Dnes uplynulo 475 rokov od smrti nášho reformátora a učiteľa Dr. MARTINA LUTHERA

Dnes uplynulo 475 rokov od smrti nášho reformátora a učiteľa Dr. MARTINA LUTHERA

Martin Luther bol teológ, kazateľ, farár, reformátor, ale aj spisovateľ, prekladateľ Biblie do nemčiny a zakladateľ nemeckého spisovného jazyka. Bol tiež básnik, skladateľ a muzikant. Zložil aj známu evanjelickú hymnu Hrad prepevný. Zomrel 18. februára 1546 vo veku 62 rokov vo svojom rodnom meste, nemeckom Eislebene.

Zaujímavou paralelou s dneškom je skutočnosť, že aj Martin Luther sa zaoberal rovnakými otázkami pri riešení epidémie ako my dnes. Jeho odpovede boli jasné: „Budem prosiť Boha aby nás milostivo ochránil. Potom budem vydymovať, aby som pomohol vyčistiť vzduch. Budem podávať lieky a brať ich. Budem sa vyhýbať miestam a osobám, kde moja prítomnosť nie je potrebná, aby som sa nenakazil a tým náhodou nespôsobil, že sa iní nakazia a tak im spôsobil smrť v dôsledku mojej nedbanlivosti. Ak si ma Boh chce vziať, On si ma určite nájde. Ja som urobil všetko, čo odo mňa očakáva, a preto nie som zodpovedný ani za svoju vlastnú smrť ani za smrť iných. Ak ma však môj blížny potrebuje, nebudem sa mu vyhýbať a pôjdem k nemu slobodne. Všimni si, že toto je bohabojná viera, pretože nie je ani drzá a bezohľadne hlúpa, a ani nepokúša Boha.“ Martin Luther v r. 1527

Aktuálne prežívame jednu z najvážnejších kríz nielen našich, ale aj svetových dejín. Generálny biskup ECAV Ivan Eľko vníma túto krízu ako tvrdý úder pre našu pýchu a sebavedomie. Osobnú úzkosť prežil v poslednej dobe asi každý. Ak do tohto namiešame rizikové faktory, ktoré sme tu mali aj predtým (klíma, ekológia, militantný islam, migračné krízy, ideologický extrémizmus atď.), dostaneme celkom pestrý kokteil. Už iba jeho dozdobením je téma očkovania, čipovania, alternatívnych právd, globálnej súvislosti všetkého so všetkým. Mám pastorálnu skúsenosť s tým, že ak ľudské srdce nie je naplnené Bohom, iba takýmto čudným kokteilom, človek je na ceste k čistému zúfalstvu, ktoré sa však – pozor! – môže prejavovať aj  sebavedomo a inteligentne. Myslím, že aj ateista môže konštatovať, že „ak jestvuje Boh a má aj svojho nepriateľa, ten by nechcel nič iné, ako práve toto“. Preto ma nesmierne tešia správy z prostredia cirkví, ale i sveta, ktoré hovoria o ľuďoch, ktorí sa nesústredia na riešenie hádanky „kto to riadi a prečo je to tak“, ale nezištne stoja pri iných, pomáhajú, obetujú sa, povzbudzujú. Sú „svetlom sveta a soľou zeme“. Sú ich stovky a tisíce, aj evanjelikov.

A ak by sme otvorili aj aktuálnu otázku sčítania obyvateľstva, priznania či nepriznania svojho vzťahu k cirkvi, či vnútornej kvality tohto gesta, Lutherov hymnus "Hrad prepevný je Pán Boh náš" by stále zaznel v starom dobrom význame. Pripomína, že pre celú cirkev, pre každú jej komunitu i pre jednotlivého kresťana je istotou uprostred všetkých zmien, neistôt a kríz večný Boh, ktorý sa nám dal poznať v Ježišovi Kristovi a v Ňom nám daroval "všetko".

Ako evanjelická cirkev sa nebránime novej úrovni diskusie o pomere štátu a cirkví, o úlohe cirkví v modernom štáte, o priestore pre ich život a službu, či o finančnej odluke cirkvi od štátu. Každá z civilizovaných krajín Západu si týmto procesom prešla a vie, že je náročný, citlivý a vyžaduje čas. Nechceme ho však otvárať a podstupovať na platforme prebiehajúceho sčítania. Tento štatistický proces je v prvom rade o nastavení kľúčových dát, dôležitých pre samotnú Slovenskú republiku. Nemá byť dejiskom proticirkevných polemík a vášní.