Vydanie knihy spomienok Dariny Bancíkovej

Vydanie knihy spomienok Dariny Bancíkovej

Na pozadí veľkých dejinných udalostí sa odohrávajú ľudské príbehy. Obyčajné aj tie menej obvyklé, ku ktorým patril i život Dariny Bancíkovej, prvej slovenskej evanjelickej farárky. Jej cesta k cieľu bola kľukatá, no nevzdala sa a svojim pôsobením vyšľapala cestu mnohým nasledovníčkam.

Narodila sa posledný deň v roku 1922 v Kokave nad Rimavicou. Bola vnučkou evanjelického farára Samuela Bancíka. Jej stará mama bola jedinou obeťou veľkého požiaru v Kokave nad Rimavicou v roku 1911. Darina bola nemanželské dieťa, čo, keď zoberieme do úvahy čas a miesto jej narodenia, neboli ideálne predpoklady dokonalého detstva, okolie jej to dalo pocítiť. S mamou však mala celý život pekný vzťah.

Po štúdiách na školách rôznych stupňov v rôznych mestách Slovenska, sa Darina Bancíková v zimnom semestri 1941 prihlásila na Evanjelickú bohosloveckú fakultu. Patrila tu k prvým študentkám a neskôr bola úplne prvou ženou, ktorá bola 15. júla 1951 v Tisovci ordinovaná za farárku. Ako kaplánka pôsobila v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci, ako farárka v Dolných Salibách a Drienove. V roku 1962 ju v Drienove zatkla ŠtB, vo vykonštruovanom procese bola súdená za rozvracanie republiky. Napokon dostala ročný nepodmienečný trest a päťročný zákaz vykonávať službu v cirkvi. Po skončení zákazu bola až do penzie farárkou v rázovitej novohradskej obci Veľký Lom.

Knižné spomienky Dariny Bancíkovej

Svoj boj o postavenie ženy v cirkvi opísala Darina Bancíková v knihe Prebytočný človek! Prebytočný človek? (vyšla v roku 2001 v náklade 150 kusov). Desať rokov predtým opísala aj svoje spomienky na súdny proces, pobyt vo väzení a problémy so začlenením sa do socialistickej spoločnosti po návrate z väzenia v knihe Divné sú cesty Božie... (1991, náklad 500 kusov). Obe knihy sú, samozrejme, dávno nedostupné.

Pri príležitosti 70. výročia ordinácie Dariny Bancíkovej sa občianske združenia Priatelia histórie Novohradu a Prvá iskra Utekáč v spolupráci s vydavateľstvom Miloš Hric a podporou Banskobystrického samosprávneho kraja podujali vydať druhé vydanie spomienok Dariny Bancíkovej. Kniha vychádza presne v deň sedemdesiateho výročia ordinácie. Text bol doplnený množstvom poznámok, ktoré súčasnému čitateľovi približujú reálie socialistického zriadenia a umožňujú mu tak lepšie pochopenie textu. Úvod ku knihe napísala Sidónia Horňanová, ktorá bola pri Darine Bancíkovej na zborovej praxi počas svojho teologického štúdia.

Ukážky zo spomienok

O štúdiu:

Myslím si, že vtedy málokto hľadel vážne na moje štúdium. Typická je poznámka biskupského tajomníka Pavla Neckára, keď mi vo štvrtom ročníku povedal: „Mysleli sme si, že ste sa prišli na fakultu vydať, ale teraz vidíme, že to myslíte vážne.“

O ordinácii:

Ordinácia bola na dvoch miestach. Bol to aj veľký ročník chlapcov a k tomu časť nechcela byť ordinovaná so ženou. Rozhodli, určite na návrh Jožka Dianišku, aby som obvyklú kázeň mala ja a kázať chcel aj Tibor Žiak. On bol s časťou ročníka ordinovaný v Bratislave pánom biskupom Ruppeldtom a osem chlapcov so mnou v Tisovci pánom biskupom Čobrdom.

O možnosti uplatnenia sa:

Trpký pocit: skončiť fakultu s vyznamenaním, jediná z ročníka, a potom nemať kde pracovať, využiť svoje schopnosti. Bola som prebytočná.

O svojej práci v cirkvi:

Vtedy bolo v Mikuláši jedenásť cirkevných spolkov a ako samozrejmosť očakávali, že vo všetkých budem viac alebo menej pracovať. Viedla som DEM a bola som predsedníčkou SEM, veľa som prednášala v zbore a volali ma i do iných zborov v senioráte. Neskôr som aj v civile odbavovala čítané služby Božie. Za nič na svete by som nebola nič odmietla v obave, že to použijú ako argument — ženy nevedia, nechcú pracovať. Venovať sa len svojej osobe a najmä nejakému bližšiemu styku s mužmi, to mi ani len vo sne neprišlo na um. Bola som priamo opantaná myšlienkou: všetko pre ženy. Dnes sa mi najbližšie priateľky vysmievajú, aký blázon som bola, že tie ženy sa na mňa a hodne zvysoka vykašlú. Možno áno, možno nie, neľutujem svoju prácu a nezmenila by som ju.

O boji za ženy:

Pod vplyvom udalostí bola cirkev nútená zaoberať sa otázkou ordinácie žien, a tak aj uplatnením sa žien v zboroch. Stále viac žien sa hlásilo na fakultu. Počet mužov ochotných študovať teológiu klesal. Ženy sa postupne uplatňovali vo všetkých povolaniach, a cirkev ostávala v tomto ohľade najzaostalejšou. Farári sa medzitým rozdelili na pokrokových a nepokrokových.
A tým sa pre mňa vytvorila veľmi ťažká situácia. Tak som sa zžila s Liptovom, že mnohí boli presvedčení, že som rodom Liptáčka. Liptov sa najmocnejšie bránil proti zásahom štátu do vecí cirkevných a bol proti farárom, ktorí vychádzali štátu v ústrety. Pripravoval sa zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví, čiže cirkev sa mala dostať pod plnú kontrolu štátu. Nepokrokoví sa delili na dve strany, čo sa týka otázky ordinácie žien. Jedna bola za ordináciu, druhá proti nej. Pokrokoví boli za ordináciu žien, a tak som sa vo svojom úsilí dostala medzi tri kamene a „bili“ ma z troch strán. Nepokrokoví, ktorí boli proti ordinácii, za to, že sa o ňu usilujem, nepokrokoví, ktorí boli za ordináciu, preto, lebo pokrokoví sú za ordináciu, podporujú toto úsilie a tým ma označovali za akúsi „zradkyňu“. Pokrokoví ma považovali za reakcionárku, lebo držím s Liptovom a ten je nepokrokový.

O svojom prvom mieste farárky v Dolných Salibách:
Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie. Skôr opačne – ako posledný úder ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa už, ktorý farár to počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: „Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky a otázka žien v cirkvi bude vyriešená, lebo len ona sa ozýva.“

O zatknutí v roku 1962:

Ráno som vstala asi o ôsmej a kým sa Ľudmila obliekala v izbe, pripravila som raňajky a začala som jesť. Vtom sa otvorili kuchynské dvere a vošli štyria páni. V predtuche niečoho nepríjemného som úplne stuhla. Spýtali sa na mňa. Zaviedla som ich do kancelárie. Tu mi jeden, kapitán Kubíček, oznámil, že som v podozrení, že ukrývam tajné protištátne spisy a žiadajú ma, aby som ich vydala. Prokurátor nariadil prehliadku bytu. Môžem sa proti tomu odvolať, ale nemá to odkladného účinku. Okamžite zavreli dvere na fare a rozliezli sa po nej. Ja som všetko brala celkom naľahko. Necítila som sa vinnou. Mrzelo ma, že je všade zima, ba dokonca som zakúrila ešte aj v druhej izbe. V kancelárii horelo. Ľudmila sedela zatiaľ v kuchyni. Začali prehliadať byt. Jeden hovoril, že kedysi študoval evanjelickú teológiu. Obsadil kanceláriu a študoval cirkevné veci spolu s kapitánom Kubíčkom, dvaja išli do izby. Šofér bol poruke, aby ma sledoval. Po chvíli prišiel predseda JRD Šebeň v zastúpení MNV. Po celú dobu čítal Winnetoua, ktorého našiel na písacom stolíku. (...)

Pri prehliadke všetko prezerali, veď trvala od deviatej do štrnástej. Čo oni vybrali, mne dovolili vkladať, aby po nich zostal aspoň relatívny poriadok. Dovolili mi navariť pre Ľudmilu obed, i najesť sa, ale mne jedlo nešlo dolu hrdlom. Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi a na druhý deň sa vrátim. Ľudmila sa musela rýchlo pobaliť, išla aj ona. Šebeňa poverili, aby sa postaral o sliepky. Faru zavreli, kľúč mi dali. Prišli na dvoch autách. Keď sme na aute opúšťali Drienovo, mala som pocit, ktorý sa nedá opísať. Vo Zvolene sme zastali pred budovou Verejnej bezpečnosti. Tam pýtali odo mňa kľúč. Vtedy som si uvedomila, že sa nevrátim.

O väzení:

Nezabudnem na prijímanie do výkonu trestu v Pardubiciach. Zaviedli nás do jednej miestnosti. Po jednom sme prechádzali do druhej, kde sme zo seba všetko zložili, ostala som úplne nahá (šperky som zložila ešte v Bystrici, tie nám na seba nedali), jedine okuliare mi nechali. Potom pod sprchu, k lekárovi, všade nahá. Pritom ešte nekúrili, zima bola príšerná. Plášť nám dali obliecť, len keď sme šli k zubárovi a k ženskému. Boli to civili, ale myslím si, že s dobytkom sa lepšie zachádza ako s väzňami. Bola som prvý raz u ženského. So slzami v očiach vychádzali od neho aj také ženy, ktoré boli u ženského lekára viackrát. Potom sme nahé čakali v tej zime dve hodiny, kým pozháňali obleky, lebo nečakali takú veľkú eskortu. Mohli sme si obuť jedine papuče. Konečne sme dostali oblečenie. Nohavice s kabátom z akejsi lepšej vrecoviny, pod to len tenká košeľa mužského strihu. Mala som dostať aj teplý kabátik, ale som ho nedostala. Oblečené nás zaviedli do kultúrnej miestnosti, kde sme dostali smernice o poriadku a chovaní a o zariadení. Ja som mala číslo 6992.

Skúsenosti z väzenia:

V Pardubiciach som sa stretla s najsadistickejšími vražedkyňami, najhoršími prostitútkami, s najprefíkanejšími zlodejkami a s kopou najprotivnejších cigánok. Pritom som tam videla takú spodinu ľudskej spoločnosti, o ktorej som si myslela, že už v našej spoločnosti neexistuje. Mohla som si obohatiť slovník vyberanými slovami, slovami, aké som v živote nepočula, niekedy bolo človeku od tých rečí až nanič od žalúdka. (...)

Jedno ma mrzí, že v Pardubiciach som utŕžila porážku, po boxersky povedané, bola som porazená na lopatky. Totiž v mojich názoroch na ženy. Vždy som ich zastávala, považovala za lepšie, ako sú muži a nikdy by som nebola myslela, že ženy môžu byť tak zlé a zvrhlé, ako som to skúsila vo výkone trestu.

O návrate z väzenia, keď si nevedela nájsť prácu:

V tej dobe ma upozornil riaditeľ Kamhal, že sa mám vybrať na Okresný výbor KSS za tajomníkom Cabanom, lebo sa ma má ujať. Totiž vo svojej hroznej situácii som považovala za jediné východisko napísať na Ústredný výbor KSS ako jediný orgán, ktorý by mi pomohol. Písala som 31. augusta. S nikým som sa neradila čo napísať. Napísala som — v skratke povedané: Nie som proti fyzickej práci. Nemám pre ňu ani silu ani zdravie. Ak je fyzická práca trestom, tak je to urážka robotníckej triedy. Ak nemám miesto v tejto spoločnosti, nech mi povedia, kde mám odísť. List som poslala prostredníctvom Janka Riečana. Keby som ho bola skôr poslala sama, skôr by sa vec vyriešila. S riaditeľom Kamhalom som sa raz stretla v lekárni a sám sa mi ponúkol, že mi nejako pomôže. Listy, ktoré som písala na ÚV KSS a potom šiestim novinám, aj redakcii Pravdy, dal prečítať tajomníkovi OV KSS. Vraj zapôsobila najmä poznámka, že ak mám fyzicky pracovať ako za trest, považujem to za urážku robotníckej triedy. Do Pravdy som napísala redaktorovi Ondrejovi Klokočovi. Takto som rozhýbala všetky civilné i cirkevné zložky, lebo Klokoč mal telefonovať aj na Generálny biskupský úrad.

Informácie o knihe:

Mišo Šesták, o. z. Priatelia histórie Novohradu, misosestak@gmail.com, 0903 605 317

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.