Spomienková slávnosť pri 102. výročí úmrtia M. R. Štefánika

Spomienková slávnosť pri 102. výročí úmrtia M. R. Štefánika

V predvečer 102. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika (3.5.2021) sa uskutočnila spomienková slávnosť v jeho rodnom kraji. Osobnosť a zakladateľské dielo velikána slovenského národa si uctili ústavní činitelia na čele s prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou. Evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku zastupoval brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko. 

Je tradíciou, že miestom vyvrcholenia spomienky na Štefánika sú májové slávnosti na Bradle. Slávnosť sa tento rok kvôli pandémii konala v obmedzenom rozsahu a bez prítomnosti verejnosti.

Na mieste generálovho posledného odpočinku na Bradle si odkaz národného hrdinu uctili položením kvetov. Spomienkovú slávnosť ukončilo tradičné zapálenie ohňov v rohoch mohyly. Tie boli vždy symbolom vzdoru proti násiliu doby. Symbolom, ktorý v ťažkých chvíľach prebúdzal vieru v lepšie časy. 

Prečítajte si príhovor brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka:

     Svoju spomienku na generála Dr. Milana Rastislava Štefánika si dovolím uviesť poznámkou, ktorá akoby so Štefánikom priamo nesúvisela, ale v skutočnosti súvisí s ním veľmi. Minulý týždeň, v stredu 28. apríla sme si pripomenuli 140. výročie úmrtia básnika Jána Bottu, okrem iného autora nezabudnuteľnej Smrti Jánošíkovej. Ťažko povedať, kto zo štvorlístka najväčších štúrovských básnikov bol najgeniálnejším – Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, či Ján Botto? Botto bol v každom prípade najmladším z nich – a – práve to je dôležité – ako jediný z nich neštudoval na evanjelickom lýceu v Prešporku, ale na evanjelickom lýceu v Levoči. Botto bol teda v istom zmysle „off-line študent“. Nebol napojený na veľký svet slovenského Prešporku, na elektrizujúcu atmosféru Lýcea, na gigantickú osobnosť Štúra a družinu jeho skvelých žiakov, kde sa to len tak hemžilo veľkými myšlienkami, gestami, sľubmi a plánmi. Botto študoval na periférii Uhorska, v Levoči. Aj tak dosiahol povesť fenomenálneho básnika. Bol talentovaný, samozrejme. Ale aj pracovitý, cieľavedomý, húževnatý a nerezignujúci.

     A tu sa začína podobnosť so Štefánikom. Malý Milanko ako deväťročný odchádza z Košarísk do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky. Ako desaťročnému sa mu potom otvára veľký svet Prešporku. Aj keď zo slávneho Lýcea vtedy už úplne vyprchal slovenský duch Štúra, predsa však mohol študovať na kvalitnej škole. Medzi učiteľmi mohol stretnúť iného giganta – profesora histórie Jána Kvačalu, výtečného znalca Komenského, alebo profesora matematiky Hansa Hirschmanna. Toto „online napojenie“ na veľký svet vzdelania a poznania sa však razom zmenilo, keď mal Milanko trinásť rokov. Kvôli slabším študijným výsledkom svojho staršieho brata Pavla musel spolu s ním odísť na ľahšiu školu, na perifériu Uhorska – najprv do Šoprone a potom do Sarvaša. Napriek tomu tu všade je Milanko opäť vynikajúcim študentom, najlepším z najlepších. Neklesol, neprepadol zahorknutiu a apatii. Bol stále tým, čím bol ako človek vlastne po celý život – pracovitým, cieľavedomým, húževnatým a nerezignujúcim.

     V tejto chvíli je medzi nami iba málo školákov, ktorí by túto spomienku na žiaka a študenta Milanka Štefánika mali počuť. Dovoľujem si v mene všetkých nás povedať, že cítime s nimi – s našimi žiakmi a študentmi, pretože to majú v súčasnosti veľmi ťažké. Možno pre nás, dospelých, až do detailov celkom nepredstaviteľne ťažké. Chceme im však postaviť pred oči skutočných detských hrdinov, naozajstné celebrity, skutočné a nasledovaniahodné príklady ich rovesníkov – húževnatých, cieľavedomých, nesťažujúcich sa, tvrdo pracujúcich: či Janka Bottu v Levoči, alebo Milanka Štefánika v Šoproni a Sarvaši. Neboli „online napojení“ na to najskvelejšie, čo mohli žiaci v tom čase dostať. Boli „offline“, na periférii, v neuveriteľne skromných a ťažkých podmienkach. Obstáli ale najlepšie, ako mohli. Obdivujeme ich a hovoríme našim deťom: „Sledujte ich!“. A tu, z Bradla, všetkým školským deťom a mladým ľuďom na Slovensku želáme, aby napriek veľmi ťažkej situácii a komplikovaným súvislostiam neklesali na mysli. Boli trpezliví, húževnatí a pracovití. Myslíme na nich a za nich všetkých prosíme: „Drahý Bože, prosíme, pomôž im!“.

     Nesmierne si vážim, že som v tejto chvíli mohol prehovoriť. Ďakujem vám za pozornosť.

Galéria k článku

Boris Mišina
Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.