmierne. O neľahkej situácii svedčí i zmienka, ktorú publikoval Ján Kalinčiak: „Pán Čajak, známy inkvizítor španielsky a sudca – spolu so seniorom Plechom v Petre – nášho Hodžu…“

Janko Čajak mal od mladosti chatrné zdravie, najmä pľúca. Často sa liečil dlhším pobytom na salašoch v grúňoch Svätojánskej doliny alebo pod Barancom v Liptovských Tatrách. Nepomáhalo to však, a tak v 37 rokoch, dňa 4. februára 1867 zomiera na zhubnú tuberkulózu vo Svätom Jáne, kde je aj na miestnom cintoríne pochovaný.

Čajakovu básnickú tvorbu po jeho predčasnej smrti sprístupnil Pavol Dobšinský, ktorý sa stal manželom Čajakovej vdovy Adely. V spolupráci so Samuelom Medveckým vydal knihu Čajakových básní Básne. Dobšinský vychoval i jeho syna Jána Čajaka (1863-1944), neskôr známeho ako spisovateľa a prekladateľa, ktorý sa presťahoval na Dolnú zem, kde žil i tvoril. V rode Čajakovcov sa nachádza ešte meno Jána Čajaka mladšieho (1897-1982), prozaika, novinára a redaktora, vnuka nášho Janka Čajaka.